Modrotlačiarstvo

Modrotlač začala prenikať do ľudového odevu a bytového textilu na našom území v priebehu 19. storočia. Postupne nahrádzala odev z doma vyrobeného plátna, strihovo závislý od šírky vymedzenej možnosťami tkania na tkáčskom stave. Presadila sa v ženskom pracovnom, sviatočnom i obradovom odeve, kde umožnila šitie zložitejších strihov. Uplatnila sa pri šití sukní, kacabajok, menších i veľkých šatiek, ale najmä rôznych druhov širokých i úzkych skladaných či nariasených záster, kde rozohrávaním samostatných veľkých kyticových motívov, pásov, bordúr, rohových kvetov či využitím drobných motívov rozosiatych v ploche vytvorila najdokonalejšie kompozičné skladby.

Hoci nie tak často ako v ľudovom odeve, modrotlač sa používala aj v interiéroch vidieckych domácností (Liptov, Spiš, Šariš, stredné Slovensko). Z tzv. perinovej modrotlače, ktorá sa vyznačovala charakteristickými, súvisle na seba nadväzujúcimi plošnými vzormi, sa šili prikrývky, závesy a obrusy, ale najmä povlaky na periny a podušky, ktorými sa ozdobne postielali postele.

Farbiari mali dobré vedomosti o lokálnych a oblastných návykoch na konkrétne vzory a spôsoby ich využitia. Poznali miestne tradície a vedeli, ktoré vzory sú v určitej dedine či oblasti obľúbené. Odberateľom ponúkali možnosť výberu na základe vzorníkov, ktoré obsahovali repertoár vzorov požadovaných v okruhu pôsobnosti dielne.

Oblasti výroby na Slovensku

Modrotlačiarstvo bolo na území Slovenska rozšírené od 18. storočia. V 19. storočí do polovice 20. storočia zásobovalo svojimi produktmi najmä vidieckych konzumentov. Výroba bola koncentrovaná v miestach, kde pretrvalo používanie modrotlače v ľudovom odeve, a zhusťovala sa smerom k oblastiam stredného a severného Slovenska.

Západné Slovensko

Na tomto území približne do polovice 20. storočia pôsobili dielne v Holíči a Šaštíne, v Sobotišti tlačili látky so zelenými a žltými vzormi určené na sukne a tovar predávali na jarmokoch v Senici, Malackách, Myjave a Trnave. V Bratislave do roku 1945 boli dve dielne, od 50. do 80. rokov 20. storočia sa tu výrobe modrotlače venovalo družstvo Kroj. V dielni v Pezinku sa farbilo donesené konopné plátno namodro bez vzorov. Dielňa vo Vrbovom zásobovala široké okolie Modry, Senice, Galanty, Serede, Senca a Trnavy, pre ktorú sa vyrábala modrotlač s vysokým leskom. V Trnave bolo viacero dielní, ale zanikli už koncom 19. storočia. Ďalšie fungovali v Myjave, Bánovciach nad Bebravou, Topoľčanoch, Novom Meste nad Váhom, Nitre, Močenku. Dielňa v Záriečí zanikla roku 1899 a jej zariadenie bolo presťahované do Púchova. Tu sídlila dielňa rodiny Trnkovcov, ktorá tlačila modrotlač pre okolie Púchova, Považskej Bystrice a Ilavy. Na západnom Slovensku konzumenti uprednostňovali modrotlač s drobnými jemnejšími vzormi.

