Jozef Lenhart
Bývanie na vidieku sa opäť stalo aktuálne a prežíva „boom“. Pod tlakom realitných kancelárií sme znovu zatúžili utiecť z mesta a zažiť čaro „dedinského života“. Ohúrení bilbordami s vizualizáciou satelitných vilkových mestečiek vnucujúcimi idylický obraz architektmi videného rodinného domu a malebnej dedinky prijali sme ich falošnú víziu a prepadli sme individualizovanému gýču označovanému za „vidiecky štýl“. Že ide o manipuláciu na míle vzdialenú od skutočnosti, si uvedomujeme až dodatočne, keď sa ocitneme za závorami vytúženého predmestského geta. Pretože vidiek je niečo celkom iné. Je to kus romantiky, tradičného urbanizmu a typickej historickej zástavby výrazných architektonických hodnôt..
Tak vyzerá skutočný „súkromný raj“. Iba ho treba objaviť, pochopiť a dať mu dimenzie 21. storočia. Ako to urobil Ing. Jozef Čahoj, autor zaujímavej knihy projektov rodinných domov a rekonštrukcií chalúp, ktorá vyšla pod názvom Ľudová architektúra Slovenska 1 – 2.
Čo vás priviedlo k nápadu vydať publikáciu projektov riešiacich rekonštrukciu pôvodnej historickej architektúry vidieckych sídiel?
Ľudovou architektúrou sa zaoberám viac ako tridsať rokov, od čias, keď som na vysokej škole skončil stavebnú fakultu. Za celé toto obdobie som sa nevedel vynačudovať, ako sa slovenská dedina mení. Najprv do nej v päťdesiatych rokoch vtrhli postburžoázne domy s manzardovými strechami, potom k nim pribudli tzv. televízne „škatule“ a nakoniec domy podľa katalógov. Očakával som, že sa po roku 1989 táto devastácia vidieka skončí a konečne sa začne meniť v duchu tradície a vžitého zmyslu pre krásu. To, akou cestou sa slovenská dedina vydala, ma zaskočilo. Celý ten dlhý čas som bol presvedčený, že jej ničenie majú na svedomí komunisti a ich ideologicky podfarbený pohľad na vidiek. Lenže pravda bola iná. Nie komunisti, ale architekti sa podpísali pod likvidáciu stáročiami budovaného architektonického obrazu slovenského vidieka. Architekti, ktorým záleží len na vytvorení vlastného pomníka a už pri návrhoch katalógových domov alebo pri realizovaní jednotlivých objednávok dokázali poprieť všetko to, čo robilo dedinu dedinou a podieľalo sa na jej malebnosti. Márne som očakával, že niekto vytvorí nejaký prehľadný katalóg ľudovej architektúry, podľa ktorého by sa aj človek neznalý pamiatkových hodnôt a architektonického vývoja dediny dokázal pri kúpe pozemku alebo starej chalupy zorientovať a uvedomil si, čo sa hodí a čo nie v tej-ktorej oblasti Slovenska postaviť. Keďže sa na trhu žiadny takýto katalóg ľudovej architektúry neobjavil, rozhodol som sa „stvoriť“ ho sám.
Nie je uchovávanie vzhľadu slovenskej dediny romantickým pohľadom na jej ďalšiu existenciu? Štandard bývania sa za posledné roky výrazne zmenil a ľudí nemôžete donútiť bývať v „rezervácii“.
Bývať na dedine v starom dome neznamená žiť v inom storočí a bez komfortu, ku ktorému sme sa dopracovali. Architektúra a urbanizmus vidieka sa roky riadili určitými zákonitosťami, ktoré sa vpísali do výzoru dediny. Tak isto je to aj s pôdorysným riešením domov, ich dispozíciou a funkčnosťou. Chcem len, aby kompetentní, či sú to stavebné úrady alebo architekti, dodržiavali minimálne architektonicko-estetické zásady, ako je uličná čiara, výška zástavby, uniformita objemov domov a jeho typ. No a tam, kde je to čo i len trošku možné, aby sa v maximálnej možnej miere zachoval exteriér domu, ktorý je nositeľom štýlu, slohového názoru a obrazom remeselných schopností niekdajších murárskych majstrov.
Prečo ľudia na Slovensku odmietajú žiť v starých domoch?
