Valaškárstvo

Valaškárstvo

Špecializovaná domácka výroba zameraná na výrobu dlhých a ľahkých sekier nazývaných valašky.

Autor textu:
PhDr. Stanislav Horváth – SNM-EM Martin

Titulná fotografia:
Bača s pracovnou valaškou pred kolibou; Valaská Dubová (okr. Ružomberok); archív negatívov Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave (foto J. Podolák, 1963).

Výrobky

VýrobkyDown

Ľahká sekerka nazývaná valaška slúžila v tradičnom prostredí na salaši valachom ako obranný a pracovný nástroj. Používali ju kvôli väčšej bezpečnosti, ale aj na rúbanie kriakov či čečiny, na označovanie hraničných stromov i ako oporný nástroj. Svojou váhou i funkciou bola vhodná na pohyb v teréne. Zdobené valašky boli navyše atribútom sviatočného odevu baču. Valasi používali na prácu nezdobené železné valašky a honelníci valašky s drevenými sekerkami.

Valaška sa skladá z kovovej (alebo drevenej) sekerky dlhej približne 11 – 20 cm s ostrím širokým približne 8 cm, ktorá je nasadená na drevenom porisku dlhom približne 80 – 100 cm.

Sekerky valašiek vychádzajú z tvaru klasických sekier, pričom sa od seba odlišujú tvarom obuškov, hrúbkou a šírkou čepele, spodnou hranou s výrezom alebo vyčnievajúcim polkruhovým zúbkom zvaným palečník alebo cecek. Na Slovensku sa vyvinuli tri základné typy valašiek a viacero regionálnych variantov.

Valašky pohronského typu

Hlavným znakom sekeriek je zošikmený obušok, pomerne úzka čepeľ, ostrie zošikmené k porisku, mierne vyoblená vrchná hrana a hranatý (u novších oblý) spodný výrez. Poriská sú z tvrdého dreva, staršie typy vyrezávané a vypaľované kyselinou soľnou, novšie bohato vybíjané plieškami z farebných kovov a gravírované na hornej obrúčke. Pohronskému typu sa typovo približujú valašky z horného Ponitria.

Valašky liptovského typu

Sekerky sú v porovnaní s pohronskými dlhšie, so širším ostrím, ktoré je vzhľadom na vlastnú čepeľ oválnejšie. Vrchná a spodná hrana valašky je preliačená. Na spodnej strane sekerky je často menší hranatý výrez alebo tzv. palečník, ktorý slúži na pevnejšie uchopenie sekerky do ruky. Poriská liptovských valašiek sú rovné s jednoduchou výzdobou vybíjaním mosadzných cvočkov a čalúnnických gombíkov. Liptovskému typu sú podobné dolnooravské, turčianske a severotrenčianske varianty valašiek. Novšie sa liptovské valašky začali tvarom sekerky približovať spišskomagurskému typu.

Valašky spišskomagurského typu

Sekerky toho typu majú vyoblenú hornú aj spodnú hranu čepele, v strednej časti sú veľmi zoštíhlené a v ostrí zas široké a okrúhle. Poriská na týchto valaškách bývajú obité cvočkami, gombíkmi a na karičkách majú upevnené retiazky.

Drevené valašky

Vyrábajú sa z jedného kusa dreva alebo s drevenou sekerkou nasadenou na porisko. Pôvodne ich nosili honelníci – chlapci, ktorí pomáhali na salaši a ktorým starší valasi z bezpečnostných dôvodov nechceli dať do ruky valašku s ostrou kovovou sekerkou. Sekerky drevených valašiek mali v tradičnom prostredí obyčajne tvar železných valašiek bežných v tom-ktorom kraji alebo ich obušková časť bývala formovaná do podoby vtáčej, zvieracej či ľudskej hlavy (orol, kukučka, pes, medveď, kamzík, Jánošík atď.) a čepeľ upravená do podoby chvosta. Najčastejším výzdobným motívom uplatňovaným na poriskách alebo čepeli sekeriek sú dnes ornamenty horských kvetín, motívy horskej krajiny a budov, novšie aj rekreačných stredísk či pastierskych a poľovníckych výjavov.