Stredné Slovensko

Hustota výskytu modrotlačiarskych dielní bola na strednom Slovensku ešte v prvej polovici 20. storočia značná. Sídlili v Žiline i Rajci. Modrotlačové zástery, sukne, šatky vyrobené v Rajci boli charakteristickou súčasťou skladby ženského odevu vo Fačkove. Chýrna dielňa rodiny Lilgeovcov v Martine mala široký okruh pôsobnosti. Vyrábala pre oblasť Oravy, Hontu i okolie Zvolena a svoje výrobky vozila aj na trhy v maďarskom Miškovci. Ďalšie modrotlačiarske dielne sú doložené v Mošovciach, Pukanci (tamojšia dielňa tlačila jemnými drôtikovými formami), Leviciach (tu pôsobili tri dielne), Tekovských Lužanoch, Želiezovciach, Lučenci, Banskej Bystrici, vo Zvolene, v Detve, Brezne (tlačili tu látky s veľkými tulipánovými vzormi určené na ženské zástery, ktoré sa nosili na Horehroní). V súvislosti s plátenníctvom bola široká sieť dielní na Orave. V 19. storočí bola chýrna farbiareň v Orávke, dnes poľskej obci, 16 farbiarní bolo v Slanici, ďalšie pôsobili v Dolnom Kubíne a vo Veličnej. Farbiarčinu s archaickými veľkorozmernými kvetinovými vzormi, ktorá tvorila výrazné špecifikum ženského odevu v Liptovskej Osade, Liptovských Revúcach a Liptovskej Lúžnej, tlačili celodrevenými formami v Ružomberku a Slovenskej Ľupči, ktorá bola známa aj produkciou figurálnych vzorov na perinové povlaky a modrotlačou uplatňovanou na Horehroní pri nosení záster a šatiek s bordúrovými vzormi. Ďalšie modrotlačiarske dielne pôsobili aj v Partizánskej Ľupči, Liptovskom Mikuláši, Hybiach a Štrbe na Liptove.

Východné Slovensko

Rozkvet modrotlačiarskeho remesla na Spiši podnietil rozvoj plátenníctva, ktorý prispel k rozšíreniu nosenia odevu z modrotlače do širšej oblasti, zasahujúcej až na územie Poľska. K najlepším spomedzi dielní pôsobiacich na Spiši patrili dielne vo Veľkej pri Poprade, najmä dielňa Solkovcov, ktorí si modrotlačiarske formy vyrezávali sami a na farbenie plátna na svetlomodro používali pravé bengálske indigo. K vysokokvalitným patrila aj tlačiareň rodiny Monštkovcov v Hranovnici. Produkovala modrotlač pre obce Važec a Vernár, ktoré vynikali v kultúre využitia modrotlače v odeve i bytovom textile.

Z modrotlače sa tam šili takmer všetky ženské odevné súčiastky. Vrcholom farbiarskeho a tlačiarskeho umenia boli plátna určené na sukne, kde bolo treba rytmus a rozloženie vzoru prispôsobiť ich zvláštnemu strihu. Viacero modrotlačiarskych dielní pôsobilo v Starej Ľubovni. Zásobovali širší okruh obcí na hornom Spiši s presahom do Poľska. Zvláštnosťou dielne bola tlač s lineárnymi vzormi. K dielňam činným na východnom Slovensku patrili ešte farbiarne v Poprade, Spišskej Sobote, Matejovciach, Spišskej Belej, Kežmarku, Spišskom Podhradí, Podolínci, Levoči, Hniezdnom, Prešove a Sabinove.

Základným materiálom modrotlače je plátno. Preto sa aj výroba modrotlače na Slovensku koncentrovala najmä v oblastiach, kde bolo rozvinuté plátenníctvo – domáca výroba plátna orientovaná na obchod. Hlavnými strediskami plátenníctva boli regióny Oravy, Spiša a Šariša. Kvalitou vynikalo najmä spišské plátno, ktoré sa v 19. storočí vyvážalo až za hranice Uhorska. Úpadok modrotlačiarstva na Spiši koncom 19. storočia súvisel so založením textilnej továrne v Kežmarku, ktorá začala skupovať plátno priamo od výrobcov. Obmedzil sa tým prístup modrotlačiarov k základnému zdroju výroby. V iných oblastiach Slovenska získavali modrotlačiari plátno na jarmokoch aj výmenou za vlastnú modrotlačiarsku produkciu.

Hlavným predpokladom výroby modrotlače je použitie indiga – rastlinného modrého farbiva, získaného z tropickej rastliny indigovníka. Indigo poznali v Európe už v 12. storočí, ale vo farbiarskej praxi sa rozšírilo až v 17. a najmä 18. storočí v súvislosti s obchodnými stykmi s Orientom.

Najstarším, na Slovensku málo rozšíreným spôsobom rezerváže bolo batikovanie – nanášanie rozpusteného vosku striekaním na látku (Stará Ľubovňa, Trnava). Inou formou bolo vyväzovanie, všívanie drobných kamienkov či prešívanie stehov (zástery z okolia Piešťan, zo Zázrivej). Takto pripravená textília sa potom zafarbila v modrotlačiarskej dielni.

