O drotároch a drôte

O drotároch a drôte

Katarína Hallonová

Remeslá zaoberajúce sa spracovaním kovov majú na Slovensku dlhú a bohatú tradíciu. Patrí k nim aj remeslo reprezentujúce jeden s najvlastnejších prejavov domácej materiálnej kultúry, využívajúce na výrobu úžitkových predmetov celkom netradičný materiál – drôt.

Drotárstvo predstavuje z hľadiska historického, ekonomického i výrobného špecifický druh ľudovej výroby. Pôvodne vzniklo v hospodársky a sociálne zaostalých horských oblastiach severozápadného Slovenska s krajne nepriaznivými geograficko-klimatickými podmienkami. Stalo sa významným doplnkovým zdrojom príjmov a kompenzovalo neefektívne poľnohospodárstvo a trvalý nedostatok iných pracovných príležitostí. Jeho vznik bezprostredne ovplyvnila existencia drôtoťažeckých manufaktúr a valcovní plechu v Sliezsku a na Morave.

Hoci patrí k historicky najmladším remeslám, jeho počiatky nie je možné pre nedostatok písomných prameňov presnejšie určiť. Súvislejšie ho môžeme sledovať až od konca 18. storočia. V čase najväčšieho rozšírenia, na prelome 19. a 20. storočia, s drôtom pracovalo takmer 10 000 mužov z vyše 150 obcí z Kysúc, okolia Žiliny a zo severnej časti dnešného Považskobystrického okresu. Začiatkom 19. storočia sa remeslo prenieslo aj na Spiš, kde sa koncentrovalo v oblasti spišského Zamaguria.

Drotárstvo bolo poznačené zložitým historickým vývojom. Rozvinulo sa vo viacerých špecifických formách, ktoré takmer po celý čas existovali vedľa seba. Najstaršou bola domácka výroba vykonávaná celoročne. Celé rodiny, a to i ženy a deti, opletali nové hlinené nádoby do drôtených sietí najmä pre moravských hrnčiarov. Súčasne sa rozvíjala aj pochôdzková forma remesla, ktorá postupne prevládla. Remeslo sa stalo výlučným, typicky mužským zamestnaním. Vandrovní drotári s minimálnym množstvom pracovných nástrojov opravovali poľnohospodárske náradie a poškodený hlinený riad. Pukliny spevňovali – „haftovali“ drôtenými svorkami, pri väčšom poškodení opletali celé nádoby mäkkým, tzv. prepáleným drôtom. Na opravy ušľachtilejších materiálov, napríklad porcelánu a skla, používali mosadzný alebo medený drôt. Od polovice 19. storočia, keď sa rozšírilo používanie smaltovaného riadu, začali pracovať aj s plechom. Diery plátali „flekovaním“ alebo nitovaním, niekedy vymieňali celé poškodené časti hrncov. Zároveň vyrábali aj jednoduché predmety z drôtu a plechu, najmä šparáky do fajok, podložky pod hrnce a žehličky, pasce na myši, košíky, vešiaky, strúhadlá, pekáče, formy na vykrajovanie pečiva a podobne.

Na vandrovku, spočiatku sezónnu, neskôr i celoročnú, odchádzali dospelí muži s 10- až 14-ročnými chlapcami – „džarkami“ (tiež pšenkami), ktorých učili remeslu a zároveň ich využívali na podomový predaj svojich výrobkov. Postupne prekročili hranice Rakúsko-Uhorska a prenikli i do cudziny, najmä do Nemecka, Poľska, Francúzska, Belgicka, Švajčiarska, Ruska, na Balkán, ba až do strednej Ázie, na Sibír, Blízky východ a do severnej Afriky.

V priebehu 19. storočia remeslo nadobudlo masový charakter. Vandrovný drotár, ľudový typ v charakteristickom odeve s drevenou krošňou na chrbte, spola žobrák, ovešaný drôtom a myšacími pascami, bol bežným javom na uliciach európskych miest a stal sa synonymom obyvateľa Horného Uhorska – Slováka.

Od polovice 19. storočia prerástla vandrovka u mnohých drotárov v trvalé vysťahovalectvo, a to aj do zámoria – do USA, Kanady, Brazílie, Argentíny, Mexika a Austrálie. Podnikavejší jednotlivci začali v cudzine postupne prechádzať na usadlý spôsob vykonávania remesla, ktoré sa stalo stálym zamestnaním a nadobudlo formu dielenskej výroby organizovanej manufaktúrnym, neskôr, ku koncu storočia, vo veľkých drotárskych podnikoch i priemyselným spôsobom. Dielne sa delili na drotárske, plechárske alebo kombinované a vykonávali aj špecializované zámočnícke, kováčske, klampiarske a medikováčske práce a práce súvisiace s povrchovou úpravou predmetov, čomu zodpovedalo aj ich strojové vybavenie. V menších podnikoch pracovali 4 – 10 drotári, veľké zamestnávali 50 – 200 ľudí. Celkovo je vo svete známych viac ako 330 drotárskych manufaktúr a 6 veľkých tovární. V závislosti od požiadaviek miestneho trhu vyrábali neuveriteľne široký sortiment úžitkových predmetov z drôtu a plechu, od kuchynského náčinia cez doplnky do bytov a obchodov, vtáčie klietky, detské hračky, záhradný nábytok, výťahové klietky, zábradlia na schody a balkóny, bezpečnostné mreže pre pošty a banky až po potreby pre armádu, naftový priemysel, železnice a námornú flotilu.

