Ľuba Paučulová
Omietanie stavieb sa dnes chápe prevažne ako utilitárna činnosť. V súčasnosti sa omietanie nevyužíva v takom rozsahu a kvalite ako v minulosti. Remeslo je ovplyvnené zmenami v technológii i materiálovej báze. Mnohokrát ide skôr o rutinnú aplikáciu hotových omietkových zmesí z hromadnej výroby. Tradičné omietanie je však remeslo, ktoré k nám prichádza z dávnych hlbín histórie. Výskum pamiatok architektúry dokladuje omietanie už 3300 rokov pred naším letopočtom v Egypte. Grécka, rímska i byzantská kultúra bežne využívali omietky. Celým európskym vývojom sa tiahne schopnosť omietkarského remesla dávať pridanú hodnotu dielam architektúry.
Omietka chránila pred poveternostnými vplyvmi, prekrývala škáry proti usadeniu nečistôt a rastlín, sceľovala nepravidelný povrch muriva, izolovala. Ruka v ruke s pragmatickou funkciou sa omietnuté plochy stien i stropov stávali aj veľkou výzvou pre umelecké stvárnenie. V určitých etapách vývoja architektúry sa táto možnosť využívala tak intenzívne, že fasády či vnútorné priestory preberali rolu veľkého maliarskeho plátna, plagátu.
Tradičné remeslo, na rozdiel od súčasnosti, využívalo iba prírodné materiály. Základom bola hlina, vápno, piesok a iné plnivá, prímesi a farbivá. Povrch sa upravoval uhládzaním murárskou lyžicou, hladidlom a pod. Nebol v rovine, mal svoj lom. Povrchové úpravy tradičných omietok všeobecne nesú v sebe silu výrazu ručného spracovania.
Tradičné omietanie a využívanie omietok na prírodnej báze udržiavajú profesionáli venujúci sa údržbe, opravám a reštaurovaniu architektonických pamiatok. Práve oni zistili, po obdobiach nadšenia z novodobých vynálezov omietkových zmesí, že jednoduchý a zaužívaný postup a kvalitné prírodné suroviny urobia najlepší výsledok bez neočakávaných negatívnych následkov. Tieto znovuobjavené skúsenosti sa začínajú našťastie opätovne uplatňovať aj pri nových stavbách.