Sklárstvo

Sortiment výrobkov jednotlivých sklární na Slovensku odrážal dopyt náročnejších mestských a zahraničných spotrebiteľov i menej náročného vidieckeho obyvateľstva po predmetoch do domácností, ako aj obchodníkov po špeciálnych predmetoch. Vo vidieckom prostredí popri tabuľovom skle (menej kvalitné tabuľové sklo slúžilo aj tvorcom maľby na sklo) bol obľúbený široký sortiment výrobkov zo skla fúkaného do foriem.

Boli to predovšetkým štvorboké fľaše na bežné použitie s hladkým povrchom i s tzv. optiškovým zdobením, ktoré vznikalo fúkaním skla do špeciálnych foriem a jeho výsledkom boli fľaše napr. s optickým prehýbaným vzorom, lámaným vzorom, optickým vzorom pletiva či guľôčkovým vzorom. Na slávnostnejšie príležitosti sa používali aj fľaše zdobené maľovaním či rytím. Na vodu, ale najmä tvrdý alkohol sa využívali čutory. Z krčmárskeho skla boli nielen v krčmách, ale aj v domácnostiach využívané najrôznejšie pijačky, odmerky, kalíšky, poháre. Pre lekárnikov sa vyrábali lekárenské nádoby rôznych tvarov, veľkostí, farieb i druhov (fľaštičky, nádoby s pyštekom, tégliky), malé lekárenské fľaštičky používali na svoje podnikanie aj olejkári.

Ľudové karafy na liehoviny a víno mali prísne funkčný tvar s hladkým povrchom alebo aj s povrchom zdobeným optickým vzorom. Pre gemerské a malohontské sklárne boli typické fľaše ľudovo pomenované pluce, plucky. Boli hrubostenné a sploštené, častejšie s uchom ako bez neho. Slúžili na pitie vody či už doma, alebo pri práci. Vďaka hrubému sklu zostávala voda v plucke dlho chladná. Vyrábali sa rôznych farieb a mali buď hladký povrch, alebo boli zdobené optickým dekórom či prílepkami, mohli byť aj ciachované. Súvislosť s plucami mali aj dvojdecové fľaše na pálenku, ktoré sa zatvárali zátkami a nazývali ploskačky, ako aj malé hrubostenné sploštené nádoby na svätenú vodu.

Spomedzi širokého sortimentu džbánov a džbánikov boli výnimočné stredoslovenské džbány so štvorhranným alebo s valcovitým hrdlom. Neboli každodenným produktom sklárov, zhotovovali ich len skutoční majstri, ich výroba bola skúškou ich remeselnej zručnosti. Neboli bežnou súčasťou vidieckych domácností, vlastnili ich predovšetkým majetnejšie vrstvy obyvateľstva. Medzi najvzácnejšie patrili džbány z ružového skla.

Zaváraninové fľaše z číreho i zo zelenkastého skla vyrábali od sklonku 19. storočia sklárne na celom území Slovenska. Na Gemeri boli veľmi obľúbené jednoduché fľaše, používané zväčša na vodu. Ich štíhly variant kupovali na víno liehovarníci. S týmto odvetvím súvisela aj výroba sklených heverov na vyťahovanie vína a pálenky zo sudov. Dlhá rúčka sa buď lepila na malú fľašku, alebo fľaška plynulo prechádzala do rúčky. Nevyhnutné pri príprave vína boli viaclitrové nádoby nazývané demižóny, vyrábané po celom Slovensku, podobne ako uhorkáče (s objemom až 10 litrov), určené na kvasenie nielen uhoriek, ale aj ovocných vín. Až do polovice 20. storočia sa v sklárňach na Gemeri i na východnom Slovensku vo veľkom vyrábali mliečniky z číreho skla, tvarovo pripomínajúce hrnčiarske výrobky tohto druhu. Vo vidieckych domácnostiach našli masové uplatnenie aj hladičky, ktoré plnili funkciu dnešných žehličiek, či mucháre, svojské mucholapky využívajúce sladkú vodu. Súčasťou sortimentu ľudového skla boli aj rôzne druhy svietnikov (na jednu sviecu, olejové, amalgámové), petrolejové lampôčky z farebného skla nazývané barinky, nádoby na večné svetlá, ktoré sú dodnes bežné v pravoslávnych kostoloch, i niektoré veľké petrolejové lampy a cylindre na ne. Malým lampám boli podobné kalamáre.