Oblasti výroby na Slovensku

Výroba valašiek nebola v minulosti organizovaná v cechoch ani iných spolkoch. Výkovky alebo odliatky sekeriek vyrábali kováči, neskôr si ich výrobcovia nechávali vyrábať aj v kovospracujúcich podnikoch. Zdobenie sekerky a výroba a zdobenie poriska bola už prácou samotných valaškárov alebo užívateľov valašiek (valachov), vychádzajúc z miestnych tradícií i vlastného vkusu a výtvarnej invencie.

Územné rozšírenie, používanie a miesta výroby valašiek sa na Slovensku kryli s územím kolonizovaným na valašskom práve, konkrétne s regiónmi Pohronia, Liptova, Spiša, Šariša, Oravy, okolia Trenčína, horného Ponitria, Turca a Podpoľania. Do druhej polovice 19. storočia však nie sú z písomných prameňov známe mená ani lokality výrobcov valašiek.

Pohronský typ valašky

Najstarším známym výrobcom je tak Pavel Podolec, bača z Radvane pri Banskej Bystrici, narodený roku 1849. Výrobu zdedil po svojich predkoch valachoch, ktorí vraj vyrábali valašky vo viacerých generáciách. V línii podolcovského zdobenia porísk vybíjaným ornamentom pokračoval Pavlov syn Ján Podolec, narodený roku 1873. V rokoch 1920 – 1954 zásoboval valaškami všetkých valachov na strednom Pohroní a práve jeho tvar sekerky so zošikmeným a zúženým obuškom sa stal sa ustálil ako pohronský typ valašky. Sekerky podľa ním zhotoveného dreveného modelu mu odlievala zvonkárska firma v Radvani. Podolcovský štýl výroby valašiek ďalej rozvíjal Ján Chaban (nar. 1883) z Priechodu so synom Ondrejom (nar. 1920), ako aj Ján Snopko (nar. 1911) z Malachova, Peter Krnáč (nar. 1893) zo Zvolena, ktorý vyrábal sekerky pre valaškára Juraja Benedika (nar. 1902) z Veľkej Lúky. K valaškárom orientovaným na pohronský typ valašky radíme aj rodáka z Ľubietovej Jozefa Filadelfiho (nar. 1904), Jozefa Lenharta (nar. 1920) z Bojníc, ktorý priniesol typ valašky z okolia hornej Nitry, ako aj Horehroncov Jána Kováčika (nar. 1919) z Bystrej, Štefana Kuboveho (nar. 1906) z Hronca, Ladislava Rafaja (nar. 1910) z Brezna či Šimona Lapina (nar. 1915) zo Šumiaca, ktorí zdobili poriská podľa horehronských zvyklostí tradične len v hornej časti, či Ivana Čordáša (nar. 1921) z Opatovej a Jána Novodomského (nar. 1922) z Málinca, ktorí si sekerky odlievali sami z hliníka.

Liptovský typ valašky

Aj v oblasti Liptova sa výrobou a výzdobou valašiek zaoberali miestni kováči a valasi. Nebolo hádam kováča, ktorý by nevedel vykovať sekerku a na nej zápustkami vybiť aspoň základné ozdoby. Výzdoba valašiek je tu však oproti pohronskému typu valašiek skromnejšia. Medzi známejších výrobcov patrili Ján Klaučo (nar. 1896), Pavel Cukor (nar. 1912) a Michal Jurík (nar. 1913), všetci z Pribyliny, Michal Jančuška (nar. 1917) z Jakubovian, Ján Kráľ (nar. 1934) z Liptovského Jána či Jaroslav Budiš (nar. 1910) z Liptovského Hrádku. V Turci valašky vyrábal Michal Prachár (nar. 1920), pôvodom valach zo Zázrivej a Ivan Kuzma (nar. 1920) z Martina.

Spišskomagurský typ valašky

Bohatú tradíciu mala aj výroba valašiek spišskomagurského typu. Aj tu sekerky na ne vyrábali miestni kováči. Medzi známych výrobcov sa radí kováč Mikuláš Vaverčák (nar. 1890) zo Ždiaru, ktorý po druhej svetovej vojne vyrábal sekerky na valašky aj pre výrobné družstvo Javorina v Spišskej Belej, či Matej Pitoňák (nar. 1902) z tej istej obce a Andrej Simkanič (nar. 1923) z Popradu-Veľkej, ktorí si sekerky z mosadze nechávali odlievať v Kežmarku. Spišskomagurský typ valašiek vyrábal aj Albert Kunda (nar. 1921) z Hýb, J. Blašinský zo Suchej Hory či Ľudovít Staňo (nar. 1934) zo Sučian.

