Iná radosť s drevom

Iná radosť s drevom

Rozhovor s Mariánom Hubom

Redakcia

Oddelenie dizajnu a tvarovania dreva ŠÚV J. Vydru v Bratislave je jedným z mála na Slovensku, ktoré sa práci s drevom venujú v zábere od remeselného zvládnutia materiálu cez dizajnérske/ umelecko-remeselné polohy (interiérové i exteriérové) až po ekologické či pamiatkarske aktivity. Oddelenie vedie od začiatku 90. rokov Marián Huba, s ktorým sme sa rozprávali o minulosti, súčasnosti i budúcnosti tohto oddelenia.

„Ťažiskové úlohy oddelenia smerujú k tvorbe nábytku, bytových doplnkov, hračiek, šperkov, niekedy hudobných nástrojov či športových potrieb. Navyše sa príležitostne venujeme aktivitám, ktoré sa zjednodušene dajú nazvať proekologické, prosociálne a pamiatkarske.

Ak sa v hlavnom smerovaní snažíme hľadať nové formy a funkcie viac-menej bežného sortimentu výrobkov, ktorých je na trhu dostatok, druhá oblasť našej aktivity smeruje k témam, ktoré sú zatiaľ u nás na okraji celospoločenského záujmu. Otvárajú však široké pole novátorských úvah a kreatívnych riešení. Rozširujú tiež škálu možného uplatnenia študentov v budúcnosti.

Isteže, ak sa podarí navrhnúť a zrealizovať funkčnú a pohodlnú stoličku, ktorá sa výrazne odlišuje od všetkých typov stoličiek, ktoré boli kedy vyrobené, je to úspech a radosť pre autora-študenta i pre jeho pedagógov. Kvalitatívne iná radosť sa však dá prežívať napríklad pri záchrane starého poškodeného stromu, pri „modelovaní“ a renaturovaní zdevastovanej časti krajiny, ale aj pri hľadaní a nachádzaní iných možností, ako citlivejšie, harmonickejšie a estetickejšie včleniť do prírody a krajiny ľudské dielo (aj keď je to len lavička, oporný múrik či zábradlie chodníka). Podobná „iná“ satisfakcia sa dá prežiť, ak potešíme telesne postihnuté alebo nevidiace deti netradičnou hračkou-rehabilitačnou pomôckou, keď urobíme radosť mentálne postihnutým deťom tým, že s pomocou študentov vytvoria sošku z drevených polotovarov, šperk z odpadových súčiastok… Ďalšou vedľajšou aktivitou sú prázdninové brigády na záchranu drevenej ľudovej architektúry. Okrem pomoci krehkým, rýchlo z krajiny miznúcim stavbám žiaci spoznajú výnimočne krásne odľahlé kúty Slovenska.“

„Isté je, že v súčasnej civilizácii ručná práca nezaslúžene klesla na nižšiu hodnotovú priečku. Hodnotí sa len teoretická inteligencia a zabúda sa, že vytvorenie zmysluplného, funkčného, trvanlivého a pritom pekného remeselného výrobku vyžaduje tiež vysoký stupeň nedocenenej inteligencie. Ak sa pozrieme na staré ľudové remeslo, architektúru, miznúce štruktúry historickej kultúrnej krajiny, úsporný ekologický životný štýl, všade cítime hlbokú mnohogeneračnú múdrosť. Navyše súzvuk funkčnosti a krásy. Sú to odkazy nedávno zaniknutej civilizácie, ktorá sa ešte vecí dotýkala rukami.

V mori teoretických škôl sú školy podobné našej ojedinelými ostrovmi, kde má študent možnosť vymyslieť, navrhnúť a do posledného funkčného a estetického detailu svoj výtvor aj vlastnoručne urobiť. Možno aj v tom je určité nadväzovanie na tradíciu, udržovanie kontinuity.“

ÚĽUV