Medovnikárstvo

Medovníky ako výsledný produkt tohto remesla mali rôzne tvary a podoby, podľa toho, komu boli určené. Na výrobu sa používali drevené formy rezané inverznou technikou, do ktorých sa cesto vtláčalo. Formy si vyrábali predovšetkým sami medovnikári a najmä v staršom období ich umelecká hodnota dosahovala pozoruhodnú úroveň. Tým, že technika výroby drevených medovnikárskych foriem sa dedila z generácie na generáciu, formy si zachovali až do konca 19. storočia – keď ich používanie začalo ustupovať plechovým formám – nezmenené tvary staré aj štyri storočia.

Tematicky boli medovníky veľmi bohaté. Najstaršie niesli náboženskú tematiku (napr. Zvestovanie, Klaňanie troch kráľov, Ukrižovanie, Samson s levom, Mária s dieťaťom, Adam a Eva, Narodenie Krista, v druhej polovici 19. storočia i Panna Mária Lurdská či obľúbený Svätý Mikuláš), ale aj svetskú z vyššieho prostredia. Najrozšírenejšie boli medovníky, ktoré námetovo čerpali z bežného spoločenského života, a tvarovo najobľúbenejšie medovníky s antropomorfnou, so zoomorfnou, s rastlinnou a predmetovou tematikou.

Medovníky z drevených foriem mali prirodzenú farbu cesta, zdobené boli reliéfnym vzorom odtlačeným od formy. Medzi antropomorfnými motívmi boli časté deti v perinke, páry v ľudovom i dobovom odeve, ženy i muži či husári na koni. Zo zoomorfných sa tešili obľube motívy koňa, kohúta, vtáčika, páva, ryby, leva, mačky, zajaca, kozy a ďalších zvierat. Rastlinné motívy znázorňovali rôzne kvety, napr. tulipány, sedmokrásky, ruže, ale aj listy či úponky. Obľúbené boli aj predmetové medovníky, zachytávajúce napr. srdce, šabľu, pištoľ, čižmu, fajku, nožnice, hodiny, gitaru, okuliare, rukavice, abecedu a mnohé ďalšie témy. Nie až také frekventované boli medovníky s architektonickým, mytologickým, rozprávkovým či so znakovým motívom.

Jednotlivé tvary medovníkov sa robili v najrozličnejších veľkostiach, kupovali sa aj ako hračky pre deti. Medovníky v tvare srdca boli symbolom priateľstva a lásky, mládenci nimi radi obdarúvali dievčatá. Niektoré motívy najprv šírili mestskí remeselníci, neskôr ich prevzali aj vidiecki tvorcovia.

Okrem plošných medovníkov vyhotovovali medovnikári z kvalitatívne horšieho cesta za pomoci drevených foriem aj priestorové výrobky, konkrétne skladacie domčeky, betlehemy alebo rôzne predmety, ako košíček, dózu, knihu, topánku, lokomotívu a iné. Po upečení jednotlivé dieliky spájali zväčša múčnym lepidlom do žiadaných tvarov. Príprava tohto typu výrobkov z drevenej formy – napr. kolísky – pretrvala aj v čase plechových foriem.

Menej kvalitný med (získal sa vymytím posledných zvyškov medu v plástoch) sa používal na výrobu tzv. medových chlebíkov. Pri ich výrobe sa používali obdĺžnikové drevené formy vo vzoroch bohato zdobené rastlinným a geometrickým dekórom. Cesto bolo ťažké a dlhšie sa pieklo. Hotové výrobky sa väčšinou používali ako strúhanka na rezance alebo na zahustenie omáčok.

Najdrahším a najkvalitnejším medovníkom bol tzv. marcipán. Na jeho výrobu sa používal čistý prvotriedny med, hladká pšeničná múka, vajcia, kypriaci prášok a rôzne prísady (hrozienka, oriešky, mandle) a koreniny (škorica, klinčeky, muškátový kvet). Cesto sa neformovalo, pieklo sa vcelku a predávalo pokrájané na kusy.

