Ľuba Paučulová
Používanie šindľa bolo na Slovensku veľmi rozšírené na vidieku i v mestách ešte v 19. storočí. Výroba šindľa patrila k živej tradícii stavebných remesiel do polovice 20. storočia. Jej postupné utlmovanie je viazané na rozširovanie výroby keramických, plechových a azbestocementových krytín.
Šindeľ na území Slovenska má na pozdĺžnych stranách ostrie a drážku (pah). Jednotlivé kusy šindľov pri pokrývaní strechy do seba zapadajú. Existuje aj šindeľ bez ostria a drážky. Jednotlivé kusy sa kladú k sebe na zraz a ich styk prekrýva ďalší rad. S týmto spôsobom sa stretávame napríklad v nemecky hovoriacich krajinách.
Štiepaný šindeľ má dobrú odolnosť voči prieniku vody do vnútornej štruktúry dreva, jeho životnosť je 30 – 40 rokov. Známy je z terénu aj taký, ktorý pri pravidelnom natieraní olejom z motorov (približne raz za 5 rokov) vydržal až 80 rokov. Mechanizovanie výroby šindľa pozdĺžnym rezaním klátov je novodobá alternatíva, ktorá však použitou technológiou znižuje kvalitu výrobku. Prerezanie vlákien dreva zvyšuje nasiakavosť, a tým sa skracuje životnosť šindľa.
Výroba šindľa a jeho používanie sa udržalo do dnešných dní pre potreby obnovy a údržby architektonického kultúrneho dedičstva. To čo bolo kedysi bežné, sa stalo výnimočným. Ak by si dnes priemerný investor vybral šindeľ pre svoj dom, stojí pred dilemou. Staviteľské výhody šindľa, jeho úžasná malebnosť a estetická hodnota sú v protiklade s nevýhodami: horľavosť, zvýšený čas a náklady na údržbu a hlavne nadobúdacia cena.