Kožušníctvo

Kožušníctvo

Remeslo nazývané tiež kušnierstvo, blanárstvo, grznárstvo, ktorého predstavitelia sa zaoberali spracovaním koží zvierat a následne šitím kožušinových vrchných odevných súčastí, pokrývok hlavy a doplnkov pre mužov a ženy. Na Slovensku existovalo ako remeslo, produkujúce pre mestské a vidiecke prostredie, alebo ako domácka výroba, s prevahou zákazníkov na vidieku.

Autorka textu:
PhDr. Alžbeta Gazdíková – SNM-EM Martin

Titulná fotografia:
Konečná úprava kože hladením škáfou dodá jej povrchu zamatovú hebkosť – na snímke kožušník Hanuľa z Nižných Repáš (okr. Levoča); fotoarchív Múzea ľudovej umeleckej výroby v Stupave (foto M. Šotola, 1952).

Výrobky

VýrobkyDown

Po finálnom spracovaní koží zhotovovali kožušníci jednotlivé druhy kožušinových výrobkov zväčša podľa požiadaviek zákazníka. Výzdoba zodpovedala regionálnym variantom ľudového odevu, dekór bol však i rozlišujúcim prvkom jednotlivých kožušníckych dielní. Sústredila sa predovšetkým na chrbte, na oboch predných dieloch pozdĺž zapínania a na koncoch rukávov. Ak kožušník zhotovoval kožuchy pre zákazníkov z rôznych regiónov, vždy sa prispôsoboval ornamentálnej výzdobe oblasti, do ktorej bol kožuch určený, inšpirujúc sa výzdobou z iných súčiastok tamojšieho ľudového odevu.

Spôsob a bohatosť výzdoby boli ovplyvnené možnosťami zákazníka, keďže výzdoba bola finančne najnáročnejšou položkou. Rolu zohrávalo aj to, komu bol výrobok určený – mládenci a mladé ženy ho mali zdobený bohatšie ako starší muži a ženy.

Kožušinové výrobky patrili k drahým odevným súčastiam a stávali sa dokonca predmetom dedičstva. Pre vidieckych odberateľov šili kožušníci okrem rôzne dlhých kožuchov aj mentieky a bundy, na Podpoľaní aj kožušinové nohavice, pre zákazníkov z miest aj podšívky, pokrývky hlavy, rukavice. Lícna strana všetkých výrobkov bola z blany, rubová zo srsti. Výroba viacerých druhov kožušníckych výrobkov sa udržala do súčasnosti a pri dnešnej tendencii väčšinovej módy k ľudovosti je reálna perspektíva ich renesancie.

Kožuštek (kožušanka, serdek, sardak, bruslek, brusliak, brusliačik, cucak, cucaj, kamizol, skorianik) je krátky kožuch bez rukávov, šitý z bielej alebo nahnedo farbenej ovčej kože. Zapínanie je v strede predného diela alebo na bočnom, prípadne ramennom švíku. V tradičnom prostredí ho nosili muži aj ženy. Rozsah výzdoby sa pohyboval od jej úplného absentovania až po pokrytie celej plochy kožušteka. Kožuštek bol súčasťou každodenného aj sviatočného odevu. Patril k odevným súčastiam predovšetkým v horských oblastiach Slovenska, kde sa nosil okrem najteplejších dní počas celého roka. Na západnom a južnom Slovensku sa nevyskytoval. Nahrádzal mužskú vestu a ženský živôtik, v dialektoch je pomenovanie týchto súčastí často rovnaké. Strihy kožuštekov boli rôzne, od najjednoduchších jednodielnych so švíkmi na chrbte bez ramenných švíkov až po kožušteky z trinástich dielov. Viacdielny kožuštek tesne sledoval líniu tela, siahal mierne pod pás, kde bol prestrihnutý.

