Ľuba Paučulová
Klampiarstvo je v dnešnom ponímaní stavebné remeslo zamerané hlavne na výrobu a osadenie výrobkov z plátového kovu, ktoré majú ochrániť stavbu pred zatekaním a zabezpečiť odvedenie vody zo strechy. Na Slovensku bola už od 15. storočia bohatá tradícia medikováčstva, ktoré produkovalo širokú škálu úžitkových výrobkov pre domácnosť (kotle, riady, fľaše), ale aj na rituálne a reprezentatívne účely (krstiteľnice, pokladničky, kropeničky a iné). Do kompetencie medikováča patrilo od 16. storočia aj pokrývanie striech. Výrobu podmieňovala rozsiahla ťažba medi v stredoslovenskom regióne, ale aj v iných častiach nášho územia (Banská Bystrica a okolie, Spiš, Dobšiná).
Kov ako krytina sa však používal len na významných budovách. Archívne doklady o použití medeného plechu vo forme malých plátov na Slovensku v 16. storočí hovoria o prvotných klampiarskych prácach na tomto území. Za dobré časy tradičného klampiarstva v architektúre na Slovensku možno považovať 18. storočie. V tomto období sa spojili nadobudnuté skúsenosti spracovania medi s jej širšou dostupnosťou. 19. storočie dospelo v oblasti klampiarstva k bohatej škále prvkov používaných na strechách. Priemyselná revolúcia v 19. storočí priniesla rozširovanie výroby, nové technológie úpravy, cenovú dostupnosť. Klampiarstvo má dnes značné uplatnenie. Pre bežnú výstavbu má však iba utilitárny charakter bez tvorivých ambícií. Použitie plechu v architektúre má však dnes rezervy vo stvárnení detailov, ktoré priam ponúka priestorová tvárnosť plechu.