Modrotlačiari na Slovensku boli väčšinou zároveň roľníci. Preto bývali vo veľkých domoch, vybavených rovnako pre potreby gazdovstva i farbiarstva. Modrotlačiarsku dielňu tvorila farbiareň, miestnosti na vyváranie a tlač, veľký priestor na umiestnenie mangľa, obchodná miestnosť určená na styk so zákazníkmi. Farbiari museli chovať aj kone, ktoré potrebovali pri pohone mangľa a rozvážaní tovaru.

Plátno určené na farbenie muselo byť čisté. Preto sa najprv vyvarilo vo vode, do ktorej sa pridal vápenatý lúh a sóda, potom sa vypralo v kyseline sírovej zriedenej vodou a vypláchlo v tečúcej vode. Po usušení, naškrobení a vymangľovaní bolo pripravené na tlač vzorov a farbenie. Pred potláčaním plátna bolo treba pripraviť pap, kryciu zmes, ktorá sa naniesla na modrotlačiarsku formu. Tým sa zabránilo prieniku farby k látke a vzor ostal biely. Pap vznikol zmiešaním maliarskej hlinky, arabskej gumy, modrej skalice, octanu, dusičnanu olovnatého a pridaním ďalších prísad. Recept na jeho zloženie bol tajomstvom každého modrotlačiara. Forma sa po namočení do papu pritlačila na plátno rozložené na dlhom stole potiahnutom súknom. Postupovalo sa jednoduchým spôsobom razidlovej tlače. Pri pridaní ďalšej potlače bolo treba prihliadať na pravidelnosť a dôslednú nadväznosť na predchádzajúci vzor. Ručné dekorovanie modrotlačiarskou formou sa v priebehu 19. storočia začalo postupne modernizovať a nahrádzať strojovou perrotinovou tlačou.

Po pokrytí celého kusu plátna vzorom nasledovalo niekoľkodňové sušenie na ráme, aby bola krycia účinnosť papu dostatočná. Vysušené plátno sa potom zavesilo na železný ráf a opakovane spúšťalo a ponáralo do drevenej, železnej, medenej, novšie aj betónovej kade zapustenej do zeme a naplnenej farbiacim indigovým roztokom – kypou. Vždy po vytiahnutí z kade, keď plátno prišlo do styku so vzduchom, indigo na tkanine zoxidovalo a postupne sa z modrého podkladu začal vynárať biely vzor. Intenzita sfarbenia podkladu od strednomodrej až po čiernu závisela od počtu namáčaní. Stupeň tmavosti sa prispôsoboval miestnym návykom odberateľov. Pri príprave kypy modrotlačiari postupovali podľa vlastných skúseností a návodov, ktoré držali v tajnosti. Základom farbiaceho roztoku bolo indigové moridlo pomleté na prášok alebo hotová kupovaná indigová zmes rozpustená vo vode, do ktorej sa pridávalo vápno, zelená skalica, bieloba a ďalšie prísady.

Okrem základného modro-bieleho farebného variantu sa pomocou špecifických postupov produkovala modrotlač aj v iných farebných kombináciách. Pri výrobe modrotlače s bledomodrým vzorom bolo treba najprv tkaninu zafarbiť na bledomodro, potom potlačiť papom a opäť ponoriť do farbiaceho roztoku. Podklad tak nadobudol tmavomodrý a vzor bledomodrý odtieň. Podobne sa postupovalo pri tvorbe kombinácie bieleho a bledomodrého vzoru, s tým rozdielom, že sa plátno pokrylo rezervou ešte pred zafarbením na bledomodro. Od druhej polovice 19. storočia sa pomocou rôzneho zloženia rezerv a využívania chemických prísad začala paleta farieb ešte viac rozširovať. Vznikali modrotlače so žltými a s oranžovými vzormi alebo s farebnými kombináciami zelenej s modrou, žltej so svetlomodrou, žltej so zelenou.

