Oľga Danglová
V 60. a 70. rokoch minulého storočia sa bolo možné v niektorých obciach na Záhorí z okolia Senice, Skalice a Malaciek stretnúť so špecifickou výzdobou exteriérov domov. Presklené časti vstupných brán domov a plochy stien v podbrániach a verandách boli dekorované maľbami krajiniek. Dnes patria k raritným pozostatkom architektonickej výzdoby na zopár starších domoch.
Žáner krajinomaľby v klasicky „tradičnej“ výtvarnej kultúre vidieka pôvodne takmer nemal zastúpenie. Kde sa tieto romantické krajinky na Záhorí vzali? Pri pátraní po genéze záhoráckych krajiniek sa dal identifikovať súbeh dvoch línií.
Pôvodne ešte v prvej polovici 20. storočia sa na Záhorí a moravsko-slovenskom pomedzí vnútorné i vonkajšie steny domov dekorovali nástennou maľbou. Neskoršie krajinky na bránach a v podbrániach nadviazali na túto „ľudovú“ inklináciu k dekorativizmu. Technologický postup bol podobný ako pri ľudových obrazoch maľovaných na skle. Maľovalo sa z vnútornej strany skla a kvôli ľahšej údržbe sa maľba prekryla ďalšou sklenenou platňou.
Ich autormi boli prevažne miestni samoukovia, ktorí popri pôvodnej roľníckej, učiteľskej či remeselníckej profesii – najčastejšie sa medzi nimi objavovali vyučení maliari-natierači – zhotovovali obrazy krajiniek pre vlastné potešenie, ako vlastné hobby alebo na zárobok, na základe objednávok obyvateľov z blízkeho okolia. Námety čerpali z predlôh: starých pohľadníc, obrázkových časopisov a i. Uprednostňovali pitoreskné motívy: hájovne, vidiecke chalupy, dedinské osady s kostolom, vodné mlyny, romantické zrúcaniny hradov, zámky. Poľovnícke námety boli blízke litografiám loveckých scén z 19. storočia. Naivná, a ak by sme chceli striktne umelecky hodnotiť, až gýčová romantika krajiniek stelesňovala u dedinčanov predstavy o pokojnom idylickom živote v lone krásnej prírody.
Maľby boli odleskom veľkej krajinárskej tradície 19. storočia, najmä jej pitoresknej secesnej odnože sprostredkovanej z druhej-tretej ruky. Boli poslednou iskrou slohovej skúsenosti, jej oneskoreným zjednodušeným výplodom. Vidiecki samoukovia však uchopili a adaptovali vzdialený slohový základ pitoresknej podoby krajiny podľa kľúča nadväzujúceho na miestnu dekoratívnu tradíciu a podľa charakteru vlastných individuálnych schopností a dispozícií.