Kožuch krátky (kudmen, belák, madovec, medový) s rukávmi siaha od pása po boky. V tradičnom prostredí bol súčasťou mužského a ženského vrchného zväčša sviatočného odevu v zimnom období a v obciach najmä stredného a východného Slovenska aj súčasťou (často povinnou) niektorých obradov (napríklad svadby). Jeho výskyt na západnom Slovensku v období od druhej polovice 19. storočia bol zriedkavejší, nahrádzali ho rôzne formy textilných kabátikov. Patrí medzi archaické odevné súčasti slovanských, ale aj ostatných indoeurópskych národov. Jeho forma sa menila vzhľadom na dobu a región. Najjednoduchšie boli päťdielne, najzložitejšie až trinásťdielne, v páse často prestrihnuté. Mali symetrické zapínanie na prednom diele koženými gombíkmi so slučkami, výstrih bez goliera alebo s malým stojatým golierom, okraje boli obvykle lemované kožušinou. Vývojovo staršie rovné strihy kožuchov, často spoločné pre mužov a ženy, nachádzame ešte na začiatku 20. storočia. Strih s vypasovaným driekom a od pása rozšírený prešiel do tradičného odevu z dobovej módy.

Kožuch bol drahou odevnou súčasťou, patril k výbave nevesty a stával sa predmetom dedičstva. Pri uložení mu venovali osobitnú starostlivosť, pri oblečení v nepriaznivom počasí ho chránili prehodením veľkých šatiek. Obnosený kožuch využívali ako prikrývku alebo ako kostým pre fašiangové masky či v betlehemských hrách. V poverových predstavách symbolizoval hojnosť, šťastie a prosperitu. Jeho rubovú stranu so srsťou využívali pri poverových praktikách najmä pri narodení dieťaťa, pri svadbe a fašiangoch.

Kožuch dlhý (kudmen, medový kožuch, belák, čamara) s rukávmi siaha približne od bokov po členky. V tradičnom prostredí ho nosili muži aj ženy. Variabilný strih viac podliehal dobovej móde a pozostával z piatich až trinástich dielov. Drieková vypasovaná časť sa kvôli lepšiemu pohybu od pása nadol značne rozširovala, predné cípy boli často vypnuté v páse na chrbtovej strane. Predné diely sa symetricky zapínali na gombičky a slučky. Dlhý kožuch mohol byť bez goliera, s malým ležatým alebo so stojatým golierom. V okolí Senice mávali veľký ležatý golier s dvomi visiacimi jazykmi, čo bol pravdepodobne pozostatok z pôvodne neupravenej ovčej kože. Dlhé kožuchy tvorili súčasť sviatočného a obradového šatníka najzámožnejších mužov a žien, často sa požičiavali. Vyrábali sa približne do začiatku 20. storočia. V 30. rokoch 20. storočia začali kožušníci v Mošovciach šiť tzv. slovenské kožuchy jednoduchšieho mestského strihu, často s minimálnymi motívmi výzdoby, ktoré sa nosili i na dedinách.

Bunda je veľká kožušinová pelerína jednoduchšieho strihu bez rukávov, v dolnej polovici s mierne rozšírenými dielmi, siaha od polovice lýtok po päty. V tradičnom prostredí ju nosili muži, o výskyte v ženskom odeve údaje nie sú. Strih bol šesť- až deväťdielny so spotrebou 6 – 12 kvalitných ovčích koží. Jednotlivé diely boli v pomere ku koži veľké, preto na nich boli pomocné švíky, ktorými sa spájali kožky do požadovanej veľkosti konkrétneho dielu. Okolo krčného výstrihu bývala našitá jahňacia koža zachovávajúca svoj pôvodný tvar. Na chrbte vytvárala hazuchu, veľký splývajúci golier. Patrila k drahým, ale veľmi funkčným odevným súčastiam. V nepriaznivom zimnom počasí zahaľovala celú postavu nositeľa, furmani, strážnici, hlásnici ju využívali aj ako prikrývku. Výzdoba z aplikácie farebnou kožou a výšivkou bola sústredená najmä okolo švíkov, okraje lemovala farebne kontrastná kožušina.

Bunda nebola medzi obyvateľmi všeobecne rozšírená, obliekali ju najmä v južných častiach Slovenska od Bratislavy až po južný Zemplín. V nížinných oblastiach bundu používali aj pastieri, ktorým neprekážala pri chôdzi rovinatým terénom. Doklady zo staršieho obdobia absentujú, v 19. storočí opisujú bundy ako ojedinelé a zvláštne. Po 1. svetovej vojne ich nosili zriedkavo a šili výnimočne.