Predovšetkým na východnom a severovýchodnom Slovensku bola rozšírená výroba medových koláčov, ktoré sa nazývali debrecínky. Meno je odvodené od maďarského mesta Debrecín, ktoré bolo významným strediskom medovnikárskeho remesla. Na ich výrobu sa používali drevené formy charakteristické kruhovým motívom, najčastejšie s rastlinnou výzdobou a v strede s úľom. Staršie formy mali miesto úľa v strede uhorskú korunu alebo erb. Debrecínky boli ploské, tvrdšie a chrumkavé. Obľúbené boli najmä medzi mládežou. Práve pri výrobe debrecínskych koláčov sa najdlhšie zachovalo používanie drevených foriem. Ich výroba ustala so zánikom medovnikárskej výroby z drevených foriem v jednotlivých regiónoch Slovenska.

Predmetom záujmu medovnikárov bolo aj spracovanie voskových plástov ako zvyškového produktu pri získavaní medu. Svoje umenie rozvinuli pri výrobe sviečok, ale i votívnych predmetov (napr. muž, dom, dieťa, dobytok atď.).

Samostatnou kapitolou je prienik cukru do medovnikárskeho remesla koncom 19. storočia a používanie slov medovník a perník na označenie výrobkov medovnikárov. Niektorí bádatelia hovoria o perníkoch práve v súvislosti so zavedením cukru do procesu výroby a so zmenou chuťovej kvality výrobkov, keď niekdajšie medovníky slúžili skôr ako estetický predmet. Na hlbšie štúdium problematiky je dobré siahnuť po štúdiách Pavla Stana uvedených v časti Literatúra a odkazy.

Oblasti a lokality výroby

Rozvoj medovnikárstva na našom území v podstatnej miere ovplyvnil dostatok základných surovín, ako bola ražná a pšeničná múka a med, ktorý zas závisel od intenzity včelárstva v danom kraji. V hospodársky chudobnejších oblastiach veľkú úlohu, samozrejme, zohrávala i kúpyschopnosť obyvateľstva, keďže medovník sa nepovažoval za životne nevyhnutný výrobok. Ako dokladajú archívne materiály, cechové organizácie medovnikárov pôsobili v určitých oblastiach dnešného Slovenska, kde im ich počet umožňoval cechovo sa organizovať. Významnými miestami odbytu medovníkov boli pútnické miesta, preto v ich okolí vznikali medovnikárske dielne častejšie. Z ostatného územia niet o cechových organizáciách dokladov.

Západné Slovensko

Najznámejšie strediská výroby medovníkov na západnom Slovensku boli v okolí Bratislavy, Trnavy, Pezinka, Modry, Hlohovca či Topoľčian. V archívoch sa dochovalo meno medovnikárskej rodiny Farských z Topoľčian, mnohé mená medovnikárov z Trnavy (Jentschke, Vašina, Aranyosi, Zentko, Barinovci, Gerlici) a štúdium archívov iných miest by určite vydalo ďalšie mená.

Stredné Slovensko

Hlavné oblasti medovnikárskej výroby v tejto časti dnešného Slovenska nachádzame okolo banských miest Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Nová Baňa, ale i v oblasti Zvolena, Ružomberka, Rajca, Žiliny, Martina či Trstenej. Medzi známych medovnikárskych majstrov v polovici 19. storočia patril Juraj Geržo z Banskej Štiavnice, u ktorého sa pravdepodobne vyučil posledný významný banskoštiavnický medovnikár a voskár Juraj Velics. Ďalšou známou medovnikárskou rodinou boli Pribišovci na Liptove. Známy bol Jozef Pribiš, ktorý mal dielňu v Partizánskej Ľupči. Tu začínal i Pavol Pribiš, ktorý sa presťahoval do Ružomberka. Jeho syn Rudolf Pribiš prišiel roku 1911 za tovariša do Rajca, kde sa priženil do starej medovnikárskej rodiny Kalužayovcov (Andrej Kalužay bol spomínaný v zozname rajeckých remeselníkov už roku 1774) a pozdvihol kalužayovské medovnikárstvo. Svoje výrobky predával na Liptove, Orave, Považí, ba dokonca aj v južných oblastiach Slovenska. Z Prievidze treba spomenúť medovnikárske rodiny Ertlovcov a Adámikovcov, v Kremnici rodinu Hauríkovcov, vo Zvolene F. Libotovského, v Banskej Bystrici A. Lohnera, v Žiline J. Kianičku a J. Baučeka, v Martine rodinu Koreňovcov a v Trstenej E. Zucaya.

