Monika Škvarnová
Od júna do augusta 2008 bola v Považskom múzeu v Žiline inštalovaná reprezentatívna výstava, ktorá mapovala aktuálne trendy v tvorbe drôtených šperkov a odevných doplnkov slovenských a českých autorov. Mnohostranné výtvarné vlastnosti drôtu, akými sú tvárnosť, kresba, priehľadnosť či pevnosť, obohatili kategóriu slovenského šperku začiatkom 70. rokov 20. storočia. V tomto období sa autorský šperk etabloval ako svojbytné výtvarné dielo. K prvým autorkám, ktoré drôtom nahradili klasické šperkárske materiály, patrili výtvarníčka Remigia Biskupská a dizajnérka ÚĽUV-u Jana Menkynová. Prvá si z veľkomoravského šperku osvojila prvok špirály, druhá našla inšpiráciu v ľudovom šperku. V druhej polovici 70. rokov začala z drôtu tvoriť Blanka Šperková, ktorá šperky vníma ako drobné intímne plastiky.
V 90. rokoch 20. storočia záujem o drôt výrazne vzrástol a k spomínaným výtvarníčkam pribudli ďalší umeleckí remeselníci, výtvarníci, dizajnéri. Pôvodné drotárske a textilné techniky modifikujú do moderných výtvarných foriem: tradičné drotárske výplety a prvky kombinujú s polodrahokamami a sklom, šitú čipku s polodrahokamami a perlami, ďalším sú blízke princípy paličkovania. V súčasnom šperku je tiež prítomný starý princíp reťaze, kresba drôtom, plastický účinok výpletu, kombinácia zhlukov línií drôtu s plechom. Mimoriadna variabilita drôtu nabáda výtvarníkov nielen k hľadaniu nových foriem, ale tiež vlastných autorských techník (napr. Zuzana Rudavská, Zuzana Flimelová). Tvárnosť drôtu umožňuje voľné experimentovanie s tvarom diela, ale tiež s jeho významom či funkčnosťou (Júlia Kunovská).
V kategórii odevných doplnkov dominujú techniky vychádzajúce zo spracovania textilu. Často je v nich drôt kombinovaný s textilom. Výstava ukázala, že autorky kombinovaním menej obvyklých materiálov dosahujú nové vizuálne až haptické efekty štruktúr, čím objavujú neznáme estetické kvality (Silvia Fedorová, Ľubica Poncik Kurhajcová, Andrea Lachová, Iveta Miháliková, Mária Šilberská, Alžbeta Burianová).