Remeslo v architektúre – kováčstvo a zámočníctvo

Remeslo v architektúre – kováčstvo a zámočníctvo

Ľuba Paučulová

Kováčske a zámočnícke výrobky mali v stavebnej kultúre v minulosti vždy svoj jasný účel, ktorý sa spájal s citom pre primerané estetické stvárnenie jednotlivého výrobku. Tvorivosť tradičných kováčov v každom historickom období vývoja hmotnej kultúry priniesla bohatstvo tvarových, kompozičných i technických nápadov. Čas je však neúprosný. Zo širokej škály druhov tradičných kováčskych a zámočníckych výrobkov, ktoré slúžia svojmu účelu, v budovách postupne ubúda.

Zostalo priateľstvo architektúry a oboch remesiel v harmonickom stave do dnešných čias?
Na vidieku je tradícia ľudovej architektúry pre obyvateľstvo de facto dožitá. Geniálne stavby ľudovej architektúry, modelované stáročiami skúseností, nahradili v prevažnej miere poschodové domy nadmerného meradla a rozpačitého výrazu.

Rozklad vizuálnej tváre slovenského vidieka pokračuje i dnes. Súčasná výstavba rodinných domov a ich súborov väčšinou nenadväzuje na špecifické regionálne tvaroslovie, je zmesou tvarov bez architektonickej myšlienky.

V mestách býva podčiarknutá disharmónia výzoru sídla (alebo časti sídla) často ešte väčšími možnosťami stavebníkov a výraznou snahou odlišovať sa od druhých a od prostredia. Široké možnosti obstarať si „kováčinu“ nemusia znamenať vždy dobrý výsledok. Dobrý výsledok je okrem iného podmienený vhodnosťou uplatnenia výrobku na dome a v súvislosti s okolitou zástavbou. Často sa stretávame, že kováčsky výrobok je v tvarovom nesúlade s domom, je neproporčný, prekomplikovaný alebo je ho tam jednoducho veľa. Niekedy by zase bolo lepšie, keby sa vôbec nepoužil, pretože sa do prostredia vôbec nehodí .

Na Slovensku je naozaj málo „architektúry pokračovania, kontextu” vychádzajúcej z tradícií vidieckej a mestskej zástavby, zanedbáva sa regionálnosť a kultúrna identita v architektúre, často sme posadnutí modernosťou a kontrastom. Zaoberať sa tvorbou novej architektúry pre vidiecke a mestské sídla horských a podhorských oblastí, ktorá by bola šitá na mieru do každého regiónu Slovenska a nadväzovala by na podnetnú tradíciu historickej architektúry, nie je, žiaľ, atraktívna téma našej architektúry. Podceňuje sa význam stavebného detailu. Väzba architekt – remeselník je slabá a úloha umeleckého remesla v koncepte architektonického diela je nedocenená. Ak sa teda snažíme nachádzať zdroje inšpirácie pre hľadanie východísk, je dobré uskutočniť trpezlivé pátranie v studnici historickej architektúry i tradičného remesla.

ÚĽUV