Klaudia Buganová
Na existenciu drobných sakrálnych stavieb často už z diaľky upozorňujú vysoké stromy. Pri pátraní po takýchto stavbách strom či skupinka stromov sú veľmi dobrými ukazovateľmi cesty. Stromy mali v úcte už slovanskí predkovia. Verili, že v nich sídlia duše zomretých, a zároveň v nich, akoby večne živých a rodiacich, videli prejav večného života. Jednotlivým druhom stromov sa prisudzovali určité vlastnosti. Prijatím kresťanstva boli zvyky pohanského uctievania stromov zrušené a kultové miesta sa začali pretvárať v zmysle nového náboženstva. Strom začal označovať všetko, čo náboženský človek považoval za posvätné. V duchu tradície sa stromy vysádzali okolo kostolov, menších kaplniek, božích múk a krížov. Rozmach výstavby drobných sakrálnych stavieb nastal najmä v baroku, ktorý ako stavebný sloh sa vyznačoval veľkým zmyslom pre uplatňovanie symetrie. Podstatný dôraz sa kládol na harmonické doplnenie prírodného obrazu. Tak ako boli na pohľad súmerné malé sakrálne objekty s vrcholovým krížikom, tak malo byť súmerné i najbližšie okolie. Pri vysádzaní stromov sa dbalo na to, aby citlivo dotvárali prírodné prostredie. Tieto drobné objekty obyčajne nepatrili k vrcholným výtvarno-slohovým dielam. Objednávateľmi malých sakrálnych stavieb boli často jednoduchí mešťania, roľníci či baníci. Stromy a zeleň sú neodlučiteľnou časťou drobnej sakrálnej architektúry. Z hľadiska výskytu drevín pri drobných sakrálnych objektoch prevládajú listnaté stromy a z nich najmä lipy. Ihličnaté stromy sa začali sadiť až v medzivojnovom období v 20. storočí. Kaplnky, božie muky, prícestné a horské kríže sa stali súčasťou regionálneho kultúrneho dedičstva. Ak sa ešte v krajine vyskytujú, sú dôkazom, že na ne človek nezabudol.