Ágnes Schrammová
Mladá textilná výtvarníčka Alžbeta Burianová (nar. 1973 v Uherskom Hradišti) skončila odbor návrhárstva a modelovania obuvi a módnych doplnkov na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Uherskom Hradišti roku 1991. Textilnú tvorbu študovala na Vysokej umeleckopriemyselnej škole v Prahe v ateliéri Bohdana Mrázka v rokoch 1991 – 1997. Po prezentáciách na kolektívnych výstavách (1995 a 1997 – Veľtrh úžitkového umenia v Berlíne, 1995 a 1996 – Ateliér textilnej tvorby v Prahe, FORMA´97 v Bratislave atď.) sa po prvýkrát predstavila bratislavskému publiku na samostatnej výstave v júni t. r. v Galérii SPP. Hoci sa venuje aj dizajnu kožených výrobkov a pravidelne spolupracuje s módnym salónom pri realizácii módnych prehliadok, na výstave sa prezentovala prierezom svojej voľnej textilnej tvorby a stolovým prestieraním.
Kreatívny výstup sa rozvíja v niekoľkých emotívnych a formálnych rovinách. Od vystrihnutej siluety figúry vnímanej z niekoľkých pohľadov vrstvenej kompozície čierno-bielej i farebnej plochy (sieťotlač) až po jemnú kresbu kovovej siete, ktorou obopína kontúry ženského tela. Geometrická abstrakcia osciluje medzi ľahkosťou drôtených objektov a hutným tvarom tkanej textílie.
Techniku ručného tkania autorka preferuje pri interiérových artefaktoch nástenných i priestorových. Citlivé radenie bavlnenej priadze rôznych odtieňov farebnej dominanty vytvára sugestívne plošné dielo. Dômyselne vypracovaná reliéfna štruktúra pôsobí prirodzene na lícovej i rubovej strane tapisérie. Prírodné živly – zem, vzduch, oheň a voda, ale aj svetlo a hudba sú hlavné témy, ktoré prezentuje v textilnej metafore. Bavlnenou osnovou prechádzajú vlnené a ľanové nite pretkávané kovovými drôtmi, ktoré obohacujú dramatický výraz diel o ďalší optický aj dynamický rozmer (Hudba, 1997).
Vzdušné siločiary drôtených variabilných objektov (veží, gúľ, pyramíd) sa ľahko vznášajú v priestore a menia svoj tvar i výraz do exaktných obrazcov skeletových konštrukcií.
Pri ozdobách hlavy, vlasov a tváre sa autorkina ruka uvoľňuje a bizarná kresba arabesky strieborného drôtu sa snúbi s ornamentom paličkovanej a šitej čipky.
Techniku paličkovanej čipky uplatňuje aj pri komorných priestorových objektoch, ktoré svojím tvaroslovím (postupné radenie plošných segmentov a ich vzájomné odkrývanie) a farebnou gradáciou vlnenej priadze pôsobia harmonicky a disciplinovane (Tajomstvo života, 2000).
Pozoruhodnou kapitolou sú jemné tkané stolové prestierania, ktoré sa v interpretácii autorky stávajú kultovými a meditatívnymi predmetmi, stavbami a schránkami ukrývajúcimi haptické i optické tajomné hry farby a matérie. Tradičný obdĺžnikový alebo štvorcový tvar zvyčajných veľkostí obohatila o okrúhlu prikrývku stola, ktorú vytvorila zo samostatných nezošitých trojuholníkov. Spojené sú len v jednom bode, čím vzniká možnosť vzájomne tieto časti prekladať, prekrývať a rôzne kombinovať, akési tajomstvo odkrývania a zakrývania plochy a farby, ktoré vnímame aj pri klasických obrusoch a obrúskoch. Aj tu však preniká do polohy dizajnu emotívna zložka v podobe vzájomných vzťahov svetla a farby.
Každý jeden artefakt je unikátnym dielom, ktorý vznikol na krosnách alebo na ráme. Ľanové nite rôznej hrúbky a farby sú utkané do decentných štruktúr a jemných textúr. Pestrý i jednofarebný kus predstavuje prírodné inšpirácie. Rôznou hustotou tkania, využívajúc hrúbku ľanovej nite, vzniká efektný povrch látky odhaľujúci podkladovú plochu stola, ktorá svojou materiálovou povahou (drevo, sklo, kameň) zdôrazňuje efemérnosť a jemnosť tkaniny i kresebnosť a plynulosť nití.
Na pestrú scénu súčasného umeleckého textilu vstupuje Alžbeta Burianová ako veľký talent a citlivý, ale suverénny tvorca. Vo svojich sviežich prácach prináša nielen duch českej textilnej školy (voľnosť a invencia na báze perfektnej remeselnej prípravy), ale azda podvedome sa inšpiruje aj tradíciou slovenského ľudového textilu a umeleckého remesla (tkanie a paličkovanie, drotárske techniky).