Drevené valašky

Ich výrobcami boli pôvodne neznámi náturisti. S narastajúcou popularitou valašiek ako upomienkových a dekoratívnych predmetov sa rozšírila aj ich hromadná výroba v rôznych dielňach a výrobných družstvách. Známe boli výrobné rezbárske družstvá Javorina v Spišskej Belej (okr. Kežmarok) a Rezbár v Rajci (okr. Žilina), ktoré vznikli po druhej svetovej vojne, ako aj staršie prevádzky na výrobu palíc v obciach Uhrovec a Kšinná (okr. Bánovce nad Bebravou). Drevené valašky tu produkovali vo veľkých množstvách a zásobovali nimi turistické strediská vo Vysokých Tatrách a na iných rekreačných miestach Slovenska.

Materiál

MateriálDown

Na výrobu sekeriek pracovných valašiek sa používala predovšetkým oceľ, na sekerky sviatočných valašiek aj mosadz, bronz, dural, alpaka či hliník. Poriská sa zhotovovali najmä z tvrdého dreva – najvhodnejšie bolo drevo zo slivky, z hrušky, čerešne, divej jablone, orecha, liesky, buka, duba, jaseňa či brezy. Kvôli zvýšeniu odolnosti i estetického účinku sa drevo ovocných drevín nechávalo na pár dní namočené v roztoku vápenného mlieka. Na výzdobu porísk sa používali pásiky plieškov z farebných kovov, cín, olovo, medené a mosadzné klinčeky, čalúnnické gombíky, cvočky, mosadzné nábojnice, ale aj napr. kyselina soľná na vypaľovanie vyrezávaných vzorov.

Technologické postupy a pracovné nástroje

Technologické postupy a pracovné nástrojeDown

Sekerky valašiek

Kovové sekerky kovali alebo odlievali kováči, neskôr aj zámočníci alebo nástrojári do podoby polovýrobkov – výkovkov alebo odliatkov.
Formy na odlievanie vyrábali z tvrdého dreva alebo zo železa špecializovaní výrobcovia valašiek alebo si ich valaškári dávali zhotoviť vyučeným kováčom či zámočníkom. Polovýrobky ďalej opracovávali do konečnej podoby pílením, brúsením a leštením za pomoci bežného pracovného náradia (pílka na železo, pilník, brúsny papier, kamenné brúsky). Niektorí výrobcovia používali pri opracovaní špeciálny drevený hranol s vyrezávanými profilmi sekerky.

Výzdoba sekerky sa uplatňovala na jej bočných plochách – lícach a spánkoch – technikou vybíjania, gravírovania či tauzie. Východiskom rôznych variantov boli nielen ornamentálne prvky dané tradičnou symbolikou, ale aj vývoj samotnej technológie výroby. Mnohí valaškári si totiž na uľahčenie práce zhotovovali nástroje a iné výrobné pomôcky, ktoré určovali aj smerovanie ornamentálnej výzdoby.

Technika vybíjania vzorov pomocou zápustiek bola častá a spomedzi spomenutých techník najjednoduchšia. Z ornamentálnych prvkov sa vybíjali len najzákladnejšie ozdoby. Rozšírenou technikou zdobenia sekeriek bolo aj gravírovanie, ktoré sa kombinovalo aj s technikou vybíjania a vyškrabávania.

Po vybrúsení a vyleštení polovýrobku sa povrch natrel jemnou vrstvou vosku alebo zaponového laku, aby bolo lepšie vidieť obrázky a motívy, ktoré sa na povrch sekerky predkresľovali. Valaškár ich predkresľoval alebo odtláčal sám podľa šablón alebo si ich dal predkresliť skúsenejšiemu kresličovi, alebo – ak mal dostatočné skúsenosti – ich kreslil voľnou rukou. Vyznačené vzory sa následne ryli pomocou ostrých rydiel a nožov rôznych profilov, matovali technikou vyškrabovania a okraje valašiek sa kontúrovali technikou vybíjania. Nakoniec sa sekerka dávala poniklovať či pochrómovať, menej často pozlátiť alebo postriebriť. Pred oxidáciou sa sekerky (najmä mosadzné) chránili natieraním nitrolakmi a vypaľovaním v kyseline.

