Angela Czintelová
Viacstoročná tradícia výroby kovaných plechových zvoncov sa viaže na mestečko Jelšavu. Tamojší zvonkári sa remeselnou výrobou zvoncov zo železného plechu zaoberali od 16. storočia. Spočiatku boli organizovaní v cechoch s kováčmi a zámočníkmi. Od roku 1852 sa uvádza samostatný zvonkársky cech.
Začiatkom 20. storočia pracovalo v Jelšave ešte 35 – 40 zvonkárskych rodín. Zvonce sa vyrábali na objednávku pastierov. Hlavné odbytištia boli na Balkáne – Bukurešť, Brašov, Kluž, Sibiu, Belehrad, a zvonce smerovali aj do Viedne, Debrecína atď. Na území dnešného Slovenska najmä do Michaloviec, Bardejova, na Liptov. Kupci (napr. Schotz z Matejoviec) objednávali zvonce v takom množstve, že sa predpokladá ich odvoz ďalej do Poľska a Ruska.
V súvislosti so zmenou štátnych hraníc po roku 1918, s úbytkom pastvín a zmenou pasenia na chov v maštaliach začalo zvonkárstvo v Jelšave upadať. Po prvej svetovej vojne sa výrobe známych jelšavských zvoncov venovala len rodina Kenerešovcov. Druhá svetová vojna úplne zarazila znovu sa rozvíjajúce remeslo a po nej si už zvonkárstvo nevedelo nájsť cestu k starej sláve. Majstri vymierali a nasledovníkov nebolo. Posledným zvonkárom v Jelšave bol Ľudovít Kenereš.
Gemerskou špecialitou boli plechové kované zvonce, ktoré vážili od 0,5 do 6 kg. Najrozšírenejšie boli zvonce pre ovce a pre kravy. V Jelšave sa vyrábalo asi 90 druhov. Boli zo železného alebo mosadzného plechu.
Posledným aktívnym gemerským zvonkárom, ktorý vyrábal zvonce najmä pre pastierov a poľnohospodárske družstvá, bol Ľudovít Bastyúr zo Silice (zomrel roku 1994), syn rómskeho kováča. Na jeho činnosť nadviazal syn Vojtech, ktorý zvonce vyrábal ako suveníry a len v malom množstve pastierom na objednávku. V poslednej dobe sa remesla chytá vnuk Jaroslav, ktorý výrobu zvoncov predvádza na rôznych podujatiach a jarmokoch.