Juraj Zajonc
Viazanie je technika nenáročná na nástroje, pretože uzly sa viažu priamo prstami. Prvky tejto techniky sa vyskytovali v každej kultúre. Možno v nej odlíšiť textil viazaný zo sústavy nití, označovaný najčastejšie ako makramé, a textil viazaný z jednej nekonečnej nite (frivolitky, sieťovanie). Spôsob viazania i tvar uzla vychádzajú z jeho použitia, a tak sa vo viacerých oblastiach ľudskej činnosti vyvinuli špecifické uzly či skupiny uzlov (námornícke, horolezecké, chirurgický uzol používaný už v starom Grécku na fixovanie zlomenín, tkáčsky, gobelínový, sieťovací, frivolitkový uzol majú názvy odvodené od textilných techník, plochý, ripsový uzol od tvaru, japonský, čínsky, turecký, orientálny uzol od pôvodu. Pri tvorbe viazaného textilu postupne narastal význam dekoratívnej funkcie uzlov. Zrejme najstarším druhom prelamovaného textilu a predchodcom iných druhov čipky sú strapce viazané zo sústavy osnovných nití na okraji tkaniny. Spočiatku malo spevniť okraj tkaniny, ochrániť ho pred rozodratím. Strapce viazané z osnovných nití na okrajoch uterákov, obrusov, plachiet, známe takmer zo všetkých oblastí Slovenska, mali úžitkovo-dekoratívnu funkciu. V niektorých z nich nadobudli viazané strapce výlučne dekoratívny význam. Ich základom už nebola osnovná priadza tkaniny, ale samostatná sústava nití. Najčastejšie sa nimi lemovali okraje šatiek. Makramé ako technika viazania okrajov, dekoratívnych lemov má pôvod na starovekom Blízkom východe. V Európe v 19. storočí tvorili viazané textílie všeobecne rozšírený módny prvok v mestskom a následne aj vo vidieckom prostredí. Významným podnetom pre šírenie techniky makramé bola encyklopédia ženských prác, ktorú pre firmu D.M.C. napísala Thérése de Dillmont. Najskôr vyšla vo Francúzsku, neskôr aj v preklade v iných jazykoch. Nová vlna záujmu o makramé sa v Európe objavila v 60. – 70. rokoch 20. storočia. V tradičnom textile z územia Slovenska sa samostatné textílie zhotovené technikou makramé vyskytujú málo, pretože viazanie bolo späté predovšetkým so strapcami na tkaninách. Za špecifickú podobu makramé možno označiť techniku cavandoli, ktorej pôvod siaha do renesančného Talianska. Základom cavandoli je ripsový a gobelínový uzol. Touto technikou sa viazali pevné kusy textilu používané ako čalúnenie na sedací nábytok, ale i paravány, tapisérie z tenkých i hrubých nití. Na princípoch techniky makramé je založená aj technika nazvaná Margaretina čipka.. Autorka tejto techniky viazania Margarete Neumannová pôsobila na výtvarnej škole v mestečku Plavno v Krušných Horách v Nemecku. Pri jej viazaní sa často pracuje s prameňom nití, ktorý je obtočený alebo oviazaný niťou, na istom mieste sa rozbehnú naraz alebo postupne do plochy a potom sa opäť vrátia do spoločného prameňa. Možno tak vytvoriť plošné abstraktné ornamentálne kompozície, ale aj plastické figuratívne práce – viazané objekty a plastiky.