Štefan Oriško
Počas leta v Lučenci sa konalo šestnáste keramické sympózium. Sympózium si udržalo svoje hlavné špecifikum – prácu v keramickej továrni na okolí Lučenca, ktorá nemá výtvarnú produkciu. Záujem o účasť bol doma i v zahraničí. V tomto ročníku sa stretlo šesť umelcov. Tento neveľký kolektív umožnil naznačiť isté generačné i názorové rozvrstvenie. Aj záverečná výstava výsledkov sympózia v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci, ktorou sa štvortýždňové úsilie predstavilo verejnosti, vyznela koncentrovane. Helly Oestreicher (narodená v Karlových Varoch v niekdajšom Československu, 1936) sa už dlhší čas zaoberá skúmaním vázových foriem, tvarov nádob a s nimi súvisiacich funkcií keramiky. Michel Kuipers (1949) zastupuje odlišnú líniu súčasnej holandskej i svetovej keramiky – hľadá nové funkcie tohto výtvarného druhu. Je známy početnými realizáciami do architektúry a verejných priestranstiev: najnovšia z nich – Sen o Arkádii – zdobí Olympijský park v Aténach. Rovnako výrazný autorský štýl má aj jeden zo zakladateľov modernej lotyšskej keramiky – Peteris Martinsons (1931). Z miestneho šamotu vymodeloval veľké levie figúry ako variácie na ďalšiu zo svojich zvyčajných sympóziových tém. Miestna inšpirácia továrňou i krajinou je aj v inštalácii domácej účastníčky Anny Horváthovej (1953) – hlinená krajina vznikla na starom stole na modelovanie z továrne. Gabriela Luptáková (1947), ďalšia z domácich sympozistiek, tu začala už v minulosti vytvárať sériu ženských figúr. Tento rok sa sústredila na dekorovanie farebnými hlinami a porcelánom. Andrea Čepiššáková (1973) prekvapila hýrivou farebnosťou a dekormi, ktoré preniesla k nám ako spomienku na dlhší latinskoamerický pobyt. Účastníci vytvorili aj spoločné dielo. Tohto roku to bol keramický šach, kde jednotlivé typy figúr umožňujú autorské stvárnenie, ale iba v medziach jasnosti celku.