Debnárstvo

Sortiment debnárskych výrobkov bol v súlade s ich uplatnením v poľnohospodárstve a potravinárstve, mnohých remeselných a priemyselných odvetviach, ako aj v dedinských i mestských domácnostiach pomerne široký. Debnári zhotovovali sudy, vedrá, putne, dieže, gelety, šafľe, zásobnice, mierky na obilie, šechtáre, nádoby na mútenie masla (maselnice, mútovníky), salašnícke nádoby, nádoby na pranie a vyváranie bielizne (vane, zvárky), rôzne druhy kadí pre vinársky, pivovarnícky priemysel, ale aj nádoby pre potreby osobnej hygieny či menšie úžitkové predmety, napr. soľničky.

Pre mnohorakosť svojho využitia mali debnárske výrobky množstvo tvarov, veľkostí a pomenovaní, ktoré sa navzájom odlišovali aj podľa regiónov.

Podľa druhu a tvarov možno deliť debnárske výrobky na sudové nádoby (uzavreté z oboch strán) s kruhovým alebo oválnym dnom (bočky, súdky), kužeľovité nádoby s oválnym, kruhovým alebo vajcovitým dnom (kvasné kade, mútovníky, kanvy, vane a i.), kužeľovité nádoby s okrúhlym alebo oválnym užším dnom (vedrá, okovy, hrotky, vaničky, šafle a i.), nádoby v tvare šikmého kužeľa (putne, zvárky a i.), kužeľovité či valcovité uzavreté nádoby (voznice na transport močovky), rôzne valcovité nádoby používané len na suché materiály (mierky na obilie, korce a i.). Majstrovskými kusmi bývali veľké vínne sudy o objeme stovák litrov s dnami reliéfne zdobenými náboženskými alebo svetskými motívmi. Dná sudov bývali bežne označené rokom výroby a iniciálami majiteľa.

Základnou surovinou na výrobu debnárskych predmetov bolo drevo dubové, agátové, jedľové, smrekové a borovicové. Tvrdé dubové (čierne) drevo sa používalo na výrobu väčších trvanlivejších výrobkov – sudov a kadí na víno, pivo, lieh, kapustu, vedier na vodu, mierok na obilie atď. Z mäkkého (bieleho) smrekového, jedľového a borovicového dreva sa vyrábal bežný domáci riad – gelety, šafle, bočky, putne na vodu, hrotky na dojenie, maselnice a tiež drobné predmety, ako soľničky, cukorničky a iné. Na výrobu obručí sa používali luby (odtiaľ pomenovanie tohto typu výrobkov olykovancami) z lyka liesky, brezy, javora, rakyty a novšie oceľová pásovina. Kovové obruče bývajú železné, medené alebo mosadzné.

Drevo na debnárske výrobky sa pripravovalo v zimnom období, keď mali stromy najmenej miazgy. Kmene stromov sa odkôrnili a porezali na klátiky rôznej dĺžky. Dĺžka klátov na päťdesiatlitrové sudy musela byť 55 cm, na stolitrové sudy 65 cm. Nasledovalo štiepanie klátov sekerami pomocou železných klinov na polky a štvrtky. Drevo na debnárske výrobky sa nikdy nerezalo, ale vždy len štiepalo po dĺžke, aby sa nenarušila štruktúra dreva. Naštiepané kusy sa opracovávali nahrubo oberučným rovným nožom na oberučnom stolci na dielce nazývané dúžky, z ktorých sa skladali steny nádob. Ich hrúbka sa pohybovala od 3 do 5 cm. Naštiepané dúžky sa naukladané do klietok nechali schnúť najmenej rok až dva.

Po vysušení polotovaru sa dúžky opracovávali do požadovaného tvaru v závislosti od druhu výrobku. Na úpravu ich hrúbky, dĺžky, uhla zahnutia, bokov a hlavy sa používali špeciálne debnárske nástroje a náradie.