Základom výroby drôtených úžitkových predmetov (a to aj v období dielenskej výroby) bolo ručné ohýbanie a viazanie drôtu, pričom celý výrobok sa z drôtu doslova uplietol. Spájkované či zvárané spoje znamenali porušenie technologickej čistoty. Výrobky sa povrchovo upravovali cínovaním, čiernením v horúcom olejovom kúpeli, vo veľkých fabrikách sa poniklovávali. Začiatkom 20. storočia sa občas využívali aj olejové farby.

Drôtené predmety sa stali mimoriadne obľúbeným obchodným artiklom. Boli lacné, praktické, pôsobili ľahko, vzdušne a veľmi dekoratívne. Drôt umožňoval použitie množstva ozdobných prvkov, ktoré čerpali zo slovenskej ornamentiky, najmä z ľudových výšiviek a drevorezby. Vďaka tomu mali insitný pôvab a ručná výroba im vtlačila pečať individuality.

Rozvoj drotárstva zastavila prvá svetová vojna. Zmenou politického usporiadania Európy po roku 1918, ale aj postupným nástupom nových materiálov, najmä plastov, došlo k výraznému úpadku remesla a po druhej svetovej vojne vo svojej klasickej podobe prakticky zaniklo.

Drôt sa začal znova objavovať v úžitkovej i umeleckej tvorbe v 60. rokoch, no skutočný záujem o drotárstvo nastal až po roku 1990. Jeho ďalší rozvoj a smerovanie podstatne ovplyvnili najmä každoročné stretnutia drotárskych majstrov organizované Považským múzeom v Žiline v rámci projektu oživenia pôvodnej práce s drôtom na Slovensku. Posledné desaťročie bolo poznamenané hľadaním nových možností pri zhodnocovaní remeselného dedičstva vo formálnom, technologickom i výrazovom zmysle, pričom došlo k postupnému odklonu remesla od úžitkovej tvorby v tradičnom chápaní a k jeho výraznému posunu do úžitkovo-dekoratívnej a umeleckej roviny. A tak drôt okrem ľudovej umeleckej výroby našiel uplatnenie najmä v umeleckom remesle, šperkárstve a výtvarnom umení, a to často i v kombinácii s plechom, prírodnými, ba aj celkom netradičnými materiálmi. Charakter kovového vlákna spôsobil presah remesla do textilných odvetví. V súčasnosti je múzeum v kontakte s takmer 70 remeselníkmi a výtvarníkmi, ktorí pracujú s drôtom.

Ľudová umelecká výroba priamo nadväzuje na pôvodné remeslo. Spočíva v ručnom zhotovovaní úžitkových predmetov vychádzajúcich zo starých vzorov, avšak výrobcovia (Ladislav Fapšo, Ladislav Kunetka, Ľubomír Smržík, Róbert Hozák) sa postupne odkláňajú od ich kopírovania a výraznejšie uplatňujú svoj originálny autorský rukopis. Udržujú a rozvíjajú tradičné drotárske techniky, základným materiálom je pre nich oceľový drôt, ktorý povrchovo upravujú čiernením alebo niklovaním. Výnimočne, najmä z hygienických dôvodov, siahajú po antikorovom drôte (Ladislav Polka), alebo sa objavujú aj výrobky farbené komaxitovými farbami (Drôtovňa Hlohovec). Netradičnému spojeniu kováčstva a drotárstva sa venuje Štefan Smržík. Stavia na efektnom kontraste kovaného železa s drotárskymi prvkami.

Tradícia opletania hlinených nádob, keramiky, skla a veľkonočných kraslíc ovplyvnila najpočetnejšiu skupinu výrobcov. Prevažujú v nej ženy (Blažena Kriváková, Mária a Monika Porubčanské, Eva Chrípková, Františka Višňovská, Valéria Pavelová, Erika Majerská). Pracujú predovšetkým s jemným medeným a včelárskym drôtom, pričom najviac používajú výplet vychádzajúci z techniky šitej čipky. Ich ozdobné siete zaujmú najmä nekonečnou variabilitou vzorov. Pri výrobe drobných dekoratívnych predmetov a bižutérie drôt spájajú s kamienkami, mušličkami, sklom, drevom či kožou. Klasickému spôsobu opletania hrnčiny sa profesionálne venuje Peter Božilov. Používa mäkký žíhaný drôt a jeho prácu charakterizuje dokonalo zvládnutá technológia.

S rozvojom dielenskej drotárskej výroby v druhej polovici 19. storočia sa objavili aj prvé úžitkovo-umelecké predmety. Najznámejšie sú pozlátené a postriebrené výrobky Jozefa Holánika-Bakeľa pletené filigránskou košikárskou technikou. Na viac ako storočnú rodinnú tradíciu ich výroby nadviazal jeho pravnuk Ing. Jozef Šerík.