K osobitým prejavom sklárskych majstrov radíme sväteničky, spojené s náboženským rítom vidieckych domácností, ako aj rôzne žartovné fľaše (napr. v tvare topánky), plniace funkciu skôr spomienkovú než úžitkovú, ťažidlá, gule na ploty či miniatúrky, ktoré slúžili predovšetkým ako hračky pre deti. Dochovali sa aj sklené vajíčka a košíky rôznej farebnosti, mažiare s tĺčikmi, nočníky, ale i rôzne rarity, v reálnej výrobe nie veľmi bežné (sklené fajky, vychádzkové palice), a predmety napodobňujúce výrobky zhotovované z iných materiálov (soľničky, naberačky, žehličky, rumple, súdky na víno, kvetináče, hríbiky na štopkanie atď.). Od 1. polovice 19. storočia dochádza v dôsledku rozmachu sklárskej manufaktúrnej výroby k špecializácii jednotlivých sklární.

Výroba skla si vyžadovala veľké zásoby surovinových a vodných zdrojov. Aj preto sa sklárne zriaďovali v oblastiach, kde bol dostatok bukového dreva, kremičitého piesku a ohňovzdornej hliny. Po vyčerpaní surovín sa často pristupovalo k zrušeniu sklárne a jej presťahovaniu na nové miesto. Dreva sa najviac spotrebovalo na vykurovanie taviacich a chladiacich pecí, ale aj pri drvení kremeňa, ktorý sa rozpálený polieval vodou a popraskaný drvil na piesok v stupách poháňaných vodou. Hlina bola dôležitá na stavbu pecí a výrobu perníc, teda nádob širokých 70 – 80 cm a vysokých 90 cm, v ktorých sa tavilo sklo. Z vychladnutého popola zmiešaného s vodou a zahrievaného až do vyparenia vody pripravovali zas sklári potaš, dôležitú súčasť sklárskeho kmeňa. Na získanie kilogramu potaše bolo treba popol z tony dreva.

Sklársky kmeň je zmesou surovín, od ich pomeru závisí výsledný druh a kvalita skla. Základnou surovinou pri vytvorení sklárskeho kmeňa je piesok, obsahujúci oxid kremičitý. Čím bol piesok hrubší, tým dlhšie – ale zas kvalitnejšie – sa tavil. Aby sa znížila teplota tavenia, pridávala sa do sklárskeho kmeňa sóda (uhličitan sodný) alebo potaš (uhličitan draselný). Pálené vápno (alebo vápenec) zas upravovalo chemickú odolnosť skla, zvyšovalo jeho lesk. Vápenec tiež veľmi dobre čistil sklo od vzduchových bubliniek. (Na tento účel sa počas tavenia používal napríklad vlhký kus dreva – para, ktorá z neho vznikla, vyniesla bublinky na povrch.) Na farbenie skla sa zas používali suroviny na báze oxidov kovov (biela – fosfor, červená – meď, zlato, modrá – kobalt, zelená – železo).

Sklárska výroba si väčšinou vyžaduje spoluprácu niekoľkých sklárov. Je len veľmi málo výrobkov, ktoré sklár dokáže zhotoviť sám, bez pomoci spolupracovníkov. Aj preto sa od najstarších čias ustanovovali sklárske dielne, kde mal každý presne vymedzené miesto a činnosti, ktoré bude vykonávať – od majstrov cez pomocníkov až po učňov.