Požadovaná hrúbka sa dosahovala kresaním a strúhaním pomocou sekier a oberučných nožov s rovným alebo zaobleným ostrím. Zaoblenie a sklon bočných stien dúžky sa upravovali pomocou rôznych hoblíkov tak, aby jedna priliehala k druhej. Konečný tvar sa určoval a kontroloval pomocou formy – modly. Uhol zahnutia závisel od veľkosti objemu suda. Na každý druh sudov boli potrebné osobitné modle.

V ďalšej fáze výroby sa opracované dúžky zostavovali do požadovaného tvaru konkrétnej nádoby. Najprv sa poskladali do pomocnej pracovnej obruče – tzv. stavníka, ktorá pomohla vytvoriť zostavu dúžok, tzv. slnko. Alebo na tento účel slúžili modely na výrobu toho-ktorého druhu výrobku. Za pomoci obruče alebo modelu sa podľa potreby upravovali hrany, vyrovnávala výška a hladilo sa vnútro nádoby. Takto poskladaná a upravená nádoba sa spevnila obručami, ktorých počet závisel od jej veľkosti, výšky a objemu. Obruče sa na sud narážali pomocou debnárskeho kladiva a klina alebo aj dvoch kladív. Pri väčších sudoch dúžky nahrievali za pomoci koša na vypaľovanie, aby boli tvárnejšie a dali sa ohýbať. Zároveň sa postupne sťahovali do požadovaného tvaru pomocou tzv. sťahováka. Podľa druhu budúceho výrobku vkladal debnár oproti sebe jednu alebo dve dúžky prečnievajúce nad obvod nádoby, ktoré po opracovaní slúžili ako držadlá.

Po týchto úkonoch vznikol polovýrobok bez dna – tzv. kukňa. Dno sa nasadzovalo a upevňovalo pomocou špeciálnych nástrojov. Skladalo sa z troch častí alebo bolo vyrobené z jedného kusa. Veľkosť dna debnár vykreslil dreveným kružidlom a potom vyrezal pílkou a po obvode ho šikmo zrezal strúhacím nožom. Z vnútornej strany nádoby v požadovanej vzdialenosti od dna vyrezali do stien drážku (utor) pomocou špeciálneho hoblíka, tzv. utorníka. Po uvoľnení spodnej obruče sa dno vložilo do drážky a nádoba sa opäť pevne stiahla obručou. Na vsadenie druhého dna, ktorým sa sud uzatváral, používali debnári tzv. vyťahovač dna. Nakoniec v strede suda vyvŕtali otvor a nasadili doň zátku alebo točku, tzv. pípňu.

Debnári siahali pri výrobe debnárskych predmetov po špeciálnom debnárskom náradí, ale aj po náradí používanom univerzálne vo všetkých drevospracujúcich remeslách. Medzi univerzálne nástroje patrili jednoručné a dvojmužné píly, sekery krídlovka a štiepačka, železné kliny a kyjaky. Používali sa najmä v počiatočných prácach na úprave dreva – pri spílení stromu a jeho narezaní na kláty a následnom štiepaní a okresávaní polien. Nevyhnutnou pomôckou bol pracovný stôl, tzv. ponk, a oberučný stolec na upevnenie opracovávaného dreva.