Popri košikárskej technike nachádza v umeleckom remesle uplatnenie aj pôvodná technológia a materiál, ale celkové spracovanie predmetov je posunuté do výtvarnejšej polohy. Predstavitelia tohto smeru – Ladislav Jurovatý st. a Ladislav Jurovatý ml. – pracujú s oceľovým a pozinkovaným drôtom, občas v kombinácii s plechom a kovaným železom, prevažne technikou slučkového výpletu. Zameriavajú sa na tvorbu interiérových doplnkov, ktoré sú často tvarovo predimenzované a majú monumentálny charakter.

V šperkárstve drotárska technológia, umocnená použitím strieborného drôtu, neraz doplneného polodrahokamami, perlami, sklom a keramikou, plnohodnotne nahradila zlatnícke techniky a spolu s variabilnosťou materiálu umožňuje uplatniť ornamentálne aj abstraktné kompozície. Najvýraznejšou osobnosťou tradične chápaného autorského šperku je Remígia Biskupská. Rôzne textilné techniky spolu s drotárskymi prvkami využívajú vo svojej práci Ing. Marta Filová a Jana Pupáková.

Drôt zatiaľ málo využívajú profesionálni dizajnéri, a to aj napriek pozornosti, ktorú vzbudil na medzinárodnej výstave Európa za stolom vo Francúzsku v roku 1996, kde projekt stolovania Ing. arch. Júlie Kunovskej Pocta drotárstvu získal prvé miesto. Tomuto zaujímavému materiálu sa ako jediný programovo venuje dizajnér Šimon Mišurda. Uplatňuje ho pri tvorbe misiek, dóz, originálnych svietidiel a nábytku. Od 70. rokov navrhuje úžitkové predmety pre výrobcov ÚĽUV-u Jana Menkynová. Profesionálny dizajn charakterizuje jednoduchosť, čisté línie a tvary a striedme využitie ozdobných detailov. Kovové vlákno viac priťahuje textilných výtvarníkov. Využívajú ho pri tvorbe odevných doplnkov, alebo z drôtených textilných úpletov tvarujú úžitkové predmety (Andrea Lachová).

Drôt sa vo výtvarnom umení prvýkrát uplatnil začiatkom 40. rokov, keď vznikli insitné plastiky pre drotárske múzeum v Žiline. Ich autorom bol Jozef Kerak, na ktorého priamo nadviazal svojimi poetickými postavičkami zvierat a ľudí z dedinského prostredia Ladislav Mikulík. Príležitostne sa insitnej tvorbe venujú aj bratia Smržíkovci, Emanuel Hodál či Ladislav Jurovatý ml.

Ľudové remeslo sa v zmysle materiálovom i technologickom stalo priamym inšpiračným zdrojom pre mladých autorov drobnej plastiky (Martin Baďura, Zuzana Drahniaková, Viktória Krivošíková) stojacich na hranici insitnej a voľnej tvorby a tiež pre výtvarníkov Štefana Mlicha, Ing. arch. Máriu Krajčovú, voľnú tvorbu Ladislava Jurovatého st. i Ladislava Jurovatého ml. i akademických sochárov Jaroslava Drotára či Pavla Bindera. Drôt pre nich predstavuje experimentálne výtvarné médium, ktoré svojimi vlastnosťami poskytuje nové možnosti tvorivého vyjadrenia. Práca s drôtom oslovila viacerých predovšetkým pre voľnosť, ktorú poskytuje pri tvorbe, a po technologickej stránke s ním pracujú len intuitívne (akad. soch. Daniela Krajčová, Mgr. art. Peter Valach), iných s ľudovým remeslom spája len materiál. Spracovávajú ho pre drotárstvo netypickými technológiami – ohýbaním za tepla (Mgr. art. Ján Kondač), aplikáciou textilného úpletu (akad. mal. Blanka Šperková) či zváraním a následným brúsením, ktorého výsledkom je artefakt vizuálne popierajúci pôvodný materiál (Peter Valach). Drôtom dopĺňa svoje obrazy Mariana Bohušová, príležitostne i akademický maliar Ondrej Zimka, drôtená linka zas priamo ovplyvnila kresbu a grafiky akademického maliara Miroslava Cipára.

Drôt vďaka svojej elementárnej forme má všestranné použitie. Zdá sa, že jeho možnosti, či už v úžitkovej tvorbe alebo v umení, sú nevyčerpateľné. Hoci nepatrí ku klasickým remeselným materiálom, poznačil materiálnu kultúru celého 19. a začiatku 20. storočia a vďaka tvorivému rozvinutiu unikátneho dedičstva starých drotárov nachádza si pevné miesto aj v súčasnosti. Preto mu právom patrí naša pozornosť, rovnako ako aj remeslu, ktoré ho tak dokonalo dokázalo využiť.

Autorka je odborná pracovníčka sekcie drotárstva Považského múzea v Žiline.

ÚĽUV