Redakcia
Tibor Uhrín sa v predchádzajúcich troch číslach nášho časopisu venoval úvahám o dreve spôsoboch jeho spracovania, o tom, ako sa stáva z materiálu užitočný a príťažlivý predmet. Svoje myšlienky dokumentoval zväčša na artefaktoch a produktoch rôznych dizajnérov. Jeho slová však prezrádzajú, že je nielen hĺbavý človek, ale aj skúsený praktik, ktorý obsah svojich tvrdení dobre vyskúšal a drevo je preňho dôverne známy fenomén. Trochu prekvapujúco znie, že jeho diplomovka na Oddelení dizajnu STU v Bratislave v roku 1989 bola na tému Robot a riešil ňou inováciu výsostne technického riešenia. Štúdium „mašiniek“ a vzťahu funkcie a dizajnu bolo však veľmi užitočné aj pre budúceho špecialistu na tradičné technológie spracovania dreva – možno práve preto je Tibor Uhrín taký otvorený experimentu s dizajnom v rámci dodržania čistoty klasickej technológie. Hovorí, že už vtedy ho zaujala možnosť zasahovať do vecí hlbšie, venovať sa problematike sústredene, pochopiť súvislosti a konzultovať s ľuďmi. Dokáže skĺbiť svoje povinnosti vedúceho katedry dizajnu na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach a súčasne prehlbovať svoje poznanie materiálu, postupov a uplatnení dreva. Nasledujúci rozhovor predstaví Tibora Uhrína ako dizajnéra, znalca dreva a výskumníka…
V každom druhu dreva je možné objaviť nejakú zvláštnosť. Nerád robím s bukom, považoval som ho za menej zaujímavú drevinu, ale keď sa nad tým zamyslíme, celá produkcia firmy Thonet stojí na bukovom dreve a vieme kam to dotiahli. Nie v tom je kumšt, striedať drevá a nebodaj ešte aj rôzne exotické, ja ich skoro nepoužívam. Krása je v pôvabnosti, v jemnej štruktúre dreva… obľubujem naše dreviny. Máme veľmi širokú škálu drevín, od najmäkších po najtvrdšie, čo nemáme sú hraničné druhy, napríklad veľmi tvrdý palisander. U nás najtvrdšia rastúca drevina, hoci nie je pôvodná, je Krušpán vždyzelený – malý stromček môže mať aj sto rokov, taký je hustý. Nedávno som prišiel na to, že zaujímavá práca je aj s krivo rastúcim drevom, takým, ktoré v podstate nikoho nezaujíma. Napríklad rôzne časti hospodárskeho náradia alebo aj nábytku. Tomuto fenoménu sa teraz venujem. Pôvabničky – to sú dózy, ktoré vznikli z konárov. Vždy som bol presvedčený, že rovné kmene sú najlepšie. Bol som naivný, myslel som si, že ich pozdĺžne prevŕtam a potom ohnem. „Drevené rúrky“ pri ohýbaní praskali, ďalej som ich skúšal upnúť a vystrieť, navŕtať ich, ale ani to nebol ten správny postup. Nakoniec prišla posledná možnosť – vziať krivý konár a navŕtať ho z oboch strán. Na dorezanie potrebného otvoru som použil ostrý tenučký nôž – kúpil som ho vo Švédsku -, dá sa ním vylúpnuť mokré drevo, napr. javorové, takmer ako zemiak a polotovar je hotový, olúpe sa kôra, začistia sa konce, ďalej nie je čo riešiť. Javor je úžasný v tom, že mi nepraská a výborne sa s ním pracuje.
Zásadné skúsenosti som získal vo Švédsku. Tam stále prirodzene používajú techniky, ktoré u nás už dávno zanikli. Tu som objavil štvrtý rozmer dreva – ohyb. Odvtedy snívam iba o ohýbaní dreva. Skutočne, keď sa drevo ohýba, je to podobný pocit ako keď sa človek prvýkrát vezie na bicykli – keď sa to podarí, je to zázrak, nová skúsenosť. Keď sa ohýba drevo, omotá sa na formu – podobne ako nejaký termoplast. Neveril som, že je to vôbec možné v domácich podmienkach, iba s primitívnou výbavou. Začal som skúšať rôzne druhy dreva. Na mieste, kde som pôvodne býval, boli opustené domy so záhradami – odtiaľ som získal rôzne zaujímavé dreviny. Je to technika, kde nie je potrebné čakať 5 rokov kým drevo uschne – vezme sa klát, napíli sa, obarí horúcou vodou. Drevo chvíľu mení vlastnosti, vtedy ho treba zafixovať, postupne som sa to naučil. Práca s čerstvým drevom (v angl. „green wood) je samostatná disciplína. Existujú sústružníci, ktorí pracujú iba s čerstvým drevom – má to kopu výhod – nepráši sa, nezohrieva sa nástroj, drevo je omnoho mäkšie. Ale dosušenie a dokončenie – v tom je to pravé umenie. Sú na to rôzne finty, niekedy ich však treba hľadať celé roky.
Autenticky vyrobené predmety vznikli akoby jedným švihom, s fortieľom – akási „neohrabanosť“ k nim patrí a aj účel predmetu mu dodáva vlastnú hodnotu. Výrobky, ktoré sú sortimentom ÚĽUV-u, sú čerstvo vyrobené podľa tradičných technológií. Ja by som skôr uprednostnil vlastné postupy, rovnako ako aj pri tvarosloví – pokiaľ sa môžem inšpirovať technikou, nechcel by som sa tomu brániť, akosi postupy konzervovať. Samozrejme, že sú techniky, ktoré sa nedajú nahradiť, čo sa týka povrchu – napríklad práca so sekerou či nožom, ale v mnohých prípadoch nie je potrebné presne kopírovať. Sú veci, ktoré inováciu znesú, napríklad črpáky, a ich funkcia sa novými postupmi nemení. Možno by v súčasných domácnostiach viacej zarezonovali.
No, bude ťažké odfiltrovať všetky tie naučené a počuté chvály k drevu aby som mohol vystihnúť to, čo ma na ňom naozaj fascinuje. Pre mňa je už ťažké pozerať sa na drevo ako obyčajný konzument. Vnímam drevo ako celok, jeho kresbu, vôňu, zvuk, chyby a všetky tie fyzikálne a chemické vlastnosti, tiež možnosti, ktoré poskytuje pre spracovanie. Ale ťažko by niekto ospevoval neforemnú hromadu polien v drevárni. Ten svoj ľudský rozmer nadobúda až po spracovaní človekom. A aj tu nie je všetko zlato, čo sa blyští. Perfektne vypracovaný drevený predmet ešte nemusí vo mne vyvolať tú správnu odozvu. Často chýba spojenie dobrého remesla, dizajnu, spontánnosti a individuality. To je to, čo ma na starých drevených veciach fascinuje. A k tomu ešte znak uplynulého času.