Oľga Danglová
Dá sa predpokladať, že najstaršie hračky mohli byť akékoľvek drobnosti či materiály. Ak ich dieťa vzalo do rúk a spojilo s vlastnou fantáziou, mohli predstavovať hocičo, s čím sa práve chcelo hrať. Vždy boli akýmsi odrazom, zmenšenou kópiou, napodobneninou života dospelých v priesečníku kultúry daného priestoru a času. Z uhla detského videnia stelesňovali tieto predmety hodnotový svet určitého spoločenstva. Boli médiom, ako doň vniknúť, ako ho spoznať tak, aby sa v ňom vedeli spoľahlivo orientovať. Slovenské dedinské deti mali blízko k prírode, a keďže skutočných hračiek mali málo, nahrádzali ich kamienkami, drievkami, handričkami, šuškami, kôrou, plodmi a listami stromov, slamou. Príležitostne vyrábali pre deti hračky rodičia, starí rodičia, príbuzní, známi. Podomácky ich zhotovovali z ľahko opracovateľných materiálov, takých, ktoré bežne používali v domácnosti a hospodárstve. Pôvab dreveného koníka či handričkovej bábiky sa dá dnes zužitkovať ako inšpirácia pre suvenírovú produkciu.