Adriena Pekárová
Pražské Umeleckopriemyselné múzeum za vyše storočie svojej existencie (má 116 rokov) už šesťkrát obnovovalo koncepciu svojich expozícií tak, ako sa rozrastali jeho zbierkové fondy, prehlbovalo sa poznanie o vývoji úžitkového umenia a názory na vystavovanie zbierok. Poslednou aktualizáciou je koncepcia materiálových expozícií, ktorá sa po častiach začala sprístupňovať v septembri roku 2000 otvorením Votívnej sály a sály textilu nazvanej Príbeh vlákna. Neskôr nasledovali ďalšie – Umenie ohňa, Tlač a obraz v novembri 2000 a sála kovov Klenotnica na jar tohto roka (pozri R-U-D č. 1/2001, pozn. red.). Nové expozície sa stretli s živým ohlasom u odbornej i laickej verejnosti. Ich otvorenie je súčasťou veľkorysejšie postavených plánov na rozšírenie múzea, nadviazanie užšieho kontaktu s návštevníkmi a vytvorenie lepších podmienok pre odbornú činnosť tejto ojedinelej historickej muzeálnej inštitúcie.
O nových expozíciách a perspektívach budovania múzea hovoríme s PhDr. Ivou Janákovou, hlavnou kurátorkou múzea, a riaditeľkou múzea PhDr. Helenou Koenigsmarkovou.
Prečo ste sa rozhodli obnoviť stále expozície múzea?
Iva Janáková: Dôvodov na tento krok bolo viacero. Predovšetkým ten, že expozícia múzea z roku 1986, hoci bola na svoju dobu netradičná a neskôr inšpirovala aj iné múzeá k podobnému spôsobu inštalovania zbierok, na konci 90. rokov už bola pre našich návštevníkov, najmä mladých ľudí zastaraná, unavená. Domáce publikum nás prestalo spontánne navštevovať, zväčša prichádzali len školské výpravy alebo zberatelia so špecifickými záujmami. Mali sme však svoju predstavu o tom, ako by mala návštevnícka obec na naše zbierky reagovať – prístup verejnosti by mal byť oveľa aktívnejší, expozícia by nemala sprostredkovať len zážitok krásy, ktorý bol obvyklým cieľom. Druhým dôvodom bolo skvalitňovanie ochrany zbierkových predmetov. Napr. predmety z papiera a textilu sa nedajú na svetle vystavovať, takže v minulej expozícii takýchto predmetov bolo málo. Fotografia, ktorá dnes priťahuje veľký záujem, tam nebola vôbec, textil reprezentovalo len niekoľko tapisérií. V posledných rokoch sa rozširuje naša zbierka textílií aj vďaka výstavám módy, ale my sme nemohli uspokojiť ani širokú obec návštevníkov, ktorých zaujíma práve móda. Aj to bol jeden z dôvodov na zmeny. Ďalší z radu dôvodov je ten, že interpretácia úžitkového umenia sa na začiatku nového tisícročia mení. Už nejde len o rigidný slohový vývoj. Zisťuje sa, že úžitkové umenie na seba viaže množstvo rôznych zaujímavých kontextov, rôznorodejších než voľné umenie. U úžitkového umenia je napr. účel veľmi dôležitý, je to kolektívny produkt, podieľa sa na ňom návrhár, výrobca, remeselník, dôležitý je objednávateľ, dôležité je umiestnenie v interiéri, začlenenie do zbierok, akvizície… Pokiaľ sa vystavuje slohový vývoj, tak sa často stáva, že hoci niektorý predmet je veľmi zaujímavý, ale nie je slohovo čistý a do vývojového radu sa nehodí, nie je zaradený do expozície. Tomu sme sa tiež chceli vyhnúť. Zaujímavé sú aj geografické pôvody predmetov, ktoré do slohového vývojového radu nezapadajú. Chceli sme teda zámerne opustiť časovú vývojovú líniu, pretože dnešný pohľad na úžitkové umenie je oveľa komplexnejší. Ukazuje sa, že „ponorenie sa“ do problematiky ukáže oveľa vrstevnatejšie a zložitejšie vzťahy než chronologický vývojový rad.