Mentieka (menték, kynteš, dolomán, špencer, bekeš, šuba, mentíka) bola v tradičnom prostredí súčasťou zimného mužského i ženského sviatočného a obradového odevu. Šlo o kožuch obtiahnutý tenším súknom (biele, čierne, fialové, vínovočervené, viaceré odtiene modrej a zelenej) a lemovaný najčastejšie líščou alebo inou drahšou kožušinou (vydra, kuna, zajac). Siahala približne od pása po kolená a patrila k drahým odevným súčastiam, ktoré vlastnili len bohaté rodiny. Strihovo sa podobala kožuchom, odlišnosti boli v zapínaní a vo výzdobe. Výzdobu okrem lemovania tvorili našité pozamentierske šnúry a tkanice najmä okolo zapínania a na chrbtovej časti, prípadne na rukávoch. Slučky na zapínanie v strede predného dielu boli z rovnakého materiálu. Olovené, cínové, strieborné alebo postriebrené gombíky rôzneho pologuľovitého, guľovitého i vajcovitého tvaru bývali lisované, liate alebo z filigránu. Mentieka sa väčšinou nosila oblečená s rukávmi, muži ju však často nosili len prehodenú cez plece a zopnutú zdobenou retiazkou. Mentieka podliehala vplyvom európskej módy, do 19. storočia bola súčasťou odevu šľachty, najmä zemanov, ale aj mešťanov či hodnostárov. Od 19. storočia prešla do ľudového odevu ako jedna z najdrahších odevných súčastí. Jej najväčšie rozšírenie zaznamenávame v bohatých poľnohospodárskych oblastiach a v regiónoch, kde v minulosti žili zemania, predovšetkým v okolí Bratislavy, v Nitrianskej, Trenčianskej a vo Zvolenskej stolici, v Turci, na dolnej Orave, v Liptove, na Spiši. Z východnejších regiónov Slovenska niet o mentiekach údajov.

Oblasti výroby na Slovensku

Na Slovensku sa nevytvorili výrazné centrá kožušníckej výroby, ich rozšírenie bolo rovnako intenzívne po celom území. Produkcia jednotlivých kožušníckych dielní obsiahla len menšie regióny predovšetkým v horských oblastiach a vo väčších mestských sídlach. Napriek tomu sa svojou kvalitnou prácou preslávili kožušníci z Brezna, Banskej Bystrice, Rimavskej Soboty, Haliče, Kremnice, Brezovej pod Bradlom, Mošoviec či Liptovského Mikuláša.

Materiál

MateriálDown

Základným materiálom, ktorý kožušníci spracovávali a následne z neho šili, boli ovčie a jahňacie kože. V menšej miere pracovali aj s kožami divých zvierat (líška, kuna, vydra, zajac, vlk, medveď). Okrem koží so srsťou vyrábali kožušníci aj irchu – tenkú kožu zbavenú srsti a farbenú na rôzne odtiene, ktorú používali pri výzdobe kožuchov a na ich lemovanie.

Technologické postupy a pracovné nástroje

Technologické postupy a pracovné nástrojeDown

Kožušník v minulosti ovládal aj spracovanie koží, aj šitie hotových výrobkov. Dnes sú kožušníci takmer výlučne krajčírmi a vypracované kože si zadovažujú z rôznych zdrojov.

Spracovanie koží

Dostatok surovín na výrobu koží závisel do polovice 20. storočia od chovu oviec. Koncom 19. storočia sa na Slovensku chovalo viac ako 1,3 milióna kusov. Ovce sa často aj spoločne s nevyrobenými kožami nakupovali z Moravy, zo Sliezka či z Pruska. Najznámejšie trhy na našom území boli v Novohrade a v Hanušovciach nad Topľou. A hoci chov postupne klesal, pre domácich kožušníkov postačoval. Vo svojom okolí nakupovali nielen ovce, ale aj nevyrobené kože, prípadne si kože na zhotovenie výrobku doniesol sám zákazník.

Postup spracovania koží bol rovnaký v remeselnej aj domáckej výrobe, rozdiely boli v použití chemických prostriedkov, nástrojov a v poradí úkonov.

Čerstvá koža sa sušila vystretá v tieni, aby mala rovnomernú hrúbku a nestratila pružnosť. Obyčajne ju pribili na stenu stodoly. Takto mohli kože dlhšie stáť na čistom, vzdušnom mieste a v takomto stave sa aj predávali. Ak boli v tejto etape zle ošetrené, teda zaparené, vypadávala z nich počas výroby srsť. Naopak, ak vyschli príliš rýchlo na prudkom slnku, strácali pružnosť.

