Štítnická čipka

Štítnická čipka

Angela Czintelová

Región Gemera bol v minulosti známy výrobou paličkovanej čipky. Začiatkom 20. storočia sa v Štítniku začali vyrábať aj háčkované tzv. štítnické čipky. Ich výroba nevychádzala z tradície, ale vyjadrovala úsilie o podporu obyvateľstva v ich neľahkom položení po zániku hámrov v okolí Štítnika. Bola to umelo vytvorená čipka s motívmi starých maďarských výšiviek, ktorá sa vyrábala technikou írskej čipky háčkovaním.

Prvá písomná zmienka o mestečku Štítnik pochádza z roku 1243. V minulosti mu rozvoj zabezpečila ťažba železa a hámre na medenú rudu, ktorých vlastníkom v polovici 19. storočia bola rodina Szontághová. V tom čase bol Štítnik známy aj pestovaním tabaku. Ku koncu 19. storočia sa zásoby rudy vyčerpali a priemysel začal upadať.

Aby aj dievčatá a ženy mali možnosť privyrobiť si na živobytie, v roku 1905 dve dcéry Pavla Szontágha, bývalého majiteľa medeného hámra, Alžbeta (1856 – 1917) a Aranka (1858 – 1950) na návrh svojej matky založili v rodinnom dome v Štítniku školu, kde sa dievčatá a ženy zaúčali do háčkovania štítnických čipiek.

Výroba čipiek v tomto mestečku nemala žiadnu tradíciu. Obdobie začiatku 20. storočia veľmi prialo výrobe čipiek a iných odevných doplnkov. Je to obdobie secesie, keď čipka a ozdoby boli všeobecne módnym doplnkom. Sestry Szontághové zaviedli techniku háčkovanej írskej čipky, ktorá bola známa pod názvom štítnická čipka, a prispôsobili ju vlastnému vkusu. Jej výrobou sa snažili pokryť dopyt po módnych doplnkoch, ktoré sa doposiaľ dovážali z Nemecka, Belgicka a Talianska. Technika je pomerne náročná. Základ tvoria kolieska, ktoré vzniknú obháčkovaním hrubšej nite alebo nite natočenej na paličku. Stonky a plastické časti sa háčkujú na hrubšej vodiacej niti.

Prvý kurz sa začal v roku 1905 a ďalšie nielen v Štítniku, ale aj na okolí sa konali až do roku 1912. V kurzoch sa spočiatku vyrábali čipky úzke, okrajové, neskôr sa zhotovovali obrúsky, golieriky, manžety, rukavice, viazanky, reklíky, paplónčeky, oltárne prikrývky, dečky s motívmi granátových jabĺk, tulipánov, čerešní, a to podľa objednávky. Používali sa na výzdobu šiat, blúzok, klobúkov, na spodnú bielizeň a tiež na výzdobu slnečníkov. Už v roku 1907 mali sestry vyhotovených vyše 200 rôznych vzoriek, ktoré rozposlali záujemkyniam a výrobkyniam zdarma. Podľa nich sa potom čipky zhotovovali. K objednávkam boli vždy pripojené podrobné opisy na vyhotovenie výrobku.

Hotové výrobky predávali vo svojom obchode v Budapešti. Okrem kurzov sa s prácami zúčastňovali na výstavách v Uhorsku i v cudzine. V rokoch 1907 a 1908 vydali dve brožúrky o štítnickej čipke. Slúžili ako pomôcka pre ženy a dievčatá, ktoré sa túto techniku chceli naučiť.

Aktivity sestier Szontághových pretrvali až do roku 1914. Prerušila ich prvá svetová vojna a po vojne sa už neobnovili.

V roku 1996 sa Vághy Ida z Debrecína v Maďarsku začala zaoberať touto zaujímavou textilnou technikou. V rokoch 1999 – 2002 zorganizovala niekoľko výstav na území Maďarskej republiky. Organizuje tábory, v ktorých vyučuje výrobu štítnickej čipky. V roku 2004 vzniklo Združenie maďarskej štítnickej čipky (Csetneki Magyar Csipke Alapítvány), ktorého cieľom je venovať sa výskumu, usporadúvaniu výstav a vydavateľskej činnosti

ÚĽUV