Najdôležitejšou súčasťou sklárne bola hlinená taviaca pec na drevo. Mala kupolovitý alebo oválny tvar a jej horná časť bývala spojená otvormi, ktorými šiel oheň pod pernice, kde sa tavil sklársky kmeň. Pri tavení sa otvory nad pernicami, cez ktoré sa naberalo sklo na píšťalu, zakrývali železnými platňami. Pri peci bol drevený verštat, okolo ktorého pracovalo niekoľko sklárskych majstrov. Každý majster mal na starosti jednu pernicu. Priemerná životnosť pernice bola približne 4 mesiace.

Suroviny sklárskeho kmeňa sa pred naložením do taviacej pece zmiešali lopatami alebo motykami v presných váhových pomeroch v drevenom koryte dlhom cca 2 metre, širokom 70 cm a hlbokom 50 cm. Kmeň sa vkladal do perníc v peci, až keď bola pec rozpálená aspoň na 1 000 °C. Pri nižšej teplote by sa potaš vyparila a piesok by sa zbehol do hrčí. Po roztavení kmeňa bola pernica naplnená len do polovice, a tak sa kmeň do nej dopĺňal dovtedy, kým nebola plná čistej roztavenej skloviny; až potom sa začalo kúriť tak, aby bola v peci konštantne čo najvyššia teplota. V minulosti sa tavilo pri nižších teplotách (okolo 1 000 °C), v súčasnosti je teplota tavenia okolo 1 500 °C, neskôr sa znižuje na pracovnú teplotu okolo 1 200 °C. Tavba dnes trvá približne 6 hodín, v minulosti aj 16 hodín. Rovnomernosť horenia v peci napomáhalo dobre vysušené drevo, ktoré sa chytilo hneď po priložení.

V 19. storočí bolo drevo postupne nahrádzané kamenným uhlím, ale vzhľadom na obsah síry, ktorá sfarbovala sklo do žlta, ho neskôr vystriedal generátorový plyn. Tak aj pece vykurované drevom boli časom nahradené modernými pecami vykurovanými plynom, tzv. gázovňami. Dnes sa sklárske pece vykurujú zemným plynom, vaňové pece, v ktorých pernice nahradila jedna veľká vaňa, i elektrinou.

Po utavení sa sklovina nechala vychladnúť na zhruba 500 °C, aby sa zvýšila jej viskozita a dala sa formovať na výrobky. Ručne sa spracúvala tromi spôsobmi: fúkaním, hutným tvarovaním a lisovaním. Sklárovi pri tom slúžilo rôzne náradie:

• píšťala – dlhá dutá kovová trubica
• vareška (burgulec) – vyrobená z bukového dreva, slúžila na uváľanie a tvarovanie nabratej skloviny
• nožnice – kovový nástroj na strihanie okrajov džbánov alebo úch
• paclšar – nástroj na vyťahovanie skla do užšieho tvaru a formovanie kalíškoviny
• štrahajz – nástroj zo železa na sťahovanie skla z píšťaly na varešku, ako aj na odrážanie výrobkov z píšťaly
• heftajs – nástroj z plného železa podobný píšťale s jedným koncom spľašteným; slúžil na prilepenie dna nádoby pri formovaní alebo strihaní výrobkov
• folajz – rázsoška, do ktorej si sklár počas fúkania položil píšťalu, aby ju nemusel držať v rukách
• roztáčacie nožnice a kliešte – na formovanie hrdiel a ústia fliaš
• formy – drevené alebo železné na fúkanie skla, kameninové na liatie skla; vyrábali sa zo vzorníkov a vzorov, skladali sa z dvoch častí spojených pántmi, aby sa mohli otvárať a zatvárať pomocou držadiel
• odtlačky (optišky) – z hrubého plechu, zo železa alebo z drôtov upevnených na malé polienka; slúžili na vzorovanie výrobku na vnútornej strane; sklo sa vyfukovalo do odtlačkov ešte predtým, ako sa dalo do formy
• korýtko s vodou