Ako reagovali odborníci a návštevníci múzea?
I. J.: U odbornej obce sa nová expozícia stretla s veľkým ohlasom, kolegovia zo zahraničia sú nadšení. Na druhej strane je pravdou, že je proces tvorby expozícií nie je ešte ukončený, budeme otvárať ďalšie sály a stále sa dopracúva textový sprievod, ktorý je veľmi dôležitý. Veľmi príjemne nás prekvapila reakcia verejnosti – naozaj sa nám o 100 % zvýšila návštevnosť. Chodí sem aj domáce publikum, priťahuje ich to, že vo všetkých sálach sa nám podarilo docieliť interaktivitu, ktorú dnes v mediálnej dobe ľudia očakávajú a žiadajú. V oddeleniach textilu, skla a fotografie sú novinkou zásuvky, ktoré všetci obdivujú. V oddelení skla púta pozornosť centrálna vitrína, kde je stolovacie náčinie od antiky po novovek. V novej sále Klenotnica je na zariadení paternoster vystavená zbierka predmetov z liatiny a cínu. Je to systém, ktorý sa používa v depozitároch, pretože šetrí miesto. Návštevník ho sám obsluhuje, vyberá si predmet, ktorý chce vidieť, a môže si ho pozrieť zo všetkých strán – aktivita návštevníka je dôležitá. Je zaujímavé, že domáci návštevníci nie sú na to zvyknutí a treba ich vyzývať, aby otvárali zásuvky a používali paternoster. Naopak, pre zahraničných návštevníkov je to samozrejmé. Takže kladieme dôraz na aktívneho návštevníka, nie len pasívneho vnímateľa krásy. Okrem toho by v každej sále mal byť sprievodný program, kde by návštevníci mali vlastnou aktivitou zažívať jedinečnosť materiálu alebo techniky.
Prečo dnes vyhľadávajú ľudia kontakt s tradíciou, remeslom? Je to vnútorná potreba?
I. J.: V súčasnej dobe počítačovej a virtuálnej reality sa hmatateľná skutočnosť dematerializuje, stáva sa z nej obrazovková informácia, ktorá nepôsobí na zmysly. Je to vlastne kód, skutočnosť teda vnímame prostredníctvom kódu na obrazovke. V tomto vyrastá nová generácia. Fakt je, že novodobý mestský život je vysoko pretechnizovaný, industrializovaný, takže tlak súčasnej civilizácie prebúdza „protitlak“ v záujme sebazáchovy ľudského rodu. Tam niekde by sa našla odpoveď, prečo ľudia vyhľadávajú priamu skúsenosť s materiálom, technikou, úžitkovým umením. Ďalším dôvodom je význam dizajnu, všeobecného dizajnu predmetov dennej potreby, ktorý sa týka každého človeka. Predmety, ktoré používame v dennom živote by mali byť funkčné a tiež krásne, esteticky príjemné, lebo zvyšujú kvalitu nášho života. To je aj odpoveď, prečo ľudí zaujíma tradícia, remeslo, úžitkové umenie – lebo to ovplyvňuje ich každodennú skutočnosť.
Aký záujem je o expozíciu vo Veletržnom paláci?
I. J.: Naše múzeum tam predstavuje skoro 1 000 predmetov zo svojich zbierok súčasného úžitkového umenia a dizajnu. Je to výborná expozícia. Mrzí nás však, že ani domáci ani zahraniční návštevníci sa sem z nejakého dôvodu ešte nenaučili chodiť, stále je príťažlivejšia stará budova múzea v centre Prahy. V tom by mohli veľa urobiť aj médiá – pre propagáciu, šírenie vkusu, o ktorom si dnes musíme myslieť naozaj to najhoršie. To platí aj o masovej produkcii. A tu je jedno z poslaní múzeí, aby šírili osvetu v tejto oblasti. Úžitkové umenie je blízke každodennej skúsenosti, je inšpiráciou pre každodenný život.
Aké sú ďalšie plány budovania múzea?
