Remeslo v historickej architektúre
Ľuba Paučulová
Počas 15-ročného pôsobenia v Banskej Štiavnici vnímam nielen malebnosť prírodného okolia a čaro uličiek stredovekého mesta. Postupne som spoznala aj nepreberné množstvo historických architektonických detailov ľudových baníckych domčekov, meštianskych domov, kostolov…
Brány, okná, dvere, verandy, mreže, dlažby, podlahy, krytiny, pece, kamenárske práce, klampiarske prvky, štuková výzdoba – to je len časť z bohatstva krásnych starodávnych remeselných výrobkov. Je potešením sledovať, učiť sa a obdivovať fortieľ remeselníkov predošlých generácií. Svoje výrobky vytvárali v prevažnej miere bez projektov a návrhov staviteľov (architektov). Patrilo k majstrovstvu jednotlivého remeselníka zvládnuť materiál tak, aby slúžil svojmu účelu a tešil svojho užívateľa.
Tradícia v stavebných remeslách na Slovensku sa pomaly vytráca. Popri masívnom tlaku trhu výrobkov pre stavebníctvo ju spoločnosť zdanlivo nepotrebuje. Je to však naozaj tak, naozaj je remeselná tradícia v prípade architektúry len nostalgiou?
Odstránením vrstvy živnostníkov sa neodvratne postupne strácala nepretržitosť odovzdávaných skúseností tradičných stavebných remesiel. Rozvinutá priemyselná výroba vytlačila potrebu individuálne zhotovenej kľučky, pántu, dverí, mreže, podlahy…
V dnešnej zmenenej spoločenskej situácii sú hromadná výroba a globálne obchodovanie zmnožením podmienok k rozplynutiu tradičného. Novovytváraná stredná a vyššia trieda je v rozpakoch nad tradíciou, je len v štádiu demonštrovania bohatstva, nie hodnôt.
Napriek týmto skutočnostiam sa dá badať, zatiaľ síce ako okrajová tendencia, presúvanie energie v spoločnosti. Ľudské spoločenstvo vedome, ale významne aj nevedome vyjadruje zvýšenú potrebu individualizácie a takisto návrat k archetypovým formám, k miestnej a národnej tradícii.
Ručné spracovanie prírodných materiálov a remeselná výroba rôznych výrobkov sa stretáva so zvýšeným záujmom. Ručná práca je súčasťou terapie v chránených dielňach. Ľudia idú na dovolenku spojenú s učením sa remesla. Súčasťou relaxácie od stresu je návšteva historických miest, obdivovanie pamiatok.
Položme si otázku: Prečo je to tak ? Veď kúpiť sa dá v podstate všetko, väčšina hromadne vyrábaných vecí je často neporovnateľne lacnejšia ako ručný výrobok.
Avšak činnosť, ktorá človeku spôsobuje radosť, prispieva k jeho osobnému pocitu, že niečo sám zvládne a vytvorí, vloží do nej časť svojho ducha, identifikuje sa s prostredím a komunitou, takáto činnosť nie je merateľná čisto ekonomicky. Ručné spracovanie prírodného materiálu – svojou schopnosťou individuálneho posolstva, vloženou energiou ducha, hodnotou prírodného materiálu – je pre človeka nenahraditeľné.
Vráťme sa však späť k postaveniu remesla v historickej architektúre. Hodnota pamiatkarsky chráneného domu je ukrytá v celej palete detailov, ktoré ho tvoria. Od ručne kovaného klinca v doskovej podlahe až po štukovú výzdobu stropu či klenby, dvere so zámkom, kľučku. Duch starého domu je vytvorený práve všetkým ľudským, čo bolo do neho vložené. A každý dom je vďaka pestrosti remeselných výrobkov iný.
Ako je potom možné, že vo všeobecnosti sa tieto detaily netešia takej pozornosti ako remeselné úžitkové výrobky – košíky, keramika, drevené doplnky a pod.? Mnohí ľudia, ale mnohokrát práve profesionálni architekti pristupujú k pôvodným detailom necitlivo a z pamiatky zostanú len múry, „hrubá stavba“ doplnená historizujúcimi priemyselnými výrobkami pochybnej hodnoty.
Myslím si, že príčin je viac. Všeobecné dôvody som už spomínala – vymiznutie kontinuity, negatívny postoj k starému, tlak stavebnej výroby. Je to však aj ambícia ľudí robiť si bývanie svojpomocne bez dostatočných informácií, absencia ponuky tradičných remeselných výrobkov pre stavbu, nedostatočná propagácia a výchova, nedostatočná legislatíva, prežívanie postojov funkcionalizmu a modernizmu v architektúre.
Bola by škoda strácať a ničiť dedičstvo bohatstva tvarov a invencie našich predkov. Nie je to len nostalgia za duchom starých čias. Často aj pragmatická potreba pri obnove pamiatky vedie k požiadavke zaobstarať tradičný remeselný výrobok. Typizovaný výrobok z obchodu nevyhovuje funkčne, rozmerovo. V takýchto situáciách sa stretávame aj so skutočnosťou, že remeselník ho nevie urobiť. Tradícia je už čiastočne pretrhnutá. Stavebník si potom pomôže sám, výsledok však býva prevažne rozpačitý.
Možnosti ochrániť a nadviazať na zostávajúce hodnoty stavebného remesla, ducha historickej architektúry však jestvujú. Dokumentovať, čo zostáva, vzdelávať a vychovávať, vzbudiť záujem verejnosti. Podnetným smerovaním je tvorivé využitie tejto tradície, súdobé pokračovanie stavebného remesla.
Pamiatková starostlivosť by bola prvá, ktorá by ocenila a mohla využívať zlepšenia v tomto smere. Je prirodzené vložiť do starého domu novú individuálnu hodnotu. Výrobky vytvorené v duchu tradičných stavebných remesiel (podľa pôvodných vzorov alebo tvorivo) následne neostanú bez záujmu aj zo strany novej výstavby, individuálnych stavebníkov, chalupárov.
Oživenie tradície v stavebných remeslách prispeje k realizácii snáh kultúrnejšie sa starať o architektonické dedičstvo a obohatiť náš dnešný život.
Na Katedre ochrany a tvorby v pamiatkovom prostredí bratislavskej Fakulty architektúry STU sa už niekoľko rokov venujeme v spolupráci s PhDr. Magdou Kvasnicovou systematickej dokumentácii architektonických detailov ako miznúcich svedkov minulosti. V školskom roku 2001/2002 na vysunutom pracovisku v Banskej Štiavnici začíname realizáciu projektu uplatnenia vzdelávania a tréningov tradičných stavebných remesiel v rámci inovácie metód výučby. Projekt sa uskutočňuje s podporou Vzdelávacej nadácie Jana Husa. S radosťou privítame spoluprácu v tomto smere.