Fúkanie skla je postup starý, nemenný. Sklár nabral na píšťalu hrudku skloviny a zhotovil banku, základ každého skleneného tvaru. Po jej ochladení a uváľaní začal s jej vyfukovaním a postupne na ňu naberal ďalšie vrstvy skloviny. (Keby sklár ihneď nabral veľké množstvo skloviny, nebolo by možné vyfúknuť rovnomernú hrúbku steny po celom obvode.) Následne pomocou burgulca pripravil kus do žiadaného stavu – pretiahol do valca, rozšíril alebo zúžil. Pri tejto práci mu pomáhal tzv. pomáhač. Ďalší pomocník, tzv. odnášač, prichystal formu namáčanú vo vode, v ktorej banka získala výsledný tvar. Sklár fúkajúc pomaly otáčal píšťalu, kým steny banky nepriľahli na formu, a potom točenie zrýchlil, aby na výrobku neostal znak, kde sa spájala forma. Po vybratí z formy a ochladnutí sklár po narezaní výrobku a udretí štrahajzom na píšťalu výrobok odrazil buď na dosku položenú na varštati, alebo do piesku, prípadne do popola. Hotový výrobok odniesol odnášač do pernice v chladiacej peci. Po vychladnutí sa fúkané sklo opracovalo za studena. Buď išlo o nutné opracovanie, alebo o opracovanie ozdobné. K nutnému opracovaniu výrobkov náležalo odrezávanie kopní, ktoré ostávali na výrobkoch po vyfúknutí do formy, a obrusovanie vrchov výrobkov a ich vyhládzanie. Medzi ozdobné opracovanie výrobku radíme techniky maľovania (emailami), rytia, leptania (kyselinou fluorovodíkovou), matovania (pieskovania), brúsenia, leštenia (korkovými, drevenými alebo kefovými kotúčmi zapnutými na vysoké obrátky). Maľované výrobky sa museli ešte vypaľovať v maliarskej piecke pri teplote 450 – 550 °C, pri ktorej sa farba spojila so sklom.

Pri hutnom tvarovaní je výroba skla dokončená priamo pri sklárskej peci, teda definitívny tvar i prípadné zdobenie skloviny vzniká za horúca. Hutným sklom sa pomenúvajú hrubostenné výrobky ozdobného i úžitkového charakteru. Nevznikajú fúkaním do formy, preto je každý výrobok originálny. Najskôr sa zhotoví jadro, na ktoré sa krúživým pohybom naberá ďalšia sklovina. Po nabratí dostatočného množstva skloviny sa polotovar odrazí z píšťaly a prilepí na heftajs a na ňom sa za pomoci ďalších nástrojov tvaruje výsledný výrobok. Okraje výrobku je možné roztáčať, prehýbať, strihať, obkladať iným sklom, za pomoci rôznych kovových foriem opticky dozdobiť atď.

Lisovanie skla sa pôvodne využívalo na zhotovovanie drobných častí fúkaného skla. Väčší význam však získava pri výrobe lustrov, bižutérie, gombíkov a ďalších drobných výrobkov. Zhotovovali sa zo sklenených tyčí, ktoré sa nahrievali v malých peciach a ďalej sa tvarovali pomocou formičiek, klieští a iných nástrojov. Na začiatku 19. storočia sa začalo lisovaním vyrábať aj duté sklo.
Tabuľové sklo sa tradične vyrábalo roztáčaním skloviny do plochých kotúčov – sklár vyfúkol banku a z nej otáčaním píšťaly vytvoril odstredivou silou kotúč. Iným spôsobom sa tabuľové sklo získavalo fúkaním valcov dlhých až 200 cm, ktoré sa po dĺžke rozrezali a v zvláštnej peci rozvinuli na tabuľu. Až koncom 19. storočia sa tabuľové sklo začalo vyrábať vo forme ťahaného pása skloviny.

