Háčkovanie

Háčkovaním sa zhotovovali celé textílie alebo ich časti. V dedinách v okolí Modrého Kameňa plietli háčikom nízku vlnenú obuv – papuče. Na okolí Medzilaboriec háčkovali vlnené palcové rukavice, ktoré používali drevorubači pri práci v lese. Od začiatku 20. storočia boli súčasťou slávnostného a sviatočného odevu mladých mužov, dievčat i žien v časti stredoslovenských a východoslovenských dedín pestrofarebné háčkované zápästky.

Boli ozdobným doplnkom, ktorý sa nosil na zápästiach a slúžil aj na stiahnutie širokých rukávov košele, ktoré nemali manžetu. Ešte v 60. rokoch 20. storočia patril k sviatočnému odevu mužov v niektorých šarišských obciach pestrofarebný háčkovaný
šál.

Koncom 19. storočia háčkovanie vrátane filetového háčkovania a háčkovania na vidlici začalo prenikať medzi spôsoby, ktorými sa zhotovovali celé čepce alebo ich časti – čelenka (predná časť) alebo dienko (zadná časť). Háčkovanie v škále textilných techník postupne buď nahradilo pletenie na krosienkach, pletenie paličkami (paličkovanie) a sieťovanie čepcov, alebo škálu techník zhotovovania čepcov rozšírilo. Od konca 19. storočia začali háčkovaním pliesť aj čipky používané ako obruby alebo vložky v bytových a odevných textíliách. Háčkované obruby mali zuby v tvare písmena V alebo oblého až polkruhového tvaru. Háčkované vložky, zhotovené najmä ako filet, mali tvar pásu s rovnými okrajmi a slúžili na spájanie kusov tkanín do štvoruholníkových textílií (obrusy, kútne plachty) a vankúšov. Zriedkavejšie sa všívali do odevov. Háčkovaná čipka nahrádzala najmä čipku paličkovanú, pričom napodobňovala jej motívy. V Kopčanoch nahrádzali háčkovaním šitú čipku, ktorou sa spájali kusy tkaniny pri šití mužských košieľ. Tento druh bielej háčkovanej čipky bol doplnený výšivkou.

Rozmanitá škála háčkovaných textílií sa zhotovovala v mestách už koncom 19. storočia. Háčkované súčasti a doplnky odevov žien, často s plastickými rastlinnými prvkami, boli až do začiatku 20. storočia súčasťou dobovej módy. V Európe vtedy rozšírenú háčkovanú írsku čipku i v Uhorsku známu a propagovanú štítnickú čipku plietli a používali aj na území dnešného Slovenska. Jednotlivými spôsobmi háčkovania vrátane filetového háčkovania a háčkovania na vidlici sa plietli odevné súčasti (štóly, šatky na zakrývanie hlavy a pliec, odevy pre deti, čiapky, ozdobené dámske rukavice, manžety, žabó, taštičky a váčky, slnečníky, klobúky), stuhy a šerpy, bytové textílie (záclony, dekoratívne prikrývky a obrusy, prikrývky na postele), čipky (obruby, vložky) ako doplnky odevov, bytových textílií a interiéru (napr. pásy čipiek na výzdobu predných okrajov políc v kredencoch a skriniach s bielizňou).

Háčkované obruby a vložky boli od konca 19. storočia aj súčasťou textílií používaných na výzdobu interiérov kresťanských – predovšetkým rímskokatolíckych – chrámov a tvorili súčasť liturgických odevov. Široké háčkované obruby a vložky sa uplatňovali najmä na oltárnych plachtách, v albách (dlhých bielych košeľovitých odevoch) na rukávoch i v ich dolnej časti.

Oblasti a lokality výroby

Technika háčkovania bola v 20. storočí rozšírená na celom území Slovenska. Podoba háčkovaného textilu v jednotlivých dedinách a oblastiach závisela od charakteru ich textilnej kultúry, ktorú buď dopĺňal novými prvkami, alebo napodobňoval už zaužívané druhy a výzdobu textilu.

Západné Slovensko

V tejto časti Slovenska, najmä na území bývalej Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej stolice, bolo rozšírené háčkovanie a používanie bielych háčkovaných čipiek, ktoré slúžili ako obruby ženských šatiek na hlavu, šatiek na hrdlo i kosičiek (na prsiach prekrížených a vzadu uviazaných šatiek), rukávov mužských košieľ a ženských rukávcov, sukní, záster, uterákov, kútnych plachiet. Ak v dedine alebo oblasti používali červené alebo pestrofarebné paličkované čipky, tieto farby si zachovávali aj háčkované čipky, ako napríklad v dedinách v okolí Trnavy a Piešťan.