Východné Slovensko

Na východnom Slovensku sa vytvorili centrá medovnikárstva na Spiši, kde dominantné postavenie patrilo Levoči, spomína sa však aj Kežmarok, Spišské Podhradie, Spišská Sobota, Gelnica a ďalej na východ Stará Ľubovňa, Bardejov, Prešov, Košice, Sabinov a Michalovce. K posledným levočským cechmajstrom patrili majstri medovnikári Wilhelm Kalix v polovici 19. storočia a Albert Spengel na prelome 19. a 20. storočia, ktorí si formy aj vyrezávali. Ako ďalší významní medovnikári sú spomínaní Lindtnerovci zo Spišskej Novej Vsi, J. Szarody z Michaloviec, Elischerovci z Levoče, K. Láni zo Starej Ľubovne, Gabriel Šoltýs zo Stropkova či Emerichus Mende a Ján Kudič z Bardejova.

Základnou surovinou, ktorá určovala kvalitu medovnikárskych výrobkov, bol med. Od jeho kvality závisela akosť medovníkov, preto si medovnikári dávali záležať na tom, od koho med kupujú. Zvyčajne ho kupovali od miestnych včelárov v celých plástoch, sami si ho čistili a spracovávali. Tým získali okrem medu i vosk, preto sa skoro každá medovnikárska dielňa zaoberala aj spracovaním vosku, výrobou sviec a votívnych predmetov z vosku.

Med z plástov sa odkladal do drevených sudov, odkiaľ sa bral podľa potreby. Pred použitím sa varil v kotle s pridaním určitého množstva vody. Uvarený, ešte horúci sa nalial do dreveného koryta, pridala sa ražná múka (niekedy v kombinácii so pšeničnou) a drevenou lopatkou sa vymiešalo riedke cesto. Vychladnuté sa uložilo v drevených nádobách na tmavé miesto, kde sa nechávalo stáť niekoľko mesiacov, ba i rokov, čím sa jeho kvalita zvyšovala. Kvalita cesta závisela od cukornatosti a hustoty medu. Cesto státím mierne kyslo (fermentovalo) a v surovom ani upečenom stave nestrácalo dlhý čas na akosti ani chuti, dlho sa mohlo uchovávať čerstvé.

Cesto na medovníky sa výborne formovalo. Dobre uležané sa nalámalo na menšie časti a tesne pred ďalším spracovaním sa doň pridali koreninové ingrediencie, ktoré dodávali cestu charakteristickú vôňu a chuť. Potom sa rozvaľkalo a narezalo sa plátky, ktoré sa následne vtláčali do drevených foriem tak, aby cesto vniklo aj do najmenších zárezov. Nepotrebný zvyšok cesta sa z formy odstránil. Hotový tvar sa vyklopil, uložil na plech a piekol na miernom ohni. Tvar, farba i chuť medovníka záviseli od zloženia cesta. Jeho receptúru majstri medovnikári nikdy neprezradili – dedila sa z generácie na generáciu.

Vybavenie dielne majstra medovnikára nebolo náročné – drevené sudy a korýtka väčšieho i menšieho obsahu, mažiare, medené hrnce, drevené lopatky rôznych veľkostí, sitá, brech na lámanie cesta, veľká drevená pracovná plocha na miesenie cesta, drevené valčeky, pec, plechy na pečenie, nože, nádobky na koreniny, rámy na sušenie medovníkov, jarmočná truhla alebo košíky, v ktorých sa medovníky prenášali na trhy, a ďalšie.

Najdôležitejším vybavením dielne boli však drevené, neskôr kovové medovnikárske formy. Na našom území sa drevené formy objavujú až v čase renesancie, dovtedy boli medovníky formované ručne. Medovnikári, ktorí aj vyrábali formy, ich nevyrezávali len pre seba, ale aj pre ďalších medovnikárov v blízkom i vo vzdialenejšom okolí. Označenie medovnikára rezbárom vzbudzovalo u príslušníkov tohto remesla väčšiu vážnosť. Formy však vyrezávali aj špecializovaní rezbári, ktorí nemali s medovnikárskym remeslom nič spoločné. Takto sa rukopis jedného medovnikára prenášal do ďalších oblastí, aj preto na území Slovenska nemožno hovoriť o regionálnych štýloch medovnikárskych foriem. Dá sa povedať, že formy sa cez putujúcich výrobcov šírili z Bratislavy cez stredoslovenské banské mestá až na východ dnešného Slovenska.

