Juraj Zajonc
Pletenie je skupina techník, ktorými sa krížením, krútením alebo tvorbou slučiek či očiek vytvára úplet iba prstami alebo pomocou nástrojov. Úplet vzniká dvomi spôsobmi. Pri prvom sa tvorí zo skupiny rovnobežných vlákien alebo nití, napnutých prípadne v podobe osnovy. Druhú skupinu tvoria techniky, ktorými sa úplet vytvára z jednej nekonečnej nite. Pletenie zo sústavy nití patrí zrejme k najstarším postupom zhotovovania textilu a bolo základom pre vznik tkania. Naznačujú to napr. spôsoby spletania stebiel či listov rastlín do podoby rohoží, pletenie dna sít z naštiepaných prútov alebo ich polotkanie (spojenie pletenia a tkania) z lyka na jednoduchom ráme. Takto, pletením bez nástrojov, sa zrejme zhotovovali aj prvé textílie z vlákien. Všeobecne rozšírené a známe aj na Slovensku bolo spletanie troch alebo štyroch vlákien do podoby vrkôčika. Zvláštny spôsob je pletenie šnúr s plochým alebo štvoruholníkovým prierezom, ktoré plietli zväčša dve osoby. Starou a špecifickou technikou pletenia zo sústavy nití je pletenie na krosienkach, nazývané aj pletením na ráme. Touto technikou vznikala pružná hladká alebo vzorovaná pletenina. Pletenie na krosienkach bolo známe v Európe, ale i v časti Afriky (napr. v Egypte, Alžírsku), Ázie (napr. Perzia, Afganistan), ba i na americkom kontinente (napr. Mexiko, Peru, Kolumbia), hoci základným pracovným zariadením nebol vždy rám. Na území Slovenska sa touto technikou plietli dve ženské odevné súčasti – čepce a pásy, pri používaní ktorých sa využívala práve pružnosť úpletu. Z techník pletenia zo sústavy nití je v Európe najrozšírenejšou, najrôznorodejšou a zrejme aj najviac zdokumentovanou technika pletenia paličkami na podložke – vankúši. Paličkovanie čipiek sa všeobecne považuje za európsky vynález, ktorý má pôvod v 15. storočí v renesančnom Taliansku alebo v Dalmácii. Najstarší doteraz známy nález potvrdzujúci existenciu tejto techniky pletenia je však z ostrova Cyprus. Z Talianska sa paličkovanie šírilo do Francúzska, Belgicka, Nemecka a ostatných európskych krajín. Na územie Slovenska sa šírila v 16. a 17. storočí predovšetkým s baníckou nemeckou kolonizáciou. V 17. – 19. storočí sa na Slovensko dostávali aj prvky španielskych, talianskych, belgických čipiek a silný bol aj vplyv českého čipkárstva. Koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia sa tu postupne sformovalo 17 oblastí baníckych a roľníckych paličkovaných čipiek s vlastným charakterom.