Zafarbené plátno sa kvôli ustáleniu farby a očisteniu od prebytočného farbiva a papu vypralo v slabom roztoku kyseliny sírovej a plákalo v tečúcej vode. Potom sa sušilo na voľnom vzduchu zavesené vo dvore dielne na drevenej konštrukcii z brvien (Petržalka) alebo na prečnievajúcich strešných hradách (Kežmarok, Slovenská Ľupča), či rozprestreté medzi kmeňmi stromov (Púchov). Po usušení sa mangľovalo. Čím bol mangeľ väčší a ťažší, tým bola látka lesklejšia. Kvôli zvýšeniu lesku sa modrotlač v niektorých oblastiach ešte ďalej upravovala škrobením a leštením kameňom alebo sklenenými hladidlami.

Základným výrobným nástrojom modrotlačiarov bola forma, ktorou sa látka potláčala vzorom. Už v staroveku sa na farebnú tlač látok používali hlinené alebo drevené razidlá. Po vynájdení kníhtlače v 15. storočí došlo k špecializácii rytcov foriem na kníhtlač a tlač látok. V 18. storočí pôsobili špecializovaní rytci foriem spolu s farbiarmi a tlačiarmi aj v manufaktúrach a továrňach na tlač látok.

Najstaršie modrotlačiarske formy boli celodrevené, zhotovené technikou drevorezu, a boli určené na ručnú tlač. Zväčša mali tvar štvorhranu a rozmermi (napr. 20 x 23 cm) boli uspôsobené tak, aby sa po trojnásobnom potlačení látky formou vytvárali raporty, pokrývajúce celú šírku plátna (60 – 70 cm). Skladali sa z dvoch alebo troch dosiek zlepených glejom. Doska s vyrezaným vzorom bola z tvrdého dreva listnatých stromov – hrušky, orecha, slivky, javora. (Za najvhodnejšie na drevorezný dekór bolo považované hruškové drevo, ktoré je dostatočne husté a pevné.) V rohoch formy boli štyri hroty, ktoré pomáhali modrotlačiarovi orientovať sa pri kladení nasledujúceho odtlačku. Doska na opačnej strane formy bola zhotovená z mäkkého dreva, ktoré muselo byť dokonale hladké a rovné, aby sa pri tlači vzoru z výšky zaistila rovnomernosť kresby vzoru.

Kvôli zjemneniu a zdrobneniu vzorov sa v priebehu 19. storočia začali do drevených foriem vtĺkať mosadzné drôtiky a pliešky. Až napokon sa celý motív formy zostavil z kovu. Takto vyrobené formy boli trvanlivejšie, dokázali vydržať silný a rýchly tlak a dali sa použiť aj pri strojovej potlači látok. Formy s kovovými drôtikmi a plieškami zhotovovali vzorkári – formštecheri, a prispôsobovali ich požiadavkám a potrebám tlačiarskych tovární na látky, ktoré boli lokalizované najmä v Čechách (Dvůr Králové nad Labem, Semily, Mladá Boleslav).

V 19. storočí, v období zľudovenia modrotlače na území Slovenska, už celodrevené, ale aj mosadzné formy vyrábali aj niektorí modrotlačiari alebo vidiecki rezbári samoukovia. V snahe čo najviac sa priblížiť vkusu vidieckych odberateľov sa postupne odpútavali od predlôh foriem vyrábaných profesionálnymi českými vzorkármi. Rytci modrotlačiarskych foriem čerpali predlohy na vzory z dobových vzorníkov a drevorytov alebo sa inšpirovali tkanými a tlačenými vzormi látok z veľkých stredísk výroby, či napodobňovali ornamenty, ktorými sa zdobili drahé damasky a brokáty. Z konca 18. storočia sa z územia Slovenska ojedinele uchovali formy s figurálnymi námetmi inšpirovanými chinoizériou, ktoré spracovávali rokokové poľovnícke, pastorálne, galantné scénky či sakrálny námet Kristovho zmŕtvychvstania. Hoci štýlový základ textilných dezénov ovplyvňoval vzorovanie modrotlače aj v 19. storočí, s postupným zľudovením modrotlače sa škála tlačených vzorov začala diferencovať a adaptovať na miestne požiadavky. Rozvinula sa do špecifických foriem alebo prispôsobila lokálnemu dekoratívnemu štýlu, zjednocujúceho ornamentiku tlačených a vyšívaných vzorov. Tlač veľkých samostatných vzorov, najmä štylizovaných kytíc a kvetov, tiež pásov, vlnoviek a štvorcových vzorov súvisela so starším použitím čisto drevorezných foriem. Novšie drobnejšie a jemnejšie vzory kvietkov a hrozienok alebo zložitejšie prepracované rastlinné kompozície boli už výsledkom použitia foriem zhotovených z kovových klinčekov a drôtov.