Po sfinalizovaní sa výrobky vyhotovené každou zo spomínaných ručných techník dávali do chladiacej pece. Tu pomaly chladli, čím sa stabilizovalo vnútorné napätie v sklovine. Kým sa nespracovala všetka sklovina z pernice, chladiaca pec bola vykurovaná na konštantnú teplotu. Až potom, ako bolo z varštate všetko odpratané, sa pec prestala vykurovať, vybrali sa z nej uhlíky a dobre sa zatvorila.

Existenciu sklárstva na našom území dokladajú archeologické nálezy sklených výrobkov (korálikov a náhrdelníkov) i sklárskych pecí v Nitre a Bratislave na Devínskej Kobyle už z doby bronzovej. Najstaršie nálezy fúkaného skla sú zo 14. storočia.

Vznik prvých sklární na Slovensku sa spája s nemeckou kolonizáciou banských oblastí. Vyrábali sklený tovar pre banské kráľovské mestá, pre potreby hutníctva a skúšobníctva. Prvé písomné správy o sklárňach pochádzajú z polovice 14. storočia (r. 1350 Sklené Teplice, r. 1360 Sklené). Prvý známy sklársky cech sa spomína roku 1579 v Kremnici a združoval sklárov, sklenkárov a oknárov. Počas 16. – 19. storočia sklárske huty zakladali najmä predstavitelia šľachty, ktorí ich následne prenajímali sklárskym odborníkom z Čiech a Moravy, ďalej mestá, cirkev či sklárski podnikatelia (Kuchynkovci, Schreiberovci). Sklári museli odovzdávať panstvu určitú časť výrobkov, čím platili za povolenie usadiť sa, ale aj za drevo potrebné na výrobu skla.

V prvých sklárňach sa vyrábalo úžitkové, technické i tabuľové sklo. Rozvoj sklárstva na území dnešného Slovenska badať v 18. storočí, keď vzniklo, resp. v archívnych materiáloch sa spomína 14 hút. Najviac sklární na našom území je doložených z 19. storočia, keď sa sklo rozšírilo aj medzi roľníckym obyvateľstvom vidieka a postupne vytláčalo v domácnostiach dovtedy používaný kov a kameninu. V 2. polovici 19. storočia bolo Slovensko v sklárskom priemysle najvýznamnejšou oblasťou Uhorska, niektoré sklárne boli preslávené aj v zahraničí. V tomto čase dochádza aj k modernizácii zariadenia sklární a tým aj zvyšovaniu kvality výroby. Tento proces bol spojený aj so zánikom menších sklární.

Sklárne boli sústredené najmä vo Zvolenskej a v Novohradskej župe. Napríklad v oblasti Slovenského Rudohoria pracovalo v okruhu približne 30 km súčasne vyše dvadsať sklární. Početné boli tiež sklárne v okolí Bardejova, ako aj v Trenčianskej a Nitrianskej župe. Väčšinou vyrábali duté aj tabuľové sklo, zvyšovaním počtu sklární sa niektoré postupne začali špecializovať.

Sklárski majstri mali do roku 1919 aj cechovú organizáciu a tým osobitné výsady: mohli nosiť zlatý meč a sami vyplácať svojich pomocníkov, mali vlastné nástroje. Niektoré sklárne postupne nadobudli charakter manufaktúry, neskôr z nich vznikli sklárske podniky s vysokým počtom zamestnancov.

Najväčšou sklárňou v bývalom Rakúsko-Uhorsku sa stala skláreň v Utekáči, keď ju od sklárskej rodiny Kuchynkovcov odkúpili Spojené uhorské sklárne, úč. spol., Budapešť a jej výrobu značne rozšírili. Skláreň v Uhrovci, ktorú vlastnila sklárska rodina Schreiberovcov, bola zas pokladaná za najlepšiu. V nej pôsobil aj významný sklársky dizajnér Štefan Šovanka, ktorý získal viacero ocenení na svetových výstavách. Medzi ďalšie výnimočné slovenské sklárske osobnosti patril Jozef Oppitz, brusič a rytec z Utekáča, či I. V. Pantoček zo sklárne v Zlatne, ktorý vynašiel metódu dúhovaného skla.