Medzi špeciálne debnárske náradie patrili hoblíky rôznych tvarov a veľkostí, ktoré mali v debnárskej výrobe osobitné postavenie. Používali sa na opracovanie a úpravu dúžok, na opracovanie vonkajšej a vnútornej steny i dna suda a dokončovacie práce. Odborná literatúra uvádza až 31 rôznych druhov a pomenovaní hoblíkov (napr. drážkovací hoblík, falcovník, gerbuvák, čistič, zubák, rovnák, uberák, výkružnik, utorník a ďalšie). Z meracích nástrojov sa používalo drevené kružidlo (cirkel, cerkel) na označenie priemeru dna, nástroj na meranie vnútorného obvodu suda (dutinár), kovová tyč s vyznačenou stupnicou (fizer), ktorou sa meral obsah nádoby, už spomínané modly – mierky na určenie ohybu dúžok a priemeru nádob. Medzi špeciálne pomôcky patrili aj rysovacie nástroje, ktorými debnár značil na dreve vzdialenosti pomocou bodov a čiar. Medzi nože používané debnármi patrili už spomínané oberučné nože na orezávanie dreva upevneného v oberučnom stolci (rovný, tzv. poríz, alebo zahnutý do oblúka, tzv. krupajz), špeciálny nôž na prirezávanie drevených obručí (rezák) či škoble na opracovanie, začistenie a očistenie vnútornej strany výrobku. Pri postupnom naťahovaní obručí sa používal už spomínaný sťahovák – nástroj na sťahovanie naparených dúžok. Tzv. ráfcígel bol nástroj na naťahovanie alebo uvoľňovanie obručí sudov, pri nabíjaní obručí sa používalo debnárske kladivo nazývané seshómer s drevenou alebo so železnou hlavou. Za pomoci tzv. roztieracieho kladiva sa stláčali a pritláčali dúžky suda navzájom k sebe a aufcígel bol železný nástroj používaný pri uvoľňovaní a vyťahovaní dúžok zo suda, ak bola potrebná oprava. Na vŕtanie otvorov sa používali rôzne druhy vrtákov do dreva.

Archeologické nálezy dokladajú debnárske výrobky, resp. ich dochované časti už v predveľkomoravskom období, keď sa našli vedierka na vodu s kovovou obručou. Na špecializovanú výrobu drevených nádob poukazujú i názvy zaniknutých lokalít na našom území, napr. Dežník na západnom Slovensku, Bočár (t. j. bočkár) v Novohrade a Kadar v Tekove, či zamestnanecké priezviská Debnár, Debnárik, Bodnár, Bodnárik.

Debnárstvo bolo v minulosti veľmi rozšírené drevospracujúce remeslo, s ktorým sa bolo možné stretnúť vo všetkých väčších i menších remeselníckych centrách. Najstaršie cechy debnárov na území Slovenska vznikli už v 15. storočí (v Prešove roku 1475, v Bardejove roku 1480), na konci 18. storočia ich bolo 39. Roku 1828 bolo najviac debnárov v Brezne (50), Slovenskej Ľupči (36), Bytči (35), Ľubietovej (23), Krupine (20), Banskej Bystrici (19), Pukanci a Novom Meste nad Váhom (16). Medzi ďalšie významné centrá debnárstva patrila Bratislava, Trnava, Pezinok, Modra, Malacky, Bardejov, Spišské Podhradie, Prešov a Levoča. V 19. storočí existovalo na Slovensku 19 samostatných debnárskych cechov a 16 takzvaných spoločných cechov, v ktorých boli debnári združení s inými drevospracujúcimi remeselníkmi. V Banskej Bystrici, Ľubietovej, Rožňave a Slovenskej Ľupči sa z nich vyvinuli samostatné priemyselné debnárske celky. Najväčší význam mal spolok v Pukanci, ktorý pretrval aj v období 1. Československej republiky.

Roku 1890 bolo na našom území 1 260 debnárskych dielní, v ktorých pracovalo 721 pomocníkov a učňov, a roku 1910 ešte stále 1 010 dielní so 664 pomocníkmi a učňami.

Debnári žili väčšinou v mestách a v ich okolí a špecializovali sa na výrobu takého tovaru, ktorý mal stabilný a dlhodobý odbyt. Napríklad v Bratislave a v jej okolí (Častá, Limbach, Modra, Pezinok, Šenkvice) sa zameriavali najmä na výrobu sudov na víno a vinohradníckeho riadu. V Pukanci sa debnári popri vinohradníckych sudoch špecializovali aj na výrobu namáčacích kadí a bočiek pre garbiarov v Mošovciach. Potreby bryndziarstva zas pomohli vzniku debnárskych centier v Slovenskej Ľupči, Ľubietovej a Partizánskej Ľupči, kde sa vyrábali gelety na bryndzu.