Myslím si, že dôvodom takéhoto vzťahu je vyprahnuté povedomie k čomukoľvek, čo je slovenské. Je jedno, či je to dom, kroj alebo zvyky. Možno je za tým chudoba, v ktorej naši predkovia žili, a snaha odtrhnúť sa od tejto ťažkej minulosti. Starý dom, v ktorom bývali tri generácie v jednej izbe, je zhmotnením tohto strádania, a za to sa hanbíme.
Ale bieda bola aj inde a napriek tomu obyvatelia Provensálska, Bretónska či na írskom vidieku, ale aj v neďalekom Rakúsku či Taliansku, nemajú s tým problém a žijú v kamenných domoch s malými oknami.
Lenže Slováci odmietajú minulosť a neradi sa k nej vracajú. Historická pamäť im nič nehovorí. Naučili sme sa žiť bez minulosti. Aj keď sme boli, na mape sveta sme iba dvadsať rokov. Taký je aj obraz nášho vidieka. Nikto nás neviedol k sebavedomiu, k hrdosti, a tak sa bez výčitiek svedomia kultúrne samolikvidujeme. Samozrejme, existujú aj výnimky hodné nasledovania, akurát že tí nasledovníci neprichádzajú. Chýbala nám spojitosť medzi starým a novým životným štýlom. Pre nás je ľahšie zbúrať starý dom a postaviť si nový, pretože ho nevnímame ako dedičstvo, ako čosi, kde žilo niekoľko generácií vlastného rodu. Niekdajší režim nás prevychoval štátnymi bytmi, dostupnými pôžičkami, lacnou prácou… Nebolo nikoho, kto by ľudí poučil, ako prebudovať staré dedinské domy a prispôsobiť ich novým potrebám bývania. Starí architekti sa zapredali režimu a ich žiaci sú ich vernými pokračovateľmi. Napriek tomuto všetkému sa na Záhorí, v relatívne bohatom kraji, zachovali dediny so súvislou zástavbou ľudovej architektúry, čo sa o dedinách na východe Slovenska nedá povedať. Tam už niet dediny s pôvodnou ľudovou architektúrou.
Mnohých od rekonštrukcie historickej ľudovky odrádza použitý stavebný materiál, často je to miešané murivo – kameň, tehla, ale najčastejšie ide o drevo a hlinu. Má vôbec zmysel takéto objekty ešte adaptovať? Nie sú z hľadiska ďalšieho užívania energeticky náročné?
Dnes sa dá ľahko tepelno-technickým výpočtom dokázať, že hlinená tehla, hrubé múry či kamenné murivo majú lepšie vlastnosti, ako tak preferované zateplené murivo. V niektorom z mojich článkov som už povedal, že dnes preferovaný tepelný odpor R je iba jedna z vecí, ktorá má vplyv na celkovú tepelnú pohodu. Ukazovateľ R je iba ukazovateľ, koľko má firma zarobiť a normy budeme meniť podľa toho, aký zisk si niekto naplánuje. Na porovnanie. Za posledných dvadsať rokov sa normový tepelný odpor zvýšil trojnásobne. Dnes, úplne potichu, prešla nová statická norma, ktorá zvyšuje koeficient užitočného zaťaženia o 50 %. V praxi to znamená, že tam, kde vlani bolo treba do stropu 1 tonu železa, dnes treba 1,5 tony. To isté platí s betónom a drevenými konštrukciami.
Občania sú nútení šetriť. Lenže ak má šetrenie ohroziť príjmy výrobcov, tak sa zmení norma. Je to presne ako s vakcínou proti chrípke, ktorá sa objaví týždeň potom, ako ju firmy vyvinú. A tak je to aj so starou architektúrou. Presvedčia vás, že investovať do prestavby starého domu je drahé a lacnejšie je postaviť si nový dom. Kým ho postavíte, zabudnete, koľko mala stáť rekonštrukcia a neuvedomíte si, že sa novostavba predražila. A potom, dnes už niet kvalitných, premýšľavých remeselníkov. Tí, čo sa za nich pasujú, nie sú majstri a ani odborníci. Iba si osvojili určitý postup práce uvedený v návode k výrobku. Remeslo však vyžaduje oveľa viac. Lenže to už dnes nemá kto naučiť.