Nástroje na následné spracovanie koží a použité postupy boli takmer identické nielen na Slovensku, ale aj inde v Európe. Koža sa máčala 2 – 3 dni v čistej vode, aby zmäkla a aby sa z nej dali ľahšie odstraňovať nečistoty, následne sa vypláchala, nechala odtiecť a srsť sa prečesala hrebeňom alebo kefou. Potom ju upevnili v ráme a stranu bez srsti oškrabávali od zvyškov mäsa, loja, blán a iných nečistôt oblým nožom nazývaným škáfa. Tým sa z kože vytlačila aj voda.

Očistené kože sa následne dávali kvasiť. Jednak, aby sa z nich uvoľnili posledné zvyšky mäsa a blaniek z kože, jednak, aby sa zmäkčili. Proces kvasenia spočíval v posypaní strany bez srsti zmesou soli a žitného alebo jačmenného šrotu, následného poskladania alebo skrútenia koží a uloženia do kade, kde sa zaliali vlažnou vodou a podľa teploty prostredia nechali kvasiť 10 – 16 dní. Počas procesu kvasenia sa kože dva razy denne prekladali z kade do kade, aby nimi roztok prešiel rovnomerne, pričom sa dbalo, aby boli neustále ponorené. Voda musela mať určitú teplotu, preto sa kože vyrábali najmä v lete a na jeseň. Na každé kvasenie sa robil nový kvas, lebo použitím starého koža zapáchala. V prvej polovici 20. storočia začali niektorí remeselníci pridávať do roztoku aj liadok a kyselinu sírovú alebo soľnú. Výroba sa síce skrátila, ale pri nepresnom dávkovaní chemikálií sa kože často poškodili.

Kedy boli kožky vyrobené, poznal kožušník podľa hmatu. Po vybratí z kade z nich nechal stiecť kvas a potom ich znovu plákal na potoku, kde sa z nich zmyl šrot. Následne ich dal sušiť do tieňa alebo na povalu, kde mohli byť uskladnené až do šitia. Ešte pred samotným šitím však bolo potrebné kožky finálne opracovať. Handričkou sa mierne navlhčili (niektorí kožušníci ich predtým ešte vyprášili) a znovu oškrabovali, aby boli mäkké a pružné. Bola to najdlhšia a najnamáhavejšia fáza spracovania kože a používali sa pri nej rôzne nástroje – už spomínaná škáfa, rám,
ale aj tzv. gámou či kľuk (rázsocha s kovovým ostrím a so slučkami na upevnenie kože i nohy, ktorá sa šúcha po koži trhanými pohybmi nohy), kosa (lavica s dlhým prehnutým ostrím zhotoveným zo starej kosy), štrich (kovový oblúk zasadený do dlhšej drevenej rúčky, ktorú si výrobca pri práci opieral o plece), curhola (drevený podstavec s polmesiacovým ostrím navrchu) či papuča (drevená podošva na päte so železnou podkovicou), ale napríklad aj bežné kusy nábytku, ako rohy stoličiek a lavíc.

Vyťahovaním a vyhládzaním získala koža na mäsovej strane mäkkosť a hladkosť i jasnobielu sviežosť. Na Horehroní a v Gemeri kože bielili taktiež posýpaním pšeničnou múkou alebo kriedou, keď zmes nechali dva dni odležať a potom ju vtierali do kože tupším kovovým predmetom.

Od druhej polovice 19. storočia začali kožušníci farbiť kože prírodným farbivom – vývarom z usušeného a podrveného trúdnika šupinatého, huby parazitujúcej na stromoch. Kožu viackrát treli handričkou namočenou v roztoku, až kým nedosiahli požadovaný odtieň. Po každom potretí kožu nechali vyschnúť.

Rovnakým spôsobom vyrábali aj irchu, len po hrubom odstránení nečistôt sa kože namáčali v roztoku vápenného mlieka, kde sa z nich oddelil vlas. Pri farbení irchy sa používali iné farbivá ako pri farbení koží s vlasom – nazeleno predovšetkým meď alebo mosadz, reagujúce na koži s octom či salmiakom, načierno a načerveno továrenskými farbami, ale aj vývarmi z rastlín (napríklad z dubienky, jelšovej kôry či zo šupiek búrskych orieškov). Celkovo farbenie bolo mnohokrát výrobným tajomstvom jednotlivých kožušníkov. Od prelomu 19. a 20. storočia kožušníci farbené irchy aj kupovali – na ich výrobu sa špecializovali dielne v Liptovskom Mikuláši, Brezne a Ratkovej.