Škála výzdobných motívov na gravírovaných sekerkách valašiek bola široká, v závislosti od výtvarných schopností autora, od prostredia, v ktorom žil a pracoval, a od požiadaviek zákazníkov. Tradičné boli výjavy zo salašníckeho života (figurálne motívy valachov, pastierov s fujarou, pasúcich sa oviec, psov, medveďov, jeleňov, hadov, jašteríc a pod.) a okolitej prírody (najmä ornamenty horských kvetín). Neskôr sa vo väčšom rozsahu uplatňovali jánošíkovské motívy, námety z detských rozprávok, zo starých kalendárov alebo osobné motívy na želanie zákazníkov (monogramy, letopočty, nápisy).

Náročnejšia technika tauzie, teda vykladania kovu kovom, sa pri výzdobe sekeriek uplatňovala v menšom rozsahu. Pri nej sa do kovu sekerky došikma zarezali ryhy a do nich sa vtláčali pásiky kovu inej farby, tvoriace ornament alebo monogram.

Novšou a ojedinelou technikou zdobenia je technika leptania kovu kyselinou dusičnou. Pri nej sa do navoskovaného povrchu kovu predkreslí ostrým šidlom vzor, ktorý sa následne vyleptáva kyselinou.

Osobitným prvkom na valaškách sú kovové chránidlá ostria, ktoré sa na čepeľ kovovej sekerky upevňovali pomocou skrutky. Z pôvodne čisto funkčného prvku sa časom stal dekoračný prvok s prelamovaným, vybíjaným alebo gravírovaným ornamentom.

Pri výrobe sekeriek na drevené valašky, ktoré boli vyrezávané do podoby zvierat alebo ľudských hláv, sa uplatňoval plastický reliéf.

Poriská valašiek

Výroba porísk pôvodne patrila k práci pastiera a až neskôr sa stali výrobným artiklom špecializovaných valaškárov. Poriská na pracovné valašky boli jednoduché, bez výzdoby, z tvrdého pružného dreva.

Na výrobu zdobených porísk sa najlepšie osvedčilo vysušené drevo z ovocných stromov (slivka, čerešňa, jabloň, hruška). Porisko sa vypracuje a vyhladí do oválneho tvaru za pomoci oberučného noža, hoblíka a rašplí. Poriská zo slivkového i z čerešňového dreva sa po vystrúhaní morili pár dní vo vápennom mlieku, vďaka čomu získali sýtočervenú farbu a aj sa spevnili a pri ďalšom používaní nepraskali.

Na takto pripravené porisko sa následne aplikovalo zdobenie vybíjaním kovových klinčekov, plieškov, gombíkov, cvočkov, vyrezávaním, vylievaním kovu či vypaľovaním ohňom alebo kyselinou. Pri výzdobe drevených valašiek sa používalo aj morenie a farbenie.

Podstatou zdobenia porísk vybíjaním plieškami je vbíjanie ornamentálnych prvkov z plechových pásov do žliabkov vopred vyrytých do dreva podľa predkresleného ornamentu. Kombináciou základných ornamentálnych prvkov (vlnoviek, hadíkov, retiazok a pod.) a rôznej farebnosti kovov (meď, bronz, hliník, alpaka) sa dosahuje bohatá skladba geometrických, rastlinných a štylizovaných vzorov. Vybíjaná výzdoba sa niekedy dopĺňala drobnými mosadznými klinčekmi, perleťou alebo farebnými sklíčkami.

Pri zdobení porísk vyrezávaním sa uplatňovali rôzne druhy rezbárskych techník, najčastejšie vruborez, žliabkovanie alebo ryhovanie, za pomoci jednoduchých nožíkov a rezbárskych dlátok. Vyrezávaním sa zdobila obyčajne iba horná polovica poriska. Výzdoba vruborezom (plytkým, hlbokým, plošným) pozostáva z priamych a oblých čiar, vlnoviek, lístkov, vetvičiek a pod. Plochou reliéfnou technikou sa stvárňujú najmä kvety, ľudské a zvieracie figúry.

