Júlia Marcinová Knapcová
Tradičná obuv vo svojom pôvodnom prostredí začala od medzivojnového obdobia zanikať a hrozilo, že upadne do zabudnutia. Nestalo sa tak vďaka folklórnemu hnutiu, ktorému začali patriť javiská a zároveň aj množstvu autentického materiálu, ktorý slúžil k novej tvorbe. Nie však len tej spevnej, hudobnej a tanečnej, ale aj výtvarnej. K nej totiž patrí celá vizuálna stránka človeka stojaceho na javisku, ktorej súčasťou je i obuv.
Na uvedenú problematiku sa možno pozrieť z dvoch pohľadov: pozitívnej a negatívnej prezentácie obuvi. Nemôžeme pritom zabudnúť na skutočnosť, že to, ako sa človek na javisko obuje, vychádza nielen z vedomostí, ale aj z osobného presvedčenia a slobodného rozhodnutia jednotlivcov alebo vedúcich folklórnych kolektívov. Príkladov, ako sa dá pozitívne, bez akejkoľvek štylizácie, prezentovať tradičná obuv, máme na Slovensku mnoho. Platí to však aj naopak: je veľa príkladov, ako vieme tradičnú obuv prezentovať nesprávnym spôsobom.
Scénické stvárnenie stojí za mnohými zmenami v odeve účinkujúcich, vznikli nové nápady na vylepšenie, zjednodušenie, prekomponovanie. No práve tie stoja často aj za nie veľmi vhodne pochopenou štylizáciou obuvi. Obuv používaná niektorými kolektívmi alebo jednotlivcami je nielenže nevhodnou na scénu, ale predovšetkým k samotnému odevu. Príčiny vzniku nie veľmi vydarenej scénickej obuvi možno vidieť najmä v troch momentoch: ľahostajnosť, nepriaznivá finančná situácia alebo potreba dosiahnuť maximálnu praktickosť.
Nech sa už na javisko postaví ktokoľvek, kto sa snaží o zachovávanie spevných, hudobných, tanečných či zvykoslovných tradícií, mal by myslieť na dôležitú skutočnosť, že nech sú odev a obuv na scéne akokoľvek štylizované, musia dodržiavať určité zákonitosti, ktoré boli a dodnes sú v kontexte tradičného odevu platné.