Tomáš Mikolaj
Tému šperku v Ústredí ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) by sme radi priblížili cez šperkárske osobnosti z obdobia od polovice 50. rokov minulého storočia. Možno povedať, že v tých časoch mal ÚĽUV v oblasti tradičného remesla a domáckych výrob u nás exkluzivitu a mohol rozvíjať prepracovaný systém výskumu, vývoja a odbytu. O téme sme sa rozprávali s dlhoročnou výtvarníčkou tejto inštitúcie Jankou Menkynovou, ktorá prišla do ÚĽUV-u v roku 1967 s odborným textilným výtvarným vzdelaním špecializovaným na čipku. Paradoxne dostala na starosť netextilné odbory – prírodné pletivá, kožu, kov, zvykoslovné predmety, pričom s technológiami ich spracovania sa dovtedy nestretla. O to väčšia bola jej motivácia tieto témy si seriózne naštudovať. V spomienkach na svoje prvé roky v ÚĽUV-e sa výtvarníčka vracia k Jozefovi Lenhartovi st. z Bojníc, majstrovi v odvetví výroby z kože, dreva a kovu. Pre Janku Menkynovú boli ich stretnutia školou tradičného ľudového šperku i ľudového umenia v širokom zábere. Pri svojej práci sa stretla s výnimočnými osobnosťami, z ktorých každý jeden zanechal v dejinách ÚĽUV-u svoju stopu. „Keď predložil svoje výrobky do ÚĽUV-u remeselne zručný výrobca, ale výtvarná komisia mu ich neschválila, záležalo na výtvarníkovi, aby odhadol jeho možnosti, schopnosti a podľa toho mu poradil, prípadne navrhol sortiment. Keby za ním zavrel dvere, mnohí výrobcovia by tu dnes neboli. Pod vedením výtvarníka sa totiž viacerí vypracovali na výnimočných majstrov,“ hovorí o vzájomnej symbióze dvoch veľmi dôležitých článkov ÚĽUV-u Janka Menkynová.