Výroba drevených foriem si nevyžadovala špeciálne zariadenie dielne. Medzi základné pracovné pomôcky a nástroje patrila pracovná plocha (drevená doska, stôl) a rozličné nožíky a dlátka s rovným a oblým až pologuľatým ostrím rôznych veľkostí. Pracovné nástroje si medovnikárski majstri dávali zhotovovať miestnym kováčom alebo si ich prinášali z ciest po cudzine.

Na výrobu používali predovšetkým tvrdé drevo, ktoré umožňovalo zachovať ostré hrany negatívneho reliéfu aj po dlhšom používaní. Formy sa dobre vyrezávali z dreva hrušky, ktoré schlo 2 – 3 roky. Hruškové drevo sa používalo najčastejšie, pretože sa hodilo aj na jemnejšie a detailnejšie rezbárske práce. Zachovali sa i formy, na ktorých výrobu sa použilo drevo z orecha, lipy, javora, slivky alebo čerešne. Formy z týchto driev však po dlhšom používaní často praskali a rezba sa odlupovala.

Z dobre pripraveného materiálu sa nachystali kusy dreva podľa veľkosti plánovaného námetu a zhobľovali sa na približnú hrúbku 3 – 5 cm. Pripravený kus dreva sa pripevnil k pracovnej ploche. Námet sa väčšinou umiestnil do stredu formy, obkreslili sa obrysy papierovej šablóny, obkreslená plocha sa rovnomerne vyhĺbila do hĺbky 3 – 5 mm (okrem častí, ktoré mali ostať na medovníku prázdne), potom sa obsah námetu negatívne predkreslil a pomocou rezbárskych nástrojov vyrezal. Vyhĺbenie sa uskutočňovalo v niekoľkých vrstvách, čím vznikol reliéf plochého alebo mierne vypuklého tvaru.

Vo výzdobe foriem zo staršieho obdobia sa odrážali slohové vplyvy, najmä gotické, renesančné a barokové. Ich sprostredkovateľom bolo predovšetkým remeslo a cechové organizácie. V rezbárskej výzdobe sledujeme tieto vplyvy napr. v geometrickom ornamente, pri rozmiestnení rastlinného ornamentu či vyobrazení ženských a mužských postáv. V období najväčšieho rozkvetu medovnikárskeho remesla začala prenikať do výzdoby foriem ľudová ornamentika (figurálne kompozície zo svetského i z náboženského života), ktorú šírili vandrujúci remeselníci na rozsiahlom území.

Osobitnou kapitolou boli drevené formy na voskové votívne predmety. Vyrábali sa z mäkšieho lipového dreva, boli dvojdielne a na rozdiel od vycibrenej rezby medovnikárskych foriem boli typickým prejavom ľudovej rezby, akú poznáme napr. z foriem na syry. Rezbársky len naznačovali kontúry určitej podoby, čo mohlo byť dané jednak ich symbolickým účelom, jednak možnosťami rezby do mäkkého dreva.

Koncom 19. storočia pod vplyvom rozvíjajúcej sa cukrárskej výroby začali pomaly zanikať medovníky tvarované v drevených formách. Miesenie, lámanie a vtláčanie tuhého cesta do foriem bola namáhavá práca, aj preto medovnikári začali s obľubou zaraďovať do výroby cukor. Ten cesto natoľko zjemňoval, že ho bolo možné aj vykrajovať, a to kovovými formami, ktoré sa vyrábali z pozinkovaného alebo pocínovaného plechu. Tieto formy v jednoduchých líniách napodobňovali obľúbené tradičné motívy z pôvodných drevených foriem, ale objavili sa aj novotvary. Vyrábali ich sami medovnikári alebo ich dali vyrobiť iným majstrom, najčastejšie drotárom a klampiarom. Po upečení sa vykrajované medovníky zdobili cukrovou polevou bielej alebo aj iných farieb. V rámci výzdoby sa na ne pridávali aj farebné papierové nálepky, zrkadielka a rôzne nápisy.