Podľa vás je dnešná slovenská dedina dôkazom expandovania najrôznejších cudzích stavebných vplyvov do vidieckeho prostredia, čo jej uberá na príťažlivosti.
To expandovanie cudzích vplyvov by som až tak negatívne nechápal. Dôležitý je vkus a ich miera. Slovenská dedina bola vždy pod vplyvom cudzích kultúr, no napriek tomu mala svoj charakter, dokonca regionálne veľmi diferencovaný. Miestni stavitelia totiž dokázali z rôznych podnetov vytvoriť veľmi originálnu architektúru a mali by sme im byť za tento kultúrny prínos vďační. Je v nej zakódovaná špecifickosť krajiny, materiálne možnosti, cit pre proporcie, funkčnosť, účelnosť a remeselnícky detail. Charakterizuje nás. Ale to, čo našej dedine vnútili za polstoročie architekti, to je popretie všetkých týchto stáročiami vytvorených hodnôt. V ľudovej architektúre môžeme vidieť prvky, ktoré Slováci prebrali po príchode do Panónie od tu zanechanej kultúry niekdajšej rímskej ríše. Dokladom toho sú domy so stĺporadím, názvoslovie múr, malta, tehla… Naopak, domy so sochou sú domy, ktoré si naši predkovia priniesli zo svojej pravlasti. Paradoxom je, že tento typ stavby je v odbornej literatúre nazývaný „maďarský dom“ a jediný „slovenský architektonický vynález“, dom s výškou, si dodnes nikto z odborníkov na ľudovú architektúru poriadne nevšimol a nevyhodnotil ho. Nenašlo sa preň miesto ani len v skanzene. Domáca architektúra je spájaná takmer výlučne s drevom a čo je murované, už nie je pre „ľudovkárov“ dosť slovenské.
Nemeckí kolonisti k nám v stredoveku priniesli dom s dufartom, známy pod pojmom „dom spišských Nemcov“, no bol to iba vplyv, z ktorého vznikol originálny, dnes už dôsledne vyasanovaný objekt. Podobne sme stihli zlikvidovať aj tzv. kremnický banícky dom, ktorý bol prvým na svete sériovo vyrábaným a za tým účelom vyprojektovaným domom.
Problém expandovania cudzích vplyvov je v tom, že na Slovensku neexistuje starosta, ktorý by sa staral o historickú pamäť obce, a v takomto prostredí sa nevedomým architektom veľmi dobre bačuje. Dôkazom toho, čoho sme schopní, sú Donovaly. Petržalka je oproti nim architektonickým skvostom. Je neuveriteľné, čo v tejto nádhernej lokalite so špecifickou architektúrou dokázali urobiť investori s architektmi a miestnou samosprávou. Ani náhodou tu nevznikol objekt inšpirovaný miestnou alebo aspoň domácou architektúrou. S takou dávkou nevkusu a nepochopenia k tradícii ako na Donovaloch sa človek nikde inde nestretne. Je to hanba minimálne na jedno storočie.
Čím to je, že na Slovensku sme bez odporu, spontánne podľahli nevkusu? Z vašich knižne publikovaných projektov je zrejmé, že je množstvo možností, ako toto špecifikum bývania udržať.
Nič iné mi nenapadá, iba to, že my, Slováci, sme neskutočne sprostí. Na toto tvrdenie mám vlastnú skúsenosť. Na Záhorí, v dedinke, kde je ešte stále dosť objektov ľudovej architektúry, vlastním chalupu. A keďže tu ľudia majú po „húrach“ ľudové kroje, rozhodol som sa s mojou rodinou obnoviť tradíciu ich sviatočného nosenia. Začal som chodiť do kostola v kroji. Pridali sa ku mne ešte dvaja priatelia chalupári, jeden z Bratislavy, druhý z Popradu, ale z miestnych nikto. Od tých sme si vyslúžili iba čudné pohľady, a tak sme s tým prestali. Nám je totiž viac blízke cudzie, ako naše. Je to dôsledok systematického popierania vlastnej identity. Neviem, či tento sebazničujúci proces sa dá vôbec zastaviť. Ak, tak iba masívnou kampaňou cez príslušné ministerstvá školstva a kultúry. Dostať národnú identifikáciu do vládneho programu a využiť pre to aj prostriedky zo štrukturálnych fondov.
