Oľga Danglová
Modrotlač – látka zafarbená indigom na modro s potlačenými vzormi vystupujúcimi z podkladu v kontrastnom, najčastejšie bielom farebnom ladení si v európskych aristokratických kruhoch získala obrovskú obľubu už v l7. st. Cesta, po ktorej musela prejsť, kým sa zámorskými plavbami dostala z Indie a udomácnila v Európe, mala vzrušujúci priebeh.
Na území Slovenska sa modrotlač udomácnila koncom 18. st., kedy sa stala bežným artiklom a postupne sa etablovala ako typické oblečenie širokých vrstiev v malých mestách. Do malomestského oblečenia prenikla v čase, keď už pre zámožné vrstvy prestala byť módnym tovarom.
Najväčším obdobím rozkvetu modrotlačiarskeho remesla na Slovensku bolo 19. st. Farbiarske dielne boli v tom období takmer v každom mestečku. Vo vidieckom prostredí sa modrotlač začína objavovať od polovice 19. storočia, keď sa stáva cenovo dostupnou aj pre dedinských odberateľov.
Voči bielemu odevu z doma vyrobeného plátna, pôvodne rozšírenému a zaužívanému v roľníckom prostredí, mala modrotlač nesporné prednosti. Ľahšie sa udržiavala, menej špinila, pri strihaní odevných súčiastok z modrotlačových látok sa už nebolo treba prispôsobovať rozmerom doma tkaného plátna daným šírkou krosien. Mohli sa použiť zložitejšie strihy. Všetko to boli stimuly, ktoré viedli k rozšíreniu modrotlače a jej využitiu i tam, kde sa pôvodne dávala prednosť doma vyrobenému ľanovému či konopnému materiálu. Modrotlač výrazne ovplyvnila kultúru roľníckeho odievania a celkovú skladbu najmä ženských odevných celkov. Začala sa regionálne a lokálne diferencovať, vytvárať varianty podľa miestnych noriem a estetických návykov.
Šili sa z nej predovšetkým súčiastky ženského a dievčenského odevu – zástery, sukne, ručníky, veľké šatky na plecia, ale aj kabátiky, blúzky. Nosili sa do práce, obliekali na sviatočné či obradové príležitosti. Inde zastávala modrotlač iba funkciu menej nápadného sprievodného vizuálneho doplnku odevného celku.