V niektorých obciach v okolí Bánoviec nad Bebravou i Nitry háčkovali na vidlici čipky, ktoré slúžili ako obruby šatiek alebo ich prišívali ako goliere na ženské rukávce. Háčkovanie, hoci v menšej miere než na strednom a východnom Slovensku, nahradilo aj na západe Slovenska pri zhotovovaní čepcov staršie textilné techniky. Napríklad v Košeckom Rovnom boli sieťované a výšivkou na sieti zdobené čepce vystriedané háčkovanými čepcami, ktoré si ženy uväzovali pod bradou.

Stredné Slovensko

Vo viacerých obciach severozápadnej časti stredného Slovenska sa háčkované čipky stali typickým prvkom textilnej kultúry. Napríklad širokými háčkovanými čipkami zdobili šatky na hlavu, kosičky i čepce v Terchovej. Háčkované čipky s kruhovými motívmi tvorili v Púchovskej doline čelenku čepcov, ktoré boli z vyšívaného tylu. Háčkovanie papúč v okolí Modrého Kameňa pravdepodobne vychádzalo z rozšírenejšieho spôsobu pletenia obuvi ihlicami. Aj na strednom Slovensku sa plietli biele háčkované čipky. Používali sa ako obruby na šatkách i na ozdobu cípov kosičiek, na rukávoch mužských košieľ, ženských rukávcoch, uterákoch. Na Horehroní i v Liptove si háčkované čipky zachovávali farebnosť paličkovaných čipiek, ktoré nahradili. Farebnosť a motívy háčkovaných čipiek často vychádzali aj z tkanej výzdoby tkanín, s ktorými boli spojené. Háčkovanie i vo viacerých oblastiach stredného Slovenska nahradilo alebo doplnilo iné textilné techniky používané na zhotovovanie čepcov. V niektorých obciach Hontu vystriedalo pletenie na krosienkach. Na dolnej Orave začali široké a prevísajúce čelenky čepcov, ktoré boli pôvodne sieťované a zdobené výšivkou, háčkovať už koncom 19. storočia. Na hornej Orave nosili háčkované čepce, ktoré sa uväzovali pod bradou. Háčkovanými čipkami nahrádzali v hornom Liptove v polovici 20. storočia dlhé biele paličkované čelenky čepcov a v dolnoliptovských dedinách (napr. Liptovská Osada, Liptovské Revúce) pestrofarebné úzke paličkované čepcové čipky. Háčkované čelenky mali aj čepce na strednom Liptove. Háčkované čepce ako nová forma tejto textílie sa – popri čepcoch z plátna alebo zo strojového tylu zdobených výšivkou – objavili v Detve a jej okolí. V polovici 20. storočia tu filetovým háčkovaním okrem bielych čepcov plietli aj pestrofarebné čepce. Ich úplet, prípadne doplnený našitými flitrami, napodobňoval vyšívanú výzdobu.

Východné Slovensko

Háčkovanie rukavíc v okolí Medzilaboriec ako úžitkových textílií pravdepodobne nadviazalo na starší spôsob ich výroby pletením na forme. Na východnom Slovensku sa háčkovanie na dedinách uplatňovalo predovšetkým pri zhotovovaní čepcov. Háčikom bolo upletené buď dienko čepca, alebo, a to častejšie, jeho čelenka. Napríklad v gemerskej obci Rejdová asi v polovici 20. storočia plietli popri paličkovaných aj háčkované čelenky čepcov, ktoré prevísali na plecia. Pokým staršie paličkované čepcové čipky boli zložené z červeno-bielo-čiernych, prípadne i zo zelených motívov kvetov, háčkované čipky obsahovali iba čierno-biele geometrické motívy.

V obciach na území medzi Vysokými Tatrami, poľskými hranicami až po južný Spiš a Košice prišívali na čepce čipky paličkované v Soľnej Bani pri Prešove. Niektoré druhy týchto čepcových čipiek začali v 2. polovici 20. storočia nahrádzať háčkovanými čipkami.

V niektorých šarišských obciach si pri úprave čepca samostatne priväzovali na hlavu háčkované čipky zakrývajúce čelo (napr. v Jakubovanoch, Šarišských Sokolovciach, Toryskách). V Toryskách bolo pletenie háčikom v takej obľube, že háčkované boli aj čipky prišité priamo na čepci i stuhy na zošnurovanie živôtika na prsiach.

