Juraj Zajonc
Vytváranie textilných štruktúr z jednej nite tvorbou uzlíkov je základom dvoch samostatných textilných techník – frivolitkovania (frivolitky) a sieťovania. Hoci majú frivolitky i sieťovanie pôvod mimo územia Slovenska a do jeho textilnej kultúry sa dostali viacerými cestami a v rozličných obdobiach, tieto techniky (najmä sieťovanie) boli základom vzniku osobitých prejavov tradičnej textilnej kultúry a dodnes ich u nás možno nájsť v škále ručných textilných techník v aktívnej podobe. V 19. storočí mala na rozšírenie tejto techniky v Európe nemalý vplyv encyklopédia ženských prác, ktorú pre firmu D.M.C. napísala Thérése de Dillmont. Zrejme prostredníctvom tejto publikácie, ako aj iných príručiek vydávaných od začiatku 20. storočia v Nemecku a ďalších krajinách, sa frivolitkovanie rozšírilo aj v mestskom prostredí na území Slovenska. Jeho posledná renesancia nastala v 60. rokoch na základe nových podnetov prenikajúcich k jednotlivcom i do krúžkov ručných prác z Čiech a Nemecka. Sieťovanie patrí k starým textilným technikám, čo potvrdzujú praveké nálezy častí rybárskych sietí. Na území Slovenska bolo viazanie sietí rozličnej hustoty známe zrejme už v období Veľkej Moravy, o čo svedčia nálezy závaží ako súčasti rybárskych sietí a predovšetkým kostené a železné sieťovacie ihly z 8. – 9. storočia nájdené v Mikulčiciach. V 15. storočí sa sieťovanie rozšírilo v Európe vo vyšších vrstvách spoločnosti. Mnohé zo sieťovaných textílií používaných v kostoloch boli darmi od urodzených dám. Pre sieťované textílie z horného Uhorska je charakteristické, že bohatstvo ich motívov pochádza predovšetkým zo západoeurópskych vzorníkov vydávaných v 16. – 17. storočí najmä v Taliansku a v Nemecku. Techniku viazania siete spolu s výšivkovými motívmi, ktoré dedinské ženy spoznávali na panských dvoroch i v kláštorných dielňach, začali používať pre vlastnú potrebu. Preto možno 18. a 19. storočie považovať na Slovensku za obdobie rozkvetu ľudového sieťovaného vyšívaného textilu. V ľudových sieťovaných textíliách sa zachovala časť ornamentov z predchádzajúcich storočí, ktoré však dedinské ženy postupne zjednodušovali. Súčasne sa vo vyšívaných sieťovaných prácach objavili vetvičky, kvietky, vlnovky, srdiečka a ďalšie nové prvky, o ktoré ich obohatili samotné tvorkyne. Sieťovaním sa zhotovovali čepcové čipky, vo viacerých oblastiach Slovenska aj celé čepce, sieťovaná čipka zdobila dolný okraj záster a taktiež obradné plachty. V dedinskom prostredí sieťovanie pretrvalo do polovice 20. storočia. V niektorých obciach severovýchodného Slovenska nosia staršie ženy sieťované čepce dones. V súčasnosti sa sieťovanie využíva sporadicky v tvorbe dekoratívnych a odevných doplnkov, no sú i pokusy o jeho oživenie v rámci záujmovej činnosti.