Dana Doricová
Akad. soch. Anna Horváthová (1953, Praha) študovala keramiku na strednej škole keramickej v Bechyni (1968 – 1972). Na VŠVU v Bratislave absolvovala na oddelení tvarovania (1973 – 1980). Je významnou predstaviteľkou keramickej tvorby a patrí k organizátorom života v oblasti keramiky. Mala 13 samostatných výstav, vystavovala na desiatkach kolektívnych podujatí a zúčastnila sa na 14 sympóziách doma i v zahraničí. V roku 2007 dostala Cenu Slovenskej výtvarnej únie. Venuje sa aj kresbe a maľbe. Učí na základnej umeleckej škole.
Svoju voľnú výtvarnú tvorbu začínala kresbou. Bola to čiernobiela kresba, expresívne práce perom, tušom, lineárne, často s pomerne hustými šrafúrami. Vytvárali tajomné objekty alebo uzavreté priestory. Kresby napovedali ďalšiu cestu vývoja sochárky, lebo ich námetom boli prevažne čudné objekty v čudnom priestore. Sú to vlastne telesá, možno architektúry, plastiky. Obrázky sú dodnes pre ňu skôr „liečivom“, práca s hlinou čistou radosťou. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov začala do tvorby A. Horváthovej vstupovať farba. Prvé keramiky boli vlastne bez farby, hoci boli „ošľahané“ ohňom, niektoré z nich mali polychrómiu. Farbu použila až v prvých sériách Pasca, Figúra, Krabica.
Od existenciálnych figúr a mýtických objektov postupne prešla k osobným mytológiám, ktoré nazýva denníky, zbierky, individuálne archeológie. A znovu k figurálnym a symbolickým imaginatívnym plastikám (Priehradky, Stopy). V prácach z ostatných rokov je opäť krajina prestúpená harmóniou a oslobodzujúcim pokojom. Jej sochárska tvorba, zbierky a denníky, majú autorkinu črtu tvorby humoru, groteskna a poézie. Veľkú úlohu v tvorivom živote A. Horváthovej zohrávajú sympóziá. Prispieva k tomu, že keramické sympóziá žijú. Na druhej strane sympóziá majú pre autorku osobne veľký význam: „… bez sympózií by som sa ku keramike nedostala. Vybavenie nemám a nie som schopná robiť v malom priestore a rovnako ani malé veci.“
V roku 2008 dostala Cenu SVU za svoje dielo Poiplie (2004).