Helena Koenigsmarková: Súvisia s tým, o čo sa snažíme posledných 10 rokov. Je nám veľmi ľúto, že nemáme dosť možností ukázať bohatosť našich zbierok len kvôli tomu, že priestory historickej budovy nám už nestačia. Druhé poschodie je už roky vyčlenené len na depozitáre. Budova múzea však bola postavená ako expozičná, bol to vtedy „chrám umenia“ a čo sa dostalo do zbierok, to sa vystavilo. Už vtedy boli zbierky členené podľa materiálov – kovy, väzby, sklo… Zbierky narastali prirodzeným spôsobom, a tak expozícia mala skôr charakter študijného depozitára. Výstavníctvo, teda koncepcia tvorby expozícií je záležitosť druhej. pol. 20. stor. Ako sa potom rozrastali zbierkové fondy, nebolo možné udržať všetky priestory budovy otvorené pre návštevníkov. Navyše múzeum bolo od roku 1968 do roku 1985 pre rekonštrukciu zatvorené pre verejnosť. Týmto prerušením veľmi utrpel vzťah verejnosti k múzeu, a tak sa od roku 1990 snažíme o to, aby sa múzeum čo najviac otvorilo ľuďom a ukázalo čo najviac zo svojich zbierok. Toto úsilie nekončí otvorením novej expozície. Spomínala som náš cieľ– uvoľniť túto krásnu budovu a všetky jej sály pre verejnosť. Vkladali sme ho do všetkých plánov. Stále sme hovorili o tom, že potrebujeme nové priestory pre depozitáre – nemali by už zaberať priestory nejakej historickej budovy, ktoré sa vždy musia dodatočne a na úkor pôvodnej architektúry upravovať na účely ochrany zbierkových fondov. Sme radi, že tento náš zámer postaviť novú budovu depozitára v Prahe dostal nedávno podporu nášho Ministerstva kultúry .
Ako ovplyvní nová budova váš výstavný program? Kedy bude stáť nová budova?
H. K.: Ak sa tento úžasný zámer podarí zrealizovať podľa plánov, tak výstavba bude trvať tri roky a štvrtý rok by sa budova mala sprevádzkovať. Súčasná budova nielenže nevyhovuje výstavným plánom, ale ani odbornej práci. Celá prevádzka okolo zbierok by sa teda mala presunúť do novej budovy – reštaurátorské dielne, evidencia, odborní pracovníci… V historickej budove by mal zostať „mozgový trust“ a styk s verejnosťou, verejná odborná knižnica.
V sálach, ktoré sa uvoľnia po odsune depozitárov, môžeme zriadiť prednáškovú sálu alebo rozšíriť dočasné výstavy. Uvažujeme aj o druhej časti stálej expozície, ktorá bude koncipovaná z iného hľadiska. Napr. môžeme sledovať časovú líniu či vývoj životného štýlu, alebo dať priestor veľkým zbierkam, ktoré boli múzeu venované ako celky, napr. Lannova zbierka skla, prípadne rozšíriť zastúpenie artefaktov 20. stor. V našich plánoch je aj dobudovanie informačného systému, vybavenie expozícií obrazovkou, čo umožní získavať ďalšie informácie o konkrétnom predmete jednoduchým kliknutím. Ďalším projektom, ktorý presadzujeme už viac rokov, je zriadenie samostatného múzea módy. Zbierka textilu je veľmi rozsiahla, je to oblasť zaujímavá, užitočná a múzeum módy u nás zatiaľ nie je. Sú to dlhodobé úlohy, ale ich realizáciou sa rozšíri ponuka múzea pre odbornú i laickú verejnosť.
Na aké oblasti sa budete špecializovať v zbierkovej činnosti?
Sme v podstate historické múzeum a sústreďujeme sa na niektoré obdobia vývoja umeleckého remesla, ktoré máme doložené ukážkami materiálov. Profil múzea sa ujasnil v 60. rokoch: orientácia na kresťanskú civilizáciu, hlavne Európu a strednú Európu, teda našu oblasť. Pokiaľ ide o 20. storočie, dôraz je na obdobie samostatného štátu a súčasnosť (školy, súťaže, centrá dizajnu). Historické zbierky dopĺňame o výnimočné predmety, samozrejme, z hľadiska finančných možností, ale opäť sa rozrástli rady darcov, a to je satisfakciou za našu prácu.