Šitie a zdobenie

Pri samotnom zhotovovaní výrobkov bolo šetrenie drahým materiálom pre kožušníkov záväzné. Pomocou drevenej miery naznačili hlavné rozmery jednotlivých častí. Oblúkovité časti obkreslili pomocou papierových šablón, rozmery prispôsobovali. Kožu rezali oblým nožom z mäsovej strany.

Pri šití kožuchov sa zvyčajne ako prvé našívali širšie alebo užšie pásy irchy na kusy kožušiny, ktoré mali slúžiť ako predné diely pri zapínaní a ako konce rukávov. Na starodávnych kožuchoch bola ircha väčšinou biela, podobne aj na starších, v 20. storočí už aj červená alebo zelená. Na ľavej strane predného dielu bol irchový pás posunutý o kúsok ďalej, aby bol viditeľný aj po zapnutí kožucha. Nasledovalo robenie vreciek – buď len nastrihnutím kože na zasunutie rúk s následným olemovaním okraja irchou, alebo našitím vreciek z irchy či z kožušiny – a až potom samotné zošívanie dielov.

Už fázu zošívania brali kožušníci ako výzdobnú. Jednotlivé časti, z ktorých sa skladal výrobok, zošívali ručne trojhrannou ihlou a pevne zosúkanými ľanovými niťami. Švy prekrývali irchovými pásikmi, no výzdobu tvorili aj použitím rozdielnych stehov pri šití. Stehy v celkovej výzdobe vynikli vďaka ich hustému ukladaniu vedľa seba. Zo spôsobov stehovania bolo výrazné sirmovanie, zdôraznené rozdielnosťou farby základnej a prišívanej kože. Pomenovanie dostalo po sirme, tenkej zelenej irche, s ktorou sa pri tomto spôsobe prišívania pracovalo v minulosti najčastejšie. Sirmovaním sa pri finálnom zdobení vytvárali často aj ozdobné slučky, vlnovky, oblúčiky na voľných plochách výrobkov.

Po zošití hlavných dielov kožucha nasledovalo všívanie goliera z barančiny podobnej farby, ako bol samotný výrobok. Na niektorých výrobkoch, predovšetkým na kožuštekoch, sa golier neprišíval. Vtedy sa krčný výstrih lemoval – podobne ako okraje predných dielov, spodok kožucha, koniec rukávov či pri kožušteku pazuchové výstrihy – kontrastnou barančinou alebo bielou či červenou irchou. Irchový lem mohol byť jednoduchý hladký alebo ozdobnejší zúbkovaný, zasúvaný pod lemovku.

Druhým spôsobom výzdoby bolo jej rozvíjanie na voľných plochách výrobku. Archaické je použitie aplikácií z rôznofarebnej irchy. Šlo o ručne strihané alebo razidlami vybíjané pásy, vlnovky, zubovky, ktoré vytvárali rôzne široké lemovky a čipky, alebo sa ako aplikácia uplatňovali tiež kvety (tulipány, klinčeky, ruže), lístky, srdcia, hladké alebo zúbkaté kolieska a ďalšie ornamentálne prvky. Niektorí kožušníci aplikácie dierkovali a podkladali irchou inej farby. Okraje sa prichytávali k výrobku irchovým stehom, ktorý často vybiehal aj mimo aplikácie a vytváral
samostatný ornament.

Zdobenie výšivkou je považované za mladšiu výzdobnú formu, ktorá začala v prvej polovici 20. storočia nad aplikáciou prevažovať. V súčasnosti je však snahou kožušníkov približovať sa čo najpôvodnejším výzdobným formám, a teda aj používaniu aplikácií. Výšivka sa zhotovovala z pestrofarebnej vlny (šáfolu), hodvábu a novšie aj z vyšívacej priadze. Jej motívy sú najčastejšie rastlinné, zväčša tie isté ako na aplikáciách. Všeobecne na zdobenie najvhodnejší je stred chrbta nad pásom a priestor na predných dieloch pri zapínaní, kde má kožušník najviac možností voľne rozvinúť a rozložiť motív.