K väčšiemu úpadku sklárstva, ako aj zániku významnejších sklární dochádza po roku 1918, keď slovenské sklárne neboli schopné konkurovať českým, ktoré boli technicky vyspelejšie a mali aj lepšie rozvinutý systém dopravy. Rozvoj v tomto období zaznamenali sklárne zamerané na výrobu luxusného dutého skla, najmä brúseného (Lednické Rovne, Katarínska Huta).

V medzivojnovom období sa slovenské sklárne zameriavali najmä na vývoz do zámoria. Obdobie hospodárskej krízy v 30. rokoch sa podnikatelia snažili riešiť koncentrovaním sklárskeho priemyslu do kartelov a odstraňovaním drobnej konkurencie.

Počas druhej svetovej vojny sa väčšina sklární dostala do ťažkej situácie, a tak po roku 1945 fungovali u nás už iba sklárne Nemšová, Lednické Rovne, Katarínska Huta, Utekáč, Nová Baňa a Málinec.

Roku 1948 boli sklárne znárodnené a väčšina z nich sa dostala pod správu národných podnikov, napr. Spojené sklárne Lednické Rovne, Stredoslovenské sklárne či Slovenské sklárne Bratislava. Výstavba nových podnikov a prudký rast výroby si vyžadovali zvýšenie produkcie úžitkového skla i nových druhov technického skla. Vzrastá strojová výroba i používanie svietiplynu na vykurovanie pecí, čo mení kvalitu práce v sklárňach. V 60. rokoch vznikol v Trnave závod Skloplast, ktorý sa zameriaval na výrobu sklených a minerálnych vlákien. Podnik Technické sklo v Bratislave začal na trh dodávať nové druhy laboratórneho a technického skla, sklárne v Nemšovej prešli na výrobu obalového skla. V niektorých sklárňach sa však aj naďalej udržiavala taktiež tradícia ručnej výroby umeleckého skla.

Po roku 1989 boli sklárske podniky privatizované domácimi investormi (Rona Lednické Rovne, Slovglass Poltár) alebo zanikli. Rona, a. s., Lednické Rovne dodnes patrí medzi významných svetových výrobcov kvalitného úžitkového skla a skla na gastronómiu. V podniku Slovglass Poltár, ktorý zanikol roku 2011, vyrábali úžitkové soľnodraselné sklo i sklo z olovnatého krištáľu.

Po roku 2000 pribudli na Slovensku aj zahraničné investície do sklárskeho priemyslu. Roku 2001 odkúpila podnik Skloplast Trnava americká spoločnosť Johns Manville. Roku 2002 švajčiarska spoločnosť Vetropack Holding prevzala podnik Skloobal Nemšová a dodnes je jediným výrobcom sklených obalov pre potravinársky priemysel na Slovensku. Z ďalších sklárskych podnikov je v prevádzke ešte Medical Glass Bratislava (niekdajšie Technické sklo).

Minulosť sklárskej výroby na Slovensku približuje Slovenské sklárske múzeum v Lednických Rovniach, živú tradíciu prezentujú sklárske skanzeny v Zlatne a vo Valaskej Belej a podujatie Bzovské sklárske dni v Dolnej Bzovej.

ÚĽUV od svojho vzniku sústredil pozornosť predovšetkým na materiály, ktoré mali v ľudovom prostredí tradíciu. A keďže sklo bolo skôr záležitosťou manufaktúrnej výroby, nejavila oň záujem ani odborná národopisná či muzeálna verejnosť. Až roku 1957 ÚĽUV v rámci svojich komplexných výskumov jednotlivých oblastí výroby inicioval výskum výskytu ľudového skla v súčasných slovenských sklárňach. Vo východiskách sa predpokladalo, že v sklárstve dominujú znaky priemyselného spracovania, ale v skromnejšej miere nesie aj znaky ľudového výtvarného prejavu a existujú sklári, ktorí vedia vyrábať predmety z voľnej ruky, ktoré by mohli mať charakter ľudovej umeleckej výroby.

