Tomáš Mikolaj
Možno aj vďaka patinovaniu vanie z výrobkov Miloslava Jaroša na človeka dych minulosti. Túto techniku finálnej úpravy charakterizoval prvý výtvarník ÚĽUV-u Václav Kautman ako klamstvo, umelecký podvod, s čím súhlasí aj Miloslav Jaroš, ktorého sme navštívili v dolnokysuckej Radoli. Lenže, ako vraví, patinovanie dá výrobku jedinečný nádych, aký v sebe nesú len staré veci. A ten je preňho podstatný. Popri vlastnej filozofii rezbár dodáva výrobkom patinu ryžovou kefou, ktorou šúcha po dreve nafarbenom temperou. Vzniká autentická stopa, ktorá sa trochu približuje duchu starých lavíc v kostoloch, vyhladených nenapodobiteľným spôsobom. Kedysi chcel byť Miloslav Jaroš muzikant. Chodil na koncerty vážnej hudby, cvičil na husliach, no nešlo mu to. Stále sa sám seba pýtal, prečo to nemá efekt, ale až neskôr pri drevorezbe pochopil, v akom kŕči sa snažil, že jeho hre chýbala voľnosť. Muzikantov začal vyrábať aspoň z dreva, podľa fotografií zo starých kníh. Vďaka ÚĽUV-u a jeho vtedajšej výtvarníčke Janke Menkynovej čoskoro presunul dôraz z figurálnej tvorby na vyrezávané koníky. Napriek objektívne vysokej umeleckej hodnote svojich výrobkov sa Miloslav Jaroš vôbec necíti ako majster. Ustavične sa chce priblížiť k čomusi neuchopiteľnému. Ba ani výtvarne vraj nie je zručný – keby niečo nakreslil, nie je to taká umelecká čiara, akú by spravil výtvarník. No v dreve sa našiel. Azda preto, že sa mu môže venovať na viackrát, či už pri rezbe, alebo pri povrchovej úprave, čo vyhovuje jeho hĺbavému naturelu.