K ďalším technikám zdobenia patrí našívanie kožuchov magoškami – drobnými kolieskami (0,5 cm) alebo väčšími kvietkami (1,5 cm) z irchy opaľovanými nad sviečkou a v dôsledku toho charakteristicky zmraštenými. V minulosti sa používali len v niektorých regiónoch, predovšetkým na Horehroní. Výzdoba ringľami – mosadznými kolieskami a plieškami rozličného tvaru – sa tradične používala na podpolianskych a novohradských kožuštekoch. Medzi ozdoby radíme aj strapce z irchy alebo z farebnej priadze. Našívali sa v zadných bočných švoch vo výške pása alebo nižšie pod spodným okrajom kožucha. Zriedkavejšia bola technika šujtášového šnurovania, doložená napríklad na kožuchu z Myslavy.

Samostatnú funkčnú výzdobu tvorili kožušnícke gombíky rozličných tvarov a z rôznych materiálov. Najjednoduchší a najčastejší bol z jedného či troch kusov irchy, novšie sa objavujú aj vypletané alebo aj s použitím kúska drievka.

Opäť treba pripomenúť, že celkový spôsob výzdoby a jej motívov závisel vo veľkej miere od regionálnych zvyklostí i spôsobu práce konkrétneho kožušníka.

Používanie kožušiny ako materiálu na zhotovenie odevu sa na našom území zachovalo kontinuálne od najstarších čias po súčasnosť. Kožušníctvo patrilo k najrozšírenejším remeslám na Slovensku a údaj z roku 1307 o kožušníckom cechu v Košiciach je zároveň najstaršou zmienkou o cechoch na Slovensku.

Údaje z konca 18. storočia dokladajú existenciu 80 kožušníckych cechov rovnomerne rozšírených po celom Slovensku. Kožušníci vytvárali spoločné cechy aj s krajčírmi, gombičkármi, so ševcami, s čižmármi, ale aj s hrnčiarmi či kováčmi. Vyučenie trvalo 3 – 4 roky, nasledovali štyri roky vandrovky. V tomto období robili mestské cechy aj pre vidieckeho spotrebiteľa. Dedinskí remeselníci, často nevyučení, mali z kožušníckej výroby pravidelný zdroj príjmov, aj keď len sezónny a v blízkom okolí. Zvyčajne vlastnili rôzne veľké hospodárstva a kožušníctvu sa venovali najmä mimo hlavnej poľnohospodárskej sezóny. Pre mestských remeselníkov bola kožušnícka výroba hlavným zdrojom príjmu. Najväčší rozvoj kožušníctva spadá do druhej polovice 19. storočia, no na prelome 19. a 20. storočia dochádza k jeho úpadku v dôsledku zvýšenej priemyselnej produkcie ovplyvnenej vtedajšou módou. Roku 1890 pracovalo na Slovensku 1 680 vyučených a nevyučených kožušníkov, roku 1900 už len 1 135 a roku 1910 sa ich počet znížil na 945. Vyučení aj nevyučení kožušníci šili kožuchy na objednávku alebo ich predávali na jarmokoch.

Po prvej svetovej vojne sa tradičný odev postupne prestáva nosiť, ubúda zákazníkov, zmenšuje sa odbyt kožušníckych výrobkov. O oživenie remeselnej kožušníckej výroby, hoci na kratšie obdobie, sa pokúsili v Mošovciach, kde po strate vidieckych zákazníkov obrátili záujem na mestských obyvateľov. Objednávka dvoch vyšívaných kožuchov od Matúša Dullu z Martina u majstra Jozefa Štrbu, ktorý prispôsobil ich strih vtedajšej mestskej móde, mu priniesla množstvo ďalších objednávok. V krátkom čase sa stalo nosenie vyšívaných kožuchov a kožuštekov pre rozrastajúcu sa vrstvu slovenských podnikateľov prejavom národnej príslušnosti.

Móda vyšívaných slovenských kožuchov sa vďaka kvalite a použitiu tradičnej výšivky rozšírila aj do Čiech. Výrobky majstrov Ondreja Šimona, Jozefa Štrbu, ale predovšetkým manželov Reichovcov získavali už od roku 1921 na veľtrhoch v Prahe, v Bratislave i na výstavách v Banskej Bystrici či vo Viedni významné ocenenia. Vysoko hodnotená bola najmä výšivka a aplikácia Zuzany Reichovej, ktorá bola na každom výrobku komponovaná individuálne. V 30. rokoch 20. storočia prevzala výrobu slovenských kožuchov dielňa Alberta Kostolného v Liptovskom Mikuláši.