Medovníky – pod názvom libum – boli známe už v starovekom Ríme. Následne sa ich výroba objavuje v Európe v 14. storočí v dôsledku križiackych výprav do arabského sveta, odkiaľ spolu s receptom boli prinesené aj potrebné koreniny. V 15. storočí prenikol do viacerých európskych krajín a v 16. storočí jeho výroba aj v dôsledku zavedenia foriem do výroby dosiahla prvý rozkvet. Rozšírený počet medovnikárov sa začal organizovať v cechoch. Za kolísku cechového medovnikárstva sa pokladá nemecké mesto Norimberg, kde vznikol roku 1530 prvý európsky medovnikársky cech. V období protireformácie sa o rozšírenie medovnikárstva zaslúžili najmä kláštory. Tovar sa vtedy predával predovšetkým v pútnických centrách a v mestách.

Z územia Nemecka sa cez Linz a Viedeň dostalo medovnikárstvo do Bratislavy. Na rozhraní 16. a 17. storočia mala Bratislava najpriaznivejšie podmienky na rozvoj medovnikárstva – od ostatných dnešných slovenských miest sa odlišovala politickým a hospodárskym významom, ale aj počtom obyvateľstva. Roku 1619 tu – ako prvý na území Uhorska – vznikol cech medovnikárov, hoci medovnikári sú zmieňovaní v mestských účtovných knihách už v prvej polovici 15. storočia. Bratislavský cech podliehal generálnemu cechu vo Viedni, od ktorého sa odlúčil roku 1681. Bol cechom celouhorským a za členov mal majstrov z Bratislavy, Modry, Prešova, Levoče a banských miest. Popri ústrednej truhlici v Bratislave existovali dve filiálky – pre banské mestá a pre Horné Uhorsko. Na základe štatútu tohto medovnikárskeho cechu vznikli roku 1685 samostatné medovnikárske cechy v stredoslovenských banských mestách Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a Kremnici. No opäť, prvé písomné zmienky o kremnických medovnikároch sa objavujú už koncom 16. storočia v mestských protokoloch.

Spočiatku sa medovnikárski majstri usilovali čo najväčšmi obmedziť počet dielní, neskôr však predsa len vznikli ďalšie dielne i cechy, konkrétne v Trnave (1697), Levoči s pôsobnosťou pre Horné Uhorsko (1735) a Košiciach (1738).

Zo štatútov medovnikárskych cechov sa dozvedáme, že medovnikári mali právo robiť všetky práce s medom a voskom, teda vyrábať i voskové sviečky, čím sa často dostávali do rozporov s cechom sviečkarov.

Roku 1828 boli medovnikári (vedení ako cukrári) v Bratislave (4 dielne), v Banskej Štiavnici a Košiciach (po 2 dielne), Komárne, Trenčíne a Prešove (po 1 dielni).

Obrat v medovnikárstve nastal po roku 1872, v ktorom boli zrušené cechy a medovnikárstvo sa zlúčilo s pekárstvom a cukrárstvom. Navyše pod vplyvom rozvoja cukrárskeho priemyslu koncom 19. a začiatkom 20. storočia došlo k výrazným zmenám aj v technológii medovnikárskej výroby. Rozšírenie používania cukru v medovnikárstve súviselo so zmenou vkusu spotrebiteľa, s inováciou výzdoby i kultúrnymi vplyvmi z iných regiónov a krajín. Do istej miery výrazná farebná výzdoba cukrovou polevou bola pre zákazníka pôsobivejšia než drobné, farebne neodlíšené odtlačky drevených foriem. Dôvodov na zmenu technológie bolo viacero. Napr. cukor bol lacnejší ako med, tým pádom aj výroba, keďže bola rýchlejšia. Jednoduchšia a efektívnejšia bola i výroba plechových foriem, ktoré nahradili drevené. Používanie širokého sortimentu lacných farebných papierových nálepiek zas súviselo s rozvojom kníhtlačiarstva. Uvedené zmeny ovplyvnili nielen technológiu výroby, ale aj sortiment cukrárskych výrobkov.