V Šariši a na Spiši sa háčkovanie používalo aj pri zhotovovaní celých čepcov, pričom nahrádzalo alebo dopĺňalo iné textilné techniky. V obci Štrba vkladali pri zhotovovaní čepcov medzi sieťované časti pruh zhotovený háčkovaním na vidlici. V 2. polovici 20. storočia tu začali okrem sieťovaných pliesť aj háčkované čepce. V obci Štôla nosili čepce vytvorené spojením pruhov háčkovaných na vidlici. Na Spiši i v Šariši vznikali aj háčkované čepce, ktorých predlohou boli čepce paličkované v Levoči. Tieto háčkované čepce zachovávali farebnosť aj motívy paličkovaných čepcov. V gemerskom mestečku Štítnik vznikol špecifický druh háčkovanej čipky, označovanej ako štítnická čipka. Hoci sa ju učili háčkovať aj dievčatá v niektorých obciach na okolí Štítnika, metráž i odevné doplnky (goliere, manžety, mašle, detské odevy, interiérové dekoratívne prikrývky i ďalšie druhy textílií) boli súčasťou textilnej kultúry obyvateľov miest a aristokracie v Uhorsku.

Na háčkovanie sa najviac používali bavlnené silno spradené alebo pevne zosúkané nite vyrábané v továrňach. V menšej miere sa háčkovalo z ľanovej priadze. Pri pletení dekoratívneho textilu sa používali aj hodvábne nite, prípadne lacetka. Papuče a rukavice sa háčkovali z doma pradenej hrubej vlnenej priadze. Na vytváranie vzorov v jednej štruktúre úpletu sa používali nite rôznych farieb. Pri háčkovaní štítnickej čipky sa používali dve hrúbky priadze súčasne. Hrúbka priadze použitej na háčkovanie závisela od účelu háčkovaného textilu.

Základom háčkovaného textilu je retiazka očiek, do ktorých sa zachytávajú postupne vytvárané a vzájomne spájané očká, ktoré tvoria rady. Podľa spôsobu spájania očiek i podľa počtu očiek, ktoré sú na háčiku a spájajú sa, sú základnými prvkami háčkovaného úpletu napr. pevný stĺpik, ďalej krátky, polovičný, dlhý, dva razy nahodený, sťahovaný stĺpik atď. Škála štruktúr háčkovaného textilu sa tvorí pridávaním očiek alebo uberaním očiek v radoch, spôsobom ich spletenia, spájania s predošlým radom a so susednými očkami.

Filetové háčkovanie

Základom je háčkovanie siete (francúzsky le filet) so štvorcovými vodorovnými okienkami. Vzor sa vytvára cieleným striedaním prázdnych okienok a okienok vyplnených dlhými stĺpikmi. Na dedinách týmto spôsobom háčkovali textílie, ktoré napodobňovali techniku sieťovania (čepce, vložky). V mestskom prostredí háčkované filetové textílie a vložky rozličných tvarov často imitovali biele prelamované výšivky na vyťahovanej sieti.

Írska čipka

Zložená bola zo samostatne uháčkovaných prvkov v tvare geometrických útvarov, kvetov, listov, plodov a pod., ktoré boli háčkovaním spojené do jedného celku. Írske čipky, háčkované často plasticky, boli prvkom mestského módneho odevného a bytového textilu na prelome 19. a 20. storočia. Špeciálnym druhom bola jemná írska čipka, ktorá bola zložená z malých jednoduchých motívov, umiestnených v háčkovanej sieti s pikotkami (slučkami na háčkovaných stĺpikoch tvoriacich sieť). V textile háčkovanom na dedinách sa objavovali len niektoré prvky írskej čipky.

Štítnická čipka

Šlo o čipku zhotovenú na princípe írskej čipky, pričom jednotlivé prvky sa tvorili tak, že sa do nich vháčkovala hrubšia niť. To umožňovalo prvok lepšie tvarovať. Potom sa prvky pristehovali na papier podľa predkresleného vzoru a spájali sa háčkovanými stĺpikmi s pikotkami.

Zháčkovaná pásková čipka

Čipku tvorili motívy zo strojovo tkanej stužky s očkami na okrajoch. Motívy boli sformované a spojené do podoby čipky háčkovaním. Plocha medzi motívmi bola najčastejšie vyplnená háčkovanou sieťou. Tieto páskové čipky vzhľadom nadväzovali na paličkované pásikové čipky. Pri uvedených spôsoboch háčkovania sa očká tvoria a spájajú pomocou háčika. Je to kus drôtu, drevená, kostená, v 20. storočí i plastová palička, na jednom konci ukončená háčikom. Kovové (tenšie železné, oceľové a hrubšie hliníkové) i plastové háčiky majú rozličnú veľkosť, aby nimi bolo možné háčkovať z priadzí rozličných hrúbok. Na háčkovanie obuvi a rukavíc z vlny slúžil hrubý drevený háčik. Pri háčkovaní sa háčik drží v pravej ruke (spôsobom ako nôž alebo ceruzka). Priadza, z ktorej sa tvorí úplet, sa napína ukazovákom ľavej ruky, o ktorý je omotaná.