Mladšia generácia remeselníkov v medzivojnovom období aktívne spolupracovala so Štátnym ústavom pre zveľaďovanie živností v Martine. Ich vzdelávanie a osvojovanie si modernejších foriem výroby bolo smerované k rozšíreniu trhu a získaniu aj mestského zákazníka.

Hospodárska kríza a predovšetkým druhá svetová vojna a udalosti po februári roku 1948 však prekazili nádejný rozmach výroby. Zlikvidovanie drobných živností v 50. rokoch uzavrelo prirodzený vývin ľudového kožušníctva u nás. Mladšie generácie výrobcov boli nútené prejsť do iných odvetví výroby, remeslo dožívalo už len u staršej generácie kožušníkov v oblastiach, kde boli kožušinové súčiastky ešte bežnou súčasťou odevu (Horehronie, Podpoľanie, Gemer, Spiš). A aj to len vo forme šitia, respektíve prešívania kožuchov, keďže platiť začal štátny zákaz spracúvania koží kožušníkmi. Znižoval sa totiž počet chovaných oviec, a tak všetky kožky obhospodaroval štát.

História

HistóriaDown

Používanie kožušiny ako materiálu na zhotovenie odevu sa na našom území zachovalo kontinuálne od najstarších čias po súčasnosť. Kožušníctvo patrilo k najrozšírenejším remeslám na Slovensku a údaj z roku 1307 o kožušníckom cechu v Košiciach je zároveň najstaršou zmienkou o cechoch na Slovensku.

Údaje z konca 18. storočia dokladajú existenciu 80 kožušníckych cechov rovnomerne rozšírených po celom Slovensku. Kožušníci vytvárali spoločné cechy aj s krajčírmi, gombičkármi, so ševcami, s čižmármi, ale aj s hrnčiarmi či kováčmi. Vyučenie trvalo 3 – 4 roky, nasledovali štyri roky vandrovky. V tomto období robili mestské cechy aj pre vidieckeho spotrebiteľa. Dedinskí remeselníci, často nevyučení, mali z kožušníckej výroby pravidelný zdroj príjmov, aj keď len sezónny a v blízkom okolí. Zvyčajne vlastnili rôzne veľké hospodárstva a kožušníctvu sa venovali najmä mimo hlavnej poľnohospodárskej sezóny. Pre mestských remeselníkov bola kožušnícka výroba hlavným zdrojom príjmu. Najväčší rozvoj kožušníctva spadá do druhej polovice 19. storočia, no na prelome 19. a 20. storočia dochádza k jeho úpadku v dôsledku zvýšenej priemyselnej produkcie ovplyvnenej vtedajšou módou. Roku 1890 pracovalo na Slovensku 1 680 vyučených a nevyučených kožušníkov, roku 1900 už len 1 135 a roku 1910 sa ich počet znížil na 945. Vyučení aj nevyučení kožušníci šili kožuchy na objednávku alebo ich predávali na jarmokoch.

Po prvej svetovej vojne sa tradičný odev postupne prestáva nosiť, ubúda zákazníkov, zmenšuje sa odbyt kožušníckych výrobkov. O oživenie remeselnej kožušníckej výroby, hoci na kratšie obdobie, sa pokúsili v Mošovciach, kde po strate vidieckych zákazníkov obrátili záujem na mestských obyvateľov. Objednávka dvoch vyšívaných kožuchov od Matúša Dullu z Martina u majstra Jozefa Štrbu, ktorý prispôsobil ich strih vtedajšej mestskej móde, mu priniesla množstvo ďalších objednávok. V krátkom čase sa stalo nosenie vyšívaných kožuchov a kožuštekov pre rozrastajúcu sa vrstvu slovenských podnikateľov prejavom národnej príslušnosti.

Móda vyšívaných slovenských kožuchov sa vďaka kvalite a použitiu tradičnej výšivky rozšírila aj do Čiech. Výrobky majstrov Ondreja Šimona, Jozefa Štrbu, ale predovšetkým manželov Reichovcov získavali už od roku 1921 na veľtrhoch v Prahe, v Bratislave i na výstavách v Banskej Bystrici či vo Viedni významné ocenenia. Vysoko hodnotená bola najmä výšivka a aplikácia Zuzany Reichovej, ktorá bola na každom výrobku komponovaná individuálne. V 30. rokoch 20. storočia prevzala výrobu slovenských kožuchov dielňa Alberta Kostolného v Liptovskom Mikuláši.