Po prvej svetovej vojne pracovali medovnikári prakticky v každom meste a mestečku. Pre mestá vyrábali medovníky veľké s jemnou reliéfnou výzdobou, pre vidiek menšie, lacnejšie, s jednoduchou výzdobou. Distribúciu tovaru si zabezpečovali sami, prípadne prostredníctvom priekupníkov. Výrobcovia mali dopredu postavený cestovný plán podľa miest konania jarmokov, pútí či hodov. Návšteva medovnikára na týchto podujatiach bola znakom dobrého obchodu, z čoho pramenilo i úslovie: „Bol to slabý jarmok, ani medovnikára nebolo.“

Situácia v medovnikárskej výrobe sa výrazne zmenila po roku 1945. Väčšina dielní prestala pracovať a začlenili sa do cukrárskych dielní komunálnych podnikov (napr. v Trnave, Levoči, Bardejove). Pečenie medovníkov však ani napriek tejto nepriaznivej situácii neustalo. Pretrvalo nielen v rodinách potomkov medovnikárov a včelárov, ale rozšírilo sa aj do ďalších domácností.

Dnes oživený záujem o medovnikárske výrobky otvoril nielen nové dielne nadšencov tohto sladkého remesla, ale v pár prípadoch aj zamknuté dielne potomkov starých medovnikárskych majstrov, napr. v Kremnici, Prievidzi či Spišskej Novej Vsi.

ÚĽUV sa už v počiatkoch svojej činnosti snažil o zaradenie medovníkov do výrobného sortimentu. Osobité znaky medovnikárskej výroby z foriem, jej umelecké hodnoty a kvalita podnecovali pracovníkov ÚĽUV-u, ktorí poznali staré spôsoby výroby medovníkov a rezbárske bohatstvo zachovaných foriem, aby uvažovali o jej obnovení. Už roku 1957 sa na základe výskumu Pavla Stana prikročilo k výrobe medovníkov z drevených foriem – nerozšírila sa však úplne podľa plánov. Ako píše Pavol Stano, akcia by sa stretla s prenikavejším úspechom, ak by sa výroba presunula z jednotlivcov (na výskume vytipoval troch vyučených medovnikárov, čo boli ochotní venovať sa výrobe medovníkov z drevených foriem) na podniky potravinárskeho charakteru.

A tak sa ÚĽUV vracia k predaju medovníkov až roku 1977, keď výtvarníčka Janka Menkynová navrhuje kolekciu vykrajovaných medovnikárskych závesných ozdôb pre Janku Suchálovú zo starej radvanskej medovnikárskej rodiny. Výtvarníčka riešila návrh medovníkov na spôsob ozdôb s dierkou na zavesenie aj preto, aby mohli byť ponúkané v predajniach ÚĽUV-u, keďže na predaj potravinárskeho sortimentu nemal ÚĽUV povolenie. Tomu prispôsobila Janka Suchálová aj zloženie cesta a cukrovo-bielkovej polevy – medovníky boli tvrdšie a tvarovo nepodliehali vlhkosti prostredia, vydržali bez zmien dlhé roky. Svoj recept neskôr odovzdala neveste Viere Suchálovej, ktorá pokračuje v jej šľapajach.

O rok neskôr obnovuje Jozefína Ralbovská výrobu medovníkov za pomoci drevených foriem, ktorých autorom bol aj Dušan Benický. Jozefína Ralbovská mala ako včelárka k medovníkom blízko, navyše bola mamou dlhoročnej pracovníčky ÚĽUV-u Anny Chlupovej, aj preto uzrel svetlo sveta tento experiment. Osvedčil sa však a série medovníkov vtláčaných do foriem pokračovali aj v rokoch 1984, 1991 a 1992. V tomto smere nemali na Slovensku dlho žiadnu konkurenciu. Až roku 1997 obnovuje výrobu medovníkov tlačených do foriem Ladislav Demeter spoločne so svojou mamou Máriou Demeterovou, keď využili kópie starých medovnikárskych foriem z Baníckeho múzea v Rožňave. Išlo však o krátkodobý pokus, keďže odbyt tohto druhu medovníkov nebol vhodný na podnikanie.

Medovníkom vykrajovaným plechovými formami sa popri Janke Suchálovej venovala pred rokom 1989 aj Jozefína Ralbovská. Po roku 1989 narastá počet medovnikárov so živnosťou, ktorí už mohli predávať medovníky aj ako konzumný tovar. V spolupráci s Jankou Menkynovou tvorili zaujímavo vzorované produkty Irena Nitrianska, Mária Hroncová, Miroslava Cingelová, Marianna Kočišíková, Slávka Laskovičová či Sylvia Huťková. Prehľad niektorých ďalších súčasných i minulých medovnikárov – spolupracujúcich i nespolupracujúcich s ÚĽUV-om – poskytuje naša elektronická encyklopédia výrobcov.