Zora Valentová
Kováčstvo patrí medzi najstaršie a najrozšírenejšie remeslá. Z hľadiska historického zaradenia, právneho a spoločenského postavenia, zamerania a funkcie bolo značne diferencované. Na vidieku patrilo k málopočetnej skupine dedinských remesiel, ktoré vykonával pre celé obecné spoločenstvo jeden, prípadne viacerí remeselníci. Takmer každá obec mala svojho kováča. Výrobný program dedinského kováčstva vyplýval z miestnych potrieb a skladal sa z výroby a opráv poľnohospodárskeho náradia, klincov, podkov, nástrojov, reťazí, domových kovaní, kuchynského náradia, okutia vozov a pod. V mestách bolo kováčstvo cechovým remeslom a vo vzťahu k iným kovospracujúcim remeslám bolo úzko špecializované. Jeho produkcia bola orientovaná na mestského zákazníka a mala umeleckoremeselný charakter. Vývoj kováčstva išiel ruka v ruke s vývojom spoločnosti a zmeny v hospodárskom, kultúrnom a spoločenskom živote sa odrazili postupne vo všetkých aspektoch tohto remesla. Je ťažké, ba nemožné odpovedať na otázku, či kováčstvo v súčasnosti smeruje k obrode, alebo k zániku. Pre i proti jednému i druhému hovoria rôzne fakty a tendencie, no ktorá z nich prevládne a za aké obdobie, to ukáže čas. Aké sú tieto fakty a tendencie v súčasnosti, o tom vedia najviac samotní kováči existenčne vtiahnutí do tohto diania.
Jedným z nich je Vincent Ostradický z Dolných Orešian. Pochádza z kováčskej dynastie: azda vo všetkých príbuzenských vzťahoch sa vyskytoval kováč. Kováčom bol otec, starý otec i otcovi bratia, niektorí bratranci V. Ostradického, a jeho tety – otcove sestry boli zase za kováčov vydaté. Otec ako najmladší z bratov sa po roku učenia u svojho najstaršieho brata napokon vyučil u sestrinho svokra na Morave v Hájku u Brna. V Dolných Orešanoch po ňom zostala kompletná kováčska dielňa. Napriek neskorším úpravám, ktoré tu V. Ostradický urobil, zachovalo sa v nej náradie dokonca ešte po starom otcovi.
Vincent Ostradický ako žiak inklinoval k výtvarnému umeniu. Pod vplyvom prostredia, v ktorom vyrástol, sa rozhodol pre kováčstvo – ale umelecké. Bol jedným z prvých absolventov školy zriadenej pri Ústredí umeleckých remesiel v Bratislave. V „umeleckých remeslách“ potom pracoval až do roku 1998. Začal prácami na reštaurovaní Grassalkovičovho paláca v roku 1968, podieľal sa na rekonštrukciách množstva ďalších historických pamiatok (kaštieľa v Brodzanoch, zámku v Mikulove, kaštieľa v Dolnej Krupej, neogotických dverí v Bojniciach atď.), reštauroval múzejné predmety, realizoval návrhy výtvarníkov Václava Kautmana, Viktora Holubára-Holešťáka a Juraja Čuteka, spolupracoval s architektmi Milučkým, Janákom, Vilhanom. Tu sa oboznámil aj s umeleckým zámočníctvom, pasiarstvom a klampiarstvom.
Dlhoročná prax v inštitúcii, ktorej „rukami“ prechádzali rozmanité kultúrne hnuteľné i nehnuteľné pamiatky, ako aj realizácia súdobej výtvarnej tvorby, bola zároveň druhou odbornou školou, tentoraz s umenovedným a umeleckohistorickým zameraním. „Keď viem, ako predmety skutočne vyzerali, viem, kde si čo môžem dovoliť, aby to bolo ešte v norme. Musíte poznať, ako sa celý ornament tvorí, je v tom určitá zákonitosť. Keď nepoznáte základ stavby, môže vzniknúť náhodný zhluk ornamentálnych prvkov: nasypú sa do rámu, zatrasie sa ním a prvky sa pozvarujú. Ja som odrástol na „klasike“. Použijete staré prvky, len ich nesmiete pomiešať, ale kombinovať ich tak, ako sa kombinovali voľakedy.“
V. Ostradický patrí medzi nekompromisných zástancov poctivej kováčskej práce, čo v súčasnosti nie je takou samozrejmosťou ako v minulosti. Technický pokrok a možnosť zrýchlenia procesu výroby vniesli do tohto remesla novodobú diferenciáciu: rozdelili ho na kováčstvo a „zváranie“, ako označuje V. Ostradický skladanie „kováčskych“ výrobkov z priemyselne lisovaných polotovarov dovážaných zo zahraničia.
„Umelecké kováčstvo sa realizovalo vo veľkých mestách, kde boli bohatí zákazníci, lebo to bolo aj voľakedy drahé remeslo, a také aj je a bude. Mesto si dobrého remeselníka vážilo, lebo ho reprezentoval, a nie každé mesto takého malo. Vidíte, kde sú aké kováčske práce, z ktorého obdobia – vtedy tam pôsobil niekto, kto bol dobrý. Dnes je úpadok remesla vôbec. Je doba ilúzií – namiesto pravej kováčskej práce môžete vytvoriť ilúziu, klam, podvod. Teraz sa trošku viac stavia, ale stavebné práce „vytlčú“ z ľudí peniaze a na ten šperk, na kované práce, už nemajú peniaze. Vtedy sa uspokoja aj s ilúziou, náhradou v podobe zváraných priemyselných prvkov. Často však dnes ani solventný zákazník nevie rozlíšiť hodnotu oboch alternatív.“
V. Ostradický patrí k iniciátorom kováčskych dní, stretnutí kováčov, ktorí zachovávajú tradičné remeselné postupy. Ich tradícia sa začala na Devíne, pokračovala na hrade Červený kameň a v súčasnosti sa premiestnila do Turčianskych Teplíc. Jednou z pohnútok bol aj zámer upozorniť verejnosť na toto remeslo, na jeho podstatu a tradičnú podobu.
Vincent Ostradický dnes pracuje doma vo vlastnej dielni, sústreďuje sa na klasickú kováčsku výrobu, aj keď niekedy musí zabŕdnuť aj do zámočníckej práce. Na jednej strane spolupracuje s pamiatkarmi a reštaurátormi na výrobe a oprave kovových prvkov na historických objektoch a predmetoch – reštauruje však aj sám, na druhej strane sa venuje výrobe brán, zábradlí a iných väčších či menších exteriérových aj interiérových objektov podľa konkrétnych objednávok. Jednou z veľkých a náročných realizácií z posledného obdobia bola početná kolekcia kópií renesančných zbraní pre zákazníka z Nemecka. Prejavil pri nej spolu s ďalšími spolupracovníkmi plne profesionálny prístup – napriek tomu, že to nebola výhradná požiadavka objednávateľa, pri výrobe všetkých sečných a palných zbraní, ako aj bojových brnení rešpektovali okrem proporcií a celkového vzhľadu aj zachovanie ich funkčnosti.
Čo sa týka udržania čistoty kováčskej práce, vie si predstaviť pôsobenie kováčskeho cechu v oblasti vydávania živnostenských listov na základe spolupráce s príslušným štátnym úradom, aj keď uskutočnenie tejto myšlienky v súčasných podmienkach považuje za nereálne. Realitou, ktorú dnes dokáže ovplyvniť, je okrem vysokej remeselnej kvality vlastnej práce vplyv na syna Jána, ktorý sa rozhodol pre profesiu predchádzajúcich generácií kováčskej dynastie Ostradických.