V Európe sa modrotlač rozšírila v súvislosti s importom indiga a módnych modrotlačových látok z Indie v 16. a 17. storočí. Stala sa obľúbeným spôsobom výzdoby látok v celej Európe a uplatnila sa aj v manufaktúrnej výrobe tkanín. Z Holandska sa rozšírila do Nemecka, odkiaľ pravdepodobne v 18. storočí prenikla na Slovensko. Zvládnutiu remesla pomohli vandrovky tovarišov.

Počiatky remeselnej výroby modrotlače nie sú jasné. Archívne záznamy, ktoré prinášajú informácie o farbiarskych cechoch (pôsobili v 17. storočí v Bardejove, Košiciach, Levoči, Prešove, v 18. storočí v Kežmarku, Banskej Bystrici, Trnave, v 19. storočí v Liptovskom Mikuláši, Rožňave a Turčianskych Tepliciach), hovoria o farbiarstve bez bližších zmienok o špecializácii farbiarov. Dá sa však predpokladať, že výrobcovia modrotlače boli príslušníkmi farbiarskych cechov. Svedčí o tom záznam z levočskej cechovej knihy z roku 1798, ktorý uvádza, že majster Samuel Krausz bol prvým farbiarom a tlačiarom kypou na holandský spôsob, ako aj najstaršia datovaná a lokalizovaná modrotlaová látka z nášho územia z roku 1784.

Ako prvé v habsburskej monarchii začali produkovať tkaniny farbené indigovou pozitívnou tlačou manufaktúry v Holíči a v Šaštíne (založená roku 1736). Pre komplikovanosť výroby sa produkcia pozitívnej tlače u vidieckych modrotlačiarov neujala a vo väčšom meradle sa nezakorenila ani u vidieckych odberateľov.

V 18. storočí, keď sa na našom území stala modrotlač obľúbenou látkou v meštianskom odeve, jestvovali modrotlačiarske dielne skoro v každom mestečku. Neskôr v priebehu 19. storočia, keď modrotlač z mestského prostredia vytlačili módnejšie manufaktúrne a továrenské vzorované kartúny, sa modrotlačiari preorientovali na vidieckych odberateľov. Sieť modrotlačiarskych dielní, ktoré vznikali najskôr v oblastiach, kde sa vyrábalo plátno na predaj, sa postupne rozšírila na celé územie. Bolo to obdobie zľudovenia a zároveň najväčšieho rozkvetu modrotlače. Modrotlač sa v tom období stala dôležitou súčasťou ľudového odevu a bytového textilu. Väčšina modrotlačiarskych dielní bola činná do polovice 20. storočia. Aktivita dielní, ktorá závisela od potrieb vidieckeho obyvateľstva, začala postupne slabnúť spolu s postupným zánikom využitia modrotlače v odeve a interiéroch vidieckych domácností. K procesu redukcie dielní prispel zákaz súkromného podnikania. Časť dielní sa transformovala na družstevnú výrobu a pôsobila v družstve Kroj založenom začiatkom 50. rokov v bratislavskej Petržalke (dielne v Starej Ľubovni, Sobotišti, Bánovciach nad Bebravou, Želiezovciach, Martine). Družstvo Kroj pôsobilo od roku 1952 pod zastrešením Slovenského zväzu výrobných družstiev a v 60. rokoch bolo zlúčené s družstvom Detva. Pre Detvu pracovala do 80. rokov 20. storočia modrotlačiarska dielňa vo Vrbovom. V 50. rokoch nadviazali na výrobu modrotlače v aktualizovanej podobe textilné závody v Ružomberku. Významnú úlohu v podpore modrotlačiarskej výroby zohralo Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV).

