Elena Beňušová
Modrotlač začala na Oravu prenikať už koncom 17. storočia. Najdlhšiu pôsobnosť, až do roku 1956, mala v rámci regiónu farbiareň Páltikovcov vo Veličnej.
Páltikovci farbili hrubé i tenké domáce ľanové plátno pre ženy z dolnej, ale aj hornej Oravy. K špecifickým objednávkam veličianskej farbiarne patrili osobité požiadavky zázrivských žien, zamerané na farbenie vyväzovaného plátna používaného prevažne na zástery. Prinesené plátno ženy podľa potreby preložili na polovicu, prípadne ešte raz na štvrtinu a mechanicky – ručne na ňom vyväzovali vzory. Podľa vybratého vzoru látku po čiastočkách upravovali do požadovaných tvarov v podobe uzlíkov s priemerom 1,5 – 5 cm, ktoré po obvode obväzovali a silno sťahovali ľanovou niťou alebo tenším špagátikom. Vyviazané biele plátno farbiar niekoľkokrát ponoril do indigovej farby v kype. Zafarbené plátno vypral vo vode s pridaním kyseliny sírovej a následne dobre vyplákal v tečúcej vode na potoku. Po rozviazaní uzlíkov vznikla požadovaná biela vzorka, lebo indigo do vyviazaného vzoru nepreniklo. Nakoniec plátno vysušil a zamangľoval.
Popri bohatej kolekcii modrotlačových foriem a textílií s modrotlačovou potlačou predstavujú viazané zástery zo Zázrivej síce neveľkú, ale o to vzácnejšiu časť v zbierkovom fonde Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne.