Juraj Zajonc
Hoci je celoživotné dielo Emy Markovej 1902 – 1989) v kruhoch odbornej i laickej verejnosti späté s tradičnou hmotnou, predovšetkým textilnou kultúrou a s ľudovou umeleckou výrobou, jej profesionálna dráha sa začala v inej oblasti. V roku 1926 ukončila štúdium práva v Bratislave ako jedna z prvých žien na Slovensku s týmto vzdelaním. Už počas štúdií pracovala od roku 1925 v Obchodnej a priemyselnej komore, kde zotrvala až do roku 1947. Aktivity späté s udržiavaním a rozvojom domáckej výroby vykonávala už popri práci v tejto inštitúcii. Bola aj členkou správnej rady účastinnej spoločnosti Detva, v ktorej spoznávala stav domáckej výroby a súčasne sa snažila vytvárať vhodné podmienky pre jej rozvoj. Po rozpade Československej republiky v roku 1938 sa o čipkárske dielne na Slovensku začala v plnom rozsahu starať E. Marková v rámci Spolku pre zveľaďovanie domáckej výroby. Podieľala sa na jeho založení v roku 1939 a spravovala ho až do zániku v roku 1953. Zabezpečovala materiál, spočiatku čipky aj sama predávala, sortiment obohacovala novými vzormi. Už v tomto období vznikla idea preniesť výrobu zanikajúcich typov čipiek z roľníckych dedín do baníckych čipkárskych dielní. Ďalšou etapou organizačnej práce Emy Markovej bolo založenie Ústredia ľudovej a umeleckej výroby v roku 1945, ktoré iniciovala a bola i spoluautorkou zákona, ktorým bolo zriadené. Pracovala v ňom do roku 1959. Významnou mierou sa podieľala na tvorbe celkovej koncepcie ÚĽUV-u, definovala jeho ciele a spôsoby ich realizácie vrátane bádateľských a dokumentačných aktivít. Zaslúžila sa o oživenie už zaniknutej či zanikajúcej výroby gúb, lubových košov či cigánskych tkaníc. Jej pričinením sa obohacoval aj sortiment hrnčiarskych, rezbárskych i modrotlačových výrobkov. Jej zásluhou sa v ÚĽUV-e od jeho vzniku budoval dokumentačný útvar, ktorého fondy obsahujú obrazové i textové dokumenty, publikácie a predovšetkým artefakty získané pri výskumoch priamo v prostredí ich vzniku a používania. V osobnosti Emy Markovej sa spájali postoje emancipovanej ženy s hlbokou úctou k tradíciám. Podobne sa u nej stretal rozvážny bádateľský pohľad s nepokojom výtvarne kreatívneho človeka. Rozvinula svoj výtvarný talent vo sfére tvorby návrhov paličkovaných čipiek. Rešpektovala východiskové predlohy, ktoré buď len do určitej miery upravila, alebo podľa nich tvorila nové vzory, motivické kompozície a ich variácie. Josef Vydra už v roku 1952 označil prácu E. Markovej sa skutočnú výtvarnú renesanciu slovenského čipkárstva. Marková venovala sústredenú pozornosť aj iným textilným technikám, ktoré boli v prvej polovici 20. storočia vo fáze zániku. Skúmala napr. pletenie na krosienkach, pletenie na ihliciach, tkanie na kartičkách, historické vzorované tkaniny, výrobu gúb. Základnými monografickými dielami Emy Markovej sú Slovenský ľudový textil (1956), Slovenské čipky (1962) a Slovenské ľudové tkaniny (1976).