Karol Kočík
Takmer päťdesiat rokov života kráčam po boku s krásnym ľudovým hudobným nástrojom – fujarou. Významný hudobný skladateľ Svetozár Stračina ju nazval „kaplnka našich salašov“. Tento nástroj bytostne intímneho charakteru bol najmä od polovice 20. storočia akoby na ústupe. Krásne to reflektoval jeden z nestorov fujarovej tradície bača Ondrej Madoš z Poník (okr. Banská Bystrica), keď sa ho okolo roku 1950 hudobný skladateľ Tibor Andrašovan spýtal, že hoci hrá aj na píšťalkách a flautách, čo ho priťahuje práve k fujare. Vtedy odpovedal: „Lebo fujer je taká zabudnutá, je to už dnes vzácnô.“