Ján Aláč
Svojským prejavom ľudového výtvarného cítenia a tvorivosti v severozápadnej časti Novohradu (región na južnom Slovensku) sú kamenné náhrobné tabule označujúce hroby evanjelikov a. v., pochádzajúce z konca 19. a prvých desaťročí 20. storočia. Do jedného celku sa pri ich vzniku spojilo niekoľko tendencií. Prvou je celkový sklon obdobia k zvýšenej dekoratívnosti. Ďalšou je konfesionálna príslušnosť obyvateľstva tohto priestoru, ktorá určila formu a tvar. Po tretie, ide o rozmach kamenárstva, ku ktorému dochádza prakticky v celej krajine v druhej polovici 19. storočia pod vplyvom zvýšeného úsilia pri budovaní infraštruktúry – ciest, mostov a železničných tratí. Tvorca náhrobníkov nebol profesionálnym kamenárom. Ich zhotovovanie bolo popri tradičnom poľnohospodárstve len doplnkovou činnosťou. Podoby náhrobných tabúľ v Novohrade v mnohom vypovedajú o dobe, vzoroch a symboloch, ktoré jej dominovali. Sú spomienkami na svet, ktorý vo svojej zdanlivej jednoduchosti a jednotvárnosti bol omnoho pestrejší, než by sa na prvý pohľad mohlo javiť. Nešlo vôbec o statický obraz, a to aj napriek tomu, že pohrebné zvyky patrili v rámci ľudových tradícií k najkonzervatívnejším prejavom. Podoby náhrobných tabúľ sa menili prakticky neustále. Od polovice 19. do polovice 20. storočia, keď sa ešte dá hovoriť o ľudovom zhotovovaní náhrobníkov, možno narátať sedem až osem rôznych vývojových typov kamenných náhrobných tabúľ. Náhrobníky sú skutočnou kamennou databázou znakov a symbolov koncentrovanou na malom priestore cintorína. V tomto zmysle takmer úplne platí tvrdenie o cintorínoch ako o miestach kolektívnej pamäti. Ornamentálna výzdoba je plná znakov a symbolov, ktorých pôvodný význam sa postupom času čoraz viac redukoval na úroveň dekoratívnosti, ale na prelome 19. a 20. storočia, i keď vo fragmentoch a skôr pod vplyvom tradície, predsa len pretrvával. Od začiatku 20. storočia sa zmenšuje hmota náhrobníka a redukuje sa rozsah ornamentálnej výzdoby.