Zatiaľ čo po likvidačnom zásahu štátu v 50. rokoch malá časť modrotlačiarskych dielní ešte nejaký čas pôsobila na družstevnom základe pod organizačným zastrešením Slovenského zväzu výrobných družstiev, ÚĽUV nadviazal spoluprácu s jednotlivcami – výrobcami modrotlače – Elemírom Monštkom z Hranovnice, ktorý pracoval pre ÚĽUV od roku 1953 do roku 1974, a so Stanislavom Trnkom, ktorý udržoval chod poslednej modrotlačiarskej dielne v Púchove až do svojej smrti roku 2010. V začiatkoch spolupráce s ÚĽUV-om obaja pracovali pre vidieckych konzumentov verných noseniu tradičného odevu a rozšírili územný okruh svojej pôsobnosti o repertoár zaniknutých dielní. Popri svojich vlastných pracovali aj s viac ako 600 vzormi, ktoré ÚĽUV zhromaždil z územia celého Slovenska. Produkty Monštkovej dielne okrem blízkeho okolia Spiša zásobovali niektoré obce na Liptove a Horehroní, modrotlač Stanislava Trnku sa kupovala až v okolí Starej Ľubovne a vo Važci.

Súpravy obrusov a prestieraní s kvetinovými motívmi zhotovené v štyroch farbách – bielej, modrej, žltej a zelenej – navrhla pre ÚĽUV už začiatkom 50. rokov Ema Marková. Pri výbere kvetinových motívov sa inšpirovala tradičnou výšivkou. Textílie potlačil Leopold Richter v Sobotišti.

Od 70. rokov sa zintenzívnila spolupráca ÚĽUV-u najmä so Stanislavom Trnkom, ktorému ÚĽUV finančne prispel na modernizáciu dielne (zavedenie elektrickej sušičky). V obojstranne obohacujúcej spolupráci sa remeselná skúsenosť modrotlačiara spájala s inovatívnymi riešeniami výtvarníkov ÚĽUV-u. V 70. rokoch pracovala s modrotlačou Eva Holáková pri návrhoch dekoratívnych textílií (prikrývky, prestierania) i metráže a Klára Brunovská, ktorá modrotlačiarske podnety inovatívnym spôsobom využívala pri šití odevných modelov (kompletov, šiat) z netradičných materiálov. Osemdesiate roky 20. storočia sa v ÚĽUV-e spájali predovšetkým s menom Evy Kováčovej a s úžitkovým textilom z modrotlače (úsporné prestierania, obrusy, prikrývky, vankúše, závesy), ale aj s metrážou, nástennými kalendármi či módnymi návrhmi ženského a detského odevu. Vo sfére odievania naďalej tvorila návrhy aj Klára Brunovská. Na prelome 80. a 90. rokov zasiahol do dizajnu modrotlače Jozef Bajuz pri zostavovaní módnych kreácií, najmä pánskych košieľ. V druhej polovici 90. rokov 20. storočia sa kombináciám vzorovanej metráže s čisto modrým plátnom, obrusom s obrúskami a prestieraniam venovali vo svojich návrhoch Janka Menkynová a Anna Pallová.

V rokoch intenzívnej spolupráce s ÚĽUV-om vyprodukoval Stanislav Trnka ročne 20-tisíc až 22-tisíc metrov modrotlače. K sortimentu modrotlačiarskych výrobkov prispel aj vlastnými návrhmi. Koncom 20. a začiatkom 21. storočia sa dopyt konzumentov po výrobkoch z modrotlače znížil. Jedným z dôvodov bolo, že súčasnosť uprednostňuje pri zariaďovaní interiéru racionálny a funkčný dizajn oprostený od ornamentálnych prvkov. S ohľadom na klesajúcu spotrebu sa preto redukovali aj zákazky ÚĽUV-u. Záujem o potlačenú metráž však stále pretrváva medzi folklórnymi súbormi, ale aj jednotlivcami, milovníkmi tradície. Dokonca v posledných rokoch silnie. Po modrotlačovom dizajne s obľubou siahajú návrhári suvenírov, módnych odevov, zhodnocuje sa v prácach študentov a absolventov Ateliéru textilného dizajnu Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Dočasne prerušená tradícia modrotlačiarskeho remesla už našla svojich mladých pokračovateľov. Peter Trnka oživil v novozaloženej dielni v Ivanke pri Dunaji rodinnú tradíciu v piatej generácii a Matej Rabada obnovuje a dizajnovo rozvíja modrotlač v oravskej Párnici.

Modrotlač, ktorá výrazne prispela k formovaniu špecifickosti materiálnej kultúry Slovenska, bola roku 2016 zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.