Popri vyučených a organizovaných debnároch sa výrobou debnárskeho riadu zaoberali aj špecializovaní náturisti na slovenských dedinách. Domácka výroba bola rozšírená ešte v medzivojnovom období v dedinách v okolí Trenčína, v Novohrade, Gemeri, Malohonte a Pohroní. Odtiaľ sa veľká časť debnárskych výrobkov vyvážala na predaj na Dolnú zem. Výrobou brezových obručí vo veľkom sa popri iných drevospracujúcich prácach zaoberali obyvatelia Rimavskej Bane a Rimavskej Lehoty. Rôzne druhy debnárskych výrobkov si dokázali pre svoju potrebu vyhotoviť alebo opraviť aj zručnejší gazdovia a pastieri.

Vývoj debnárstva závisel od miery rozvoja odvetví hospodárskeho života, pre ktoré debnárstvo poskytovalo výrobky, ako aj od rozvoja odvetví, ktoré svojimi výrobkami nahradzovali dovtedajšie debnárske nádoby. Napríklad vinohradníctvo bolo do 80. rokov 19. storočia veľkým odberateľom debnárskych dielní. Potom sa však v dôsledku napadnutia viniča voškou viničovou (fyloxérou) obmedzilo len na jeho pestovanie, čo spôsobilo aj úpadok debnárskej výroby sudov. Naopak, blahodarný vplyv na rozvoj debnárstva malo bryndziarstvo v období 19. a začiatku 20. storočia. Dopyt po geletách na bryndzu zapríčinil vysokú koncentráciu remesla v Liptove a na Pohroní.

Od 80. rokov 19. storočia sa rapídne zvyšovala aj spotreba sudov a kadí pre potreby pivovarníctva, liehovarníctva a ďalších odvetví potravinárskeho a chemického priemyslu. To viedlo k vzniku veľkovýrobní debnárskeho tovaru. Za 1. Československej republiky sa zakladali továrne a dielne na veľkovýrobu sudov a kadí v Ilave, Partizánskej Ľupči, Bratislave, Trnave, Ilave a Muránskej Dlhej Lúke, v dôsledku čoho zanikali drobné debnárske prevádzky. Roku 1930 bolo na Slovensku 763 dielní s 595 pomocníkmi a učňami.

Veľký dopad na rozvoj remeselnej a domáckej debnárskej výroby mala továrenská výroba smaltovaného a plechového tovaru (smaltovne vo Fiľakove a v Matejovciach), ktorá začala vytláčať z trhu a každodenného používania drevené debnárske nádoby. Po roku 1989 však ruka v ruke s revitalizáciou súkromného vinohradníctva opätovne začali byť žiadané aj drevené sudy na víno a popri nich získavať popularitu aj ďalšie debnárske výrobky, čoho dôkazom je existencia viacerých debnárskych firiem či individuálnych debnárov, ktorí sú dnes schopní remeselnou výrobou sa aj uživiť.

Debnárske výrobky boli v sortimente ÚĽUV-u zastúpené už od 50. rokov 20. storočia. Svojím tvarom nadväzovali na tradičné druhy nádob najmä menších rozmerov, napr. šafle, krčahy na tekutiny, nádoby na zber plodov, gelety, žochtáre, múteľnice. V záujme širšieho využitia debnárskych výrobkov výrobcovia časom pristúpili k úpravám tradičných nádob, sledujúc možnosť ich začlenenia do súčasného štýlu bývania. Rozmery výrobkov sa zmenšovali, aby boli použiteľné ako misy alebo nádoby na odkladanie alebo dekoráciu v interiéri. K prvým spolupracovníkom ÚĽUV-u spomedzi debnárov patril Rudolf Kuhn z Kežmarku. Z ďalších výrobcov sa debnárskej technike venovali najmä Konštantín Lukáč-Jacko z Jarovníc, Bohuš Račko z Pribyliny, v súčasnosti František Oceľ z Polomky.