Som už však v tomto smere skeptický. Tu už totiž nejde o architektúru a kroje, ale o naše budúce bytie. Neviem, či na tom ešte niekomu záleží a bude záležať.
Vaše projekty a navrhované stavebné úpravy starých domov veľmi citlivo, na architekta až pamiatkarsky, narábajú s hodnotami historickej architektúry. Ide o veľmi tolerantný prístup. Dokážete vyhovieť nárokom na komfort, stavebníkovi a pritom zachovať originalitu architektúry?
Ak pochopíte objekt, všetko sa dá. Mám a s rodinou užívam dve chalupy. Jedna je pri Trenčíne, druhá na Záhorí. Ako majiteľ stavebnej firmy staviam množstvo rodinných domov a preto si dovolím tvrdiť, že v bývaní už bolo všetko vymyslené. Viem, o čom hovorím. Ľudový dom, architektmi znevažovane nazývaný „dedinský slíž“, je na bývanie to najlepšie, čo sa vymyslelo. Dom orientovaný oknami do veľkého dvora poskytuje neskutočný komfort, ktorý patrí iba vám a žiadny zo susedov ho nemôže ohroziť. Vytvára pocit absolútneho súkromia a bezpečnosti. Nikto vás nekontroluje, žiadne cudzie oči nie sú nadohľad.
To sú nezaplatiteľné výhody dedinského domu. A že je dom starý, to ešte neznamená, že nemôže ďalej plniť svoju funkciu. Poskytuje nám možnosť originálneho bývania, svojského životného štýlu a k tomu ešte kus romantiky. Nielen na víkend. Netvrdím, že by sa malo bývať iba v starých domoch. Aj naďalej sa budú stavať nové domy, ale mali by sa projektovať citlivejšie a rešpektovať to, čo robí dedinu jedinečnou. Na Slovensku sú ešte dediny, ktorých architektúra je zachovaná a naozaj ide o hodnotné, nenarušené súbory stavieb. Poznáme len Vlkolínec. O dedinkách Omastiná, Kšinná, Lom nad Rimavicou, Muránska Zdychavka nikto ani len netuší. Zostávajú mimo záujmu pamiatkarov a pritom ide o veľmi cenné lokality, ktorých skvosty ľudovej architektúry by bolo možné využiť aj v rámci rozvoja turizmu. Ibaže to zatiaľ nikomu kompetentnému nenapadlo, a tak toto bohatstvo chátra a postupne zaniká. Stále veríme, že nás zachráni zahraničný, a nie vlastný kapitál.
V Európe existujú krajiny, kde na rozdiel od Slovenska vôbec nemajú zákon chrániaci kultúrne pamiatky a napriek tomu ich neničia a nelikvidujú ani to, čo nie je označené za pamiatku. Na Slovensku dokážeme zničiť aj pamiatky chránené štátom a za ich zlikvidovanie radšej zaplatíme finančné sankcie, ako by sme investovali do ich záchrany a obnovy.
Pretože je to vec kultúrnej vyspelosti. Neviem, ako je to v zahraničí, poznám ho iba z cestovania a časopisov. Faktom ale je, že cudzina nemá taký zdevastovaný vidiek ako my a preto sa jej aj darí rozvíjať turizmus. U nás sa len o len o ňom hovorí. Lákame na lacné atrakcie akvaparkov, zábavných parkov, ale nevieme poskytnúť to, čo inde turista nenájde, a to „seba“. Srdce mi puká od žiaľu, keď vidím, ako napr. v susednom Maďarsku sa nielen citlivo a masovo rekonštruuje stará architektúra, ale sa dokonca v tomto duchu stavajú aj nové štvrte. To isté vidieť v Rakúsku, na Morave… Všade to vzniká spontánne. Aby sa tak dialo na Slovensku, musel by tu byť na to minimálne zákon. Ale ani to ešte neznamená, že sa nebude obchádzať a porušovať.
Z toho, čo ste na záchranu ľudovej architektúry pripravili, je zrejmé, že ste aj priaznivcom ľudového umenia. Je však asi nereálne myslieť si, že sa budeme obliekať do krojov v satelitných mestečkách.