Háčkovanie na vidlici

Okrem háčika sa pri tomto spôsobe háčkovania používala vidlica v tvare U. Na jej zvislých ramenách sa zachytávali očká, vychádzajúce z retiazky, ktorá sa háčkovala v strede ihlice.
Po upletení retiazky so slučkami, ktorá mala potrebnú dĺžku, sa slučky spájali háčikom priamo alebo háčkovaním retiazky. Tak sa vytvárali textílie vo forme pásov, kruhov, vlnoviek. Táto technika bola rozšírená viac v mestách a zhotovovali sa ňou šály, plédy, interiérové dekoratívne prikrývky.

V stredoveku bolo háčkovanie často označované ako práca mníšok, pretože sa ňou zaoberali v ženských rehoľných spoločenstvách. Háčkovanie sa vo väčšej miere začalo v Európe rozširovať asi od konca 16. storočia, no údaje o ňom z územia Slovenska sú až z 19. storočia. Koncom uvedeného storočia tu bolo známe aj háčkovanie írskej čipky, ktorá vznikla počas nepriaznivej ekonomickej situácie a hladomoru v Írsku v 1. polovici 19. storočia. S gemerským mestečkom Štítnik bol spojený vznik variantu írskej čipky, označovaného ako štítnická čipka, ktorá bola súdobo považovaná za maďarskú čipku a prezentovaná ako ukážka rozvoja maďarského umeleckého priemyslu. Jej autorkami boli sestry Aranka (Zlatica) a Erzsébet (Alžbeta) Szontaghové, pochádzajúce zo Štítnika. Žili v Budapešti, no s cieľom zlepšiť hospodársku situáciu obyvateľov v Rožňave, Štítniku a v ich okolí organizovali od roku 1906 (asi do roku 1912) kurzy háčkovanej (i paličkovanej) čipky pre dievčatá. Spôsob háčkovania i návrhy vzorov, ktoré bolo možné kúpiť v reprodukovanej podobe, boli chránené zákonom. Výrobky vytvorené touto technikou mali odbyt aj v kruhoch uhorskej aristokracie. Výrobe a predaju háčkovaných odevných doplnkov z írskej čipky, hoci v oveľa menšej miere ako výšivkám, sa venoval aj spolok Izabella, založený roku 1895 v Bratislave arcikňažnou Izabellou. Háčkovanie papúč (okolie Modrého Kameňa) a rukavíc (okolie Medzilaboriec) z vlny bolo prácou mužov. Približne koncom 19. storočia sa háčkovaniu začínajú venovať aj ženy na dedinách, a to predovšetkým vplyvom školského vyučovania. Rozšírenie háčkovania podnietili aj továrne vyrábajúce bavlnenú priadzu na háčkovanie, ktoré v snahe zvýšiť jej odbyt túto techniku pletenia propagovali. Do dedín sa háčkovanie dostávalo aj z miest, cez osoby, ktoré tam pracovali (napr. slúžky) alebo ktoré prichádzali do dedín. Tak sa háčkovanie (a sieťovanie) rozšírilo napr. v Gerlachove asi roku 1880 prostredníctvom manželky majiteľa tehelne. K rozšíreniu háčkovania na dedinách prispel aj fakt, že išlo o techniku, ktorá bola oveľa jednoduchšia ako napr. pletenie na krosienkach, paličkovanie, sieťovanie. Pokým tieto techniky ovládala zväčša iba časť žien v dedinskom spoločenstve, háčkovanie bolo rozšírené vo väčšej miere. Súčasne mal háčkovaný úplet takmer rovnaké vlastnosti ako textil zhotovený spomenutými technikami: bol pružný, umožňoval prevzdušnenie časti tela, ktorú zakrýval, fixoval účes a navyše sa výzdobou podobal iným druhom čipiek. Preto v 20. storočí začalo háčkovanie rozširovať škálu ručných textilných techník alebo ich nahrádzať pri zhotovovaní čepcov, čipiek atď.

Pri šírení háčkovania v mestskom prostredí i v školskej výučbe vrátane škôl pripravujúcich dievčatá na práce v domácnosti zohrala významnú úlohu publikácia Encyklopédia ženských ručných prác autorky Thérèse de Dillmont. Po prvý raz vyšla koncom 19. storočia a v neskorších vydaniach a prekladoch, najmä v maďarčine a nemčine, bola známa aj na území Slovenska. V 20. storočí hrali pri sprostredkovaní znalosti háčkovania významnú úlohu aj rozličné tlačené príručky a prílohy módnych časopisov. Okrem návodov na zvládnutie techniky obsahovali aj predlohy na háčkované textílie – od čipiek či dekoratívnych textílií až po odevy.

V produkcii ÚĽUV-u sa háčkovanie ako samostatná technika ľudovej umeleckej výroby neuplatnila. Okrajovo sa tu používa v krojovej výrobe na zhotovenie háčkovaných čipiek.