Mladšia generácia remeselníkov v medzivojnovom období aktívne spolupracovala so Štátnym ústavom pre zveľaďovanie živností v Martine. Ich vzdelávanie a osvojovanie si modernejších foriem výroby bolo smerované k rozšíreniu trhu a získaniu aj mestského zákazníka.

Hospodárska kríza a predovšetkým druhá svetová vojna a udalosti po februári roku 1948 však prekazili nádejný rozmach výroby. Zlikvidovanie drobných živností v 50. rokoch uzavrelo prirodzený vývin ľudového kožušníctva u nás. Mladšie generácie výrobcov boli nútené prejsť do iných odvetví výroby, remeslo dožívalo už len u staršej generácie kožušníkov v oblastiach, kde boli kožušinové súčiastky ešte bežnou súčasťou odevu (Horehronie, Podpoľanie, Gemer, Spiš). A aj to len vo forme šitia, respektíve prešívania kožuchov, keďže platiť začal štátny zákaz spracúvania koží kožušníkmi. Znižoval sa totiž počet chovaných oviec, a tak všetky kožky obhospodaroval štát.

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Výroba organizovaná v ÚĽUV-eDown

V tejto situácii sa na kožušníctvo vo väčšej miere nemohlo zamerať ani Ústredie ľudovej umeleckej výroby, hoci jeho tendenciou v 50. rokoch bolo podchycovať najrozmanitejšie druhy ľudovej umeleckej výroby a záujem o výrobu kožuchov by určite bol.

Ešte pred zákazom vykonávania drobných živností sa datuje kožušnícky kurz, ktorý roku 1949 v priestoroch ÚĽUV-u v Bratislave viedol kožušník Matej Bodnár z Pohorelej. Roku 1951 pracovníci ústredia zdokumentovali prácu kožušníka Róberta Fricka v Bzovíku, roku 1952 kožušníka Hanuľu v Nižných Repašoch a roku 1955 Jána Očenáša v Rejdovej.

Prví, s ktorými začal ÚĽUV v tejto oblasti spoluprácu, boli vynikajúci kožušníci z Mošoviec, hoci pre spomínaný nedostatok materiálu nemohol ÚĽUV využiť ich schopnosti naplno. Pod patronátom ústredia zhotovovali rôzne štátne objednávky oficiálnych darov, šili kožuchy pre umelecké súbory a do filmov. V tejto činnosti vynikali najmä manželia Reichovci. V menšej miere bol však zastúpený kožušnícky sortiment v predajniach ÚĽUV-u, kde sa dlhé roky objavovali len kožušinové drobnosti, z ktorých najobľúbenejšie boli zvieratká mošovského kožušníka Jána Barančeka.

V období 60. rokov vzrastá potreba šitia kožuchov pre divadlá a folklórne súbory, čím sa ÚĽUV-u otvára priestor na spoluprácu s ďalšími kožušníkmi, konkrétne s Vojtechom Dittem z Novej Bane, Róbertom Frickom zo Bzovíka, Mikulášom Šufliarskym z Detvy, ku ktorým začiatkom 70. rokov pribúdajú Pavel Volko z Brezna a Pavel Trenčin z Klenovca a roku 1980 Ján Širo z Krtoviec. Popri produkcii na zákazku rozvinuli s nimi výtvarníci ÚĽUV-u od začiatku 70. rokov aj šitie pre predajne ÚĽUV-u – sortiment tradičných kožuštekov z rôznych regiónov (predovšetkým z rúk M. Šufliarskeho) bol obohatený aj módnymi mestskými kožuchmi inšpirovanými tradičnou výzdobou a strihmi (krátke i dlhšie kožušteky, ako aj krátke a dlhé kožuchy V. Ditteho, kožušteky P. Trenčina, kožuštek s rukavicami P. Volka, kožuch i kožuštek J. Šira).

Z počiatku 90. rokov sú doložené tradičné kožušteky Františka Rochovského z Pohorelej, Mošovčaniek Beáty Zubáňovej a Emílie Vankovej, ako aj dlhoročného spolupracovníka ÚĽUV-u Mikuláša Šufliarskeho.

Viac mien minulých i súčasných kožušníkov ponúka naša encyklopédia výrobcov.

Remeselní vyrobcovia

Remeselní vyrobcoviaDown

Súvisiace výrobky

Súvisiace výrobkyDown

Literatúra a odkazy

Literatúra a odkazyDown
ÚĽUV