Výskum realizoval Adam Pranda a výsledkom bolo jednak spracovanie dejín sklárstva na našom území, ako aj obraz o jednotlivých existujúcich aj zaniknutých sklárňach. Vo fungujúcich sklárňach získal pre ÚĽUV dokonca aj sklárov, ktorí boli vo voľnom čase ochotní ručne vyrábať vlastné výrobky. Vtedajšia ideovo-umelecká komisia ÚĽUV-u však dospela k názoru, že výrobky nevykazujú požadovanú úroveň a vzhľadom na priemyselný charakter sklárskej výroby nepatria do sféry záujmu ústredia.

Roku 1973 Zuzana Pekarovičová uskutočnila výskum zameraný na výskyt krčmárskeho skla s cieľom využiť získanú dokumentáciu na jeho plánovanú výrobu. Na základe muzeálnych zbierok i vlastného výskumu v sklárskych oblastiach autorka poukázala na to, že ľudovosť tohto sortimentu je diskutabilná, pretože pri výrobe sa nemohla v plnej miere rozvinúť sklárova fantázia. Aj preto ÚĽUV nakoniec plánovanú výrobu nespustil.

Prvé sklárske výrobky sa tak objavili v predajniach ÚĽUV-u až roku 1997. Pre ÚĽUV ich navrhol a vyrábal sklár Drahomír Prihel. Vychádzal zo svojej znalosti ľudového a historického skla, ktorú zúročil v širokom sortimente autorských výrobkov. Materiálovým východiskom preňho bolo tzv. lesné sklo, teda sklo, na ktorého prípravu boli využité suroviny z okolitej prírody, podobne ako za čias starých sklárov (kremeň, potaš, sóda). Keďže prírodný kremeň obsahuje rôzne nečistoty, výsledné sklo bolo mierne sfarbené – zväčša do zelena, pre obsah železa v kremeni. Bublinky zas majú pôvod v nedostatočnom tavení. Starí sklári pri výrobe určenej pre ľudové vrstvy nemali potrebu taviť sklo tak dlho, aby sa stopercentne vyčistilo (predražilo by to výrobu), resp. nevedeli dosiahnuť v peci dostatočne vysokú teplotu. Práve tieto znaky využil vo svojej výrobe pre ÚĽUV aj Drahomír Prihel, dodajúc tak svojim výrobkom estetický pôvab. Po vyfúknutí skla do formy a odseknutí vrška sklo nebrúsil, ale konce upravoval po presunutí výrobku z píšťaly na heftajz zahrievaním a následným otváraním a zatavením konca výrobku, čo je opäť tradičná technika výroby. A nezabrusoval ani spodok na vnútornej strane dna výrobku, ktorý vzniká po odrazení z píšťaly – oškrabal ho len kúskom železa, aby nebol ostrý.

Vo svojom sortimente fliaš vychádzal z tradičných tvarov i funkcií (štvorhranná, šesťhranná, s okrúhlym dnom dozdobená prílepkami, opletaná na spevnenie drôtom). Poháre vyrábané pre ÚĽUV pomenoval podľa historického názvoslovia pechre a zdobil ich niťovaním či prílepkami. Zaujímavý bol pohár, ktorý sa dal použiť z oboch strán, vychádzajúci z rímskeho skla. Zo starého rímskeho skla vychádzalo aj mnoho predmetov využívaných v ľudovom prostredí, napríklad svietniky či džbániky. Špecifické pre územie Slovenska boli v minulosti pijačky, v kolekcii pre ÚĽUV zastúpené napríklad čistým tvarom bez ozdôb alebo v zdobení motívom maliny či miestnej pečate.