Netreba sa v satelitných mestečkách obliekať do krojov. No povedzte mi, kde si môžem na Slovensku kúpiť kroj. Choďte do Rakúska a kúpite si ho bez veľkého hľadania v každom supermarkete. Na Slovensku vás v hoteli obsluhuje opirsingovaná čašníčka z vedľajšej dediny, v Rakúsku v kroji. V Rakúsku aj ten, čo vám podáva lístok na vlek, má oblečené čosi, čo vyzerá ako kroj, u nás je navlečený v značke Adidas. Vo Vlkolínci už nenájdete živého zvieraťa, niet tam ani psa, ani mačky, len sa čaká na turistický boom a na zázrak. Ľudia sa odnaučili robiť a stratili úctu k práci a dedine.
V Grécku ešte pečú chlieb v chlebových peciach, ako u nás pred sto rokmi a nečakajú, že im ho dovezú z EU. Je tam všetko grécke, z rádia hrá grécka hudba, v obchodoch sa predáva grécka minerálka, majú svoje krčmičky, a nie puby… A keď hrajú švédski hokejisti hokej, tak majú na dresoch napísané svoje mená vo svojom rodnom jazyku, nie v angličtine, a pozrite sa na dresy našich hokejistov!
Prečo sme my Slováci takí laxní k svojej národnej hrdosti? K sebe?
Lebo… Lebo identita je poskladaná z množstva maličkostí a my sme sa o tie maličkosti pripravili. Môj známy, MUDr. Anton Gúth, profesionálnym povolaním lekár, vydal tristostranovú knihu o histórii a zvykoch dediny, z ktorej pochádza. Mimoriadne dielo skutočne mimoriadnych kvalít. Ak si niekto myslí, že dostal na napísanie a vydanie tejto knihy zo strany štátu finančný grand, mýli sa. Dostali ho iní a na iné projekty, ako je zmapovanie vlastnej histórie.
Aká bola odozva na vašu knihu projektov?
Môj subjektívny pocit je, že o knihu bol veľký záujem a teší ma, že predovšetkým zo strany laickej verejnosti. Knihu si dávali posielať a kupovali ju i pre svojich známych. Zo strany odbornej verejnosti bol však postoj veľmi rezervovaný. A zo strany vzdelávacích inštitúcií žiadny. Zaujímalo ich iba, odkiaľ som dostal na knihu peniaze. Knihu som predával vo veľkých obchodných domoch a za pol roka sa ponúknutý počet rozpredal. Boli však aj predajne, kde knihu vôbec nevyložili. Doručil som ju aj všetkým poslancom SNR. Vo svojej naivite som predpokladal, že vzbudím u nich záujem, veď sú prepojení s komunálnou politikou, ale mýlil som sa. Ozvali sa mi iba štyria poslanci s obligátnym poďakovaním. Zaujímavé je, že hoci jeden bol z HZDS, druhý z KDH a dvaja z SMK, ich poďakovanie malo navlas rovnaké znenie!
Došlo k naplneniu vášho predsavzatia? Zrealizovala sa prestavba niektorého z ľudových domov podľa vašich predstáv?
Podľa mojich predstáv sa zrealizovalo len jedno dielo. Výhrady k projektom mali, a to je naozaj na zamyslenie, stavebné úrady. Najlepšie o mojom úsilí hovorí vyjadrenie istej pani primátorky nemenovaného banského mesta, ktorá vyhlásila, že by radšej v oblasti, kde sa doteraz nachádza kremnický banícky dom, videla MODERNÚ ARCHITEKTÚRU TRETIEHO TISÍCROČIA. Pre vlastnú obmedzenosť nemohla vidieť, že tam už stojí niekoľko storočí.
Predstavu o tom, čo je krásne, si robí každý sám, bez ohľadu na stáročiami sformované hodnotové kategórie. Aj keď pri subjektívnom hodnotení pekného sa neriadime rozumom, ale skôr vágnymi pocitmi, nemali by sme byť ľahostajní k svedomiu, ktoré nám káže vážiť si um a prácu vlastných predkov. Ich cit pre mieru, triezvy vkus, vynaliezavosť a remeslo. O to všetko sme prišli, pretože pre bilbordy nevidíme skutočnú krajinu svojho detstva.