Technikou vypaľovania vznikali na poriskách tmavé pásiky vykrytím časti poriska plechom a opálením nevykrytých miest nad ohňom. Po vypálení sa ešte horúce porisko natrie lojom, aby tuk nasiakol do dreva. Na spišskomagurských valaškách sa táto technika kombinovala s výzdobou hornej časti porísk okovaním mosadznou obručou s rytým ornamentom, vybíjaním mosadznými plieškami, cvočkami a mosadznými karičkami a retiazkami na chrbtovej časti.

Zdobenie porísk vylievaním kovu bol pomerne málo rozšírenou technikou. Pozostávala z vyliatia vyrezaných vzájomne prepojených rýh, ktoré boli ovinuté kôrou zo stromu, prípadne papierom a previazané povrázkom, roztaveným kovom (cín, olovo alebo zliatina). Výzdoba, ktorá vznikla, mala geometrický alebo prstencovitý charakter.

V regióne Podpoľania sa pri výzdobe poriska objavuje aj technika vypaľovania vyrezaných vzorov šalvajstrom (kyselinou dusičnou), známa zo zdobenia aerofónnych hudobných nástrojov.

Popri technikách výzdoby daných miestnou tradíciou sa objavujú medzi zachovanými valaškami aj solitéry využívajúce iné techniky zdobenia. Zaujímavými príkladmi sú poriská opletané slamou, lieskovou kôrou, ba dokonca aj kožou z užovky.

Časté pri zdobení je aj okovanie hornej a dolnej časti poriska obručou (tuľajkou) z mosadzného alebo bieleho kovu. Spočiatku mala praktickú funkciu, keď spevňovala hornú časť poriska, ktorá bola pri práci najviac namáhaná, neskôr aj ozdobný účel. Kovový hrot na obruči v spodnej časti poriska vysústružený alebo vykutý do tvaru kužeľa zas slúžil na zabodávanie valašky do zeme. Pôvodne sa obruče nezdobili, na novších valaškách býva rytá výzdoba s motívmi pastierov či Jánošíka. Na tvarovanie a zdobenie obručí sa používajú špeciálne formy.

V poslednej fáze výroby sa sekerka nasadzuje na porisko. Oproti obyčajným sekerkám, ktoré sa na porisko nabíjajú zväčša zospodu, sa sekerky valašiek nasadzujú na porisko zvrchu. Sekerka sa zaisťuje v porisku najčastejšie kovovým esovitým klinom.

História

HistóriaDown

Pôvod malej sekerky zvanej valaška sa odvodzuje od slova valach a jej rozšírenie na území Slovenska súvisí s valaskou kolonizáciou v 15. – 18. storočí. Valasi ako zvláštny stav mali osobitné práva a povinnosti. Medzi ich povinnosti, okrem salašníckeho chovu oviec, patrilo i strážiť horské priechody a cesty do slovensko-poľského pohraničia a pomedzia jednotlivých panstiev pred zbojníkmi a iným zločincom, pričom mali výsadu nosiť luk a sekeru – valašku, ktorá im slúžila nielen ako pracovný nástroj ale aj ako osobná zbraň. Prvý historický doklad o valaške na Slovensku je doložený v cenníku remeselníckych výrobkov pre Zvolenskú stolicu z roku 1692, kde sa okrem obyčajných sekier spomína i sekera „Walasska“. V ďalších storočiach dokladajú výskyt valašky okrem iného i nariadenia vrchnosti zakazujúce nosiť valachom valašky alebo sekery na verejné zhromaždenia či zábavy (pre časté bitky), alebo do lesa (pre pustošenie lesných porastov). Povolené bolo nosiť len valašky s tupým ostrím alebo palice. Aj v dôsledku týchto nariadení sa v niektorých regiónoch v 19. a začiatkom 20. storočia rozšírilo používanie fokošov, palíc s tupými sekerkami podobných valaške (ktoré po zrušení poddanstva prestali byť výsadným nástrojom vyšších spoločenských tried), resp. častejšími sa stali valašky s drevenou sekerkou či s chráničom ostria na železnej sekerke.

História zdobených valašiek súvisí s existenciou funkcie hlavného predstaviteľa valachov určitého kraja, ktorým bol tzv. vojvoda. Valaška ako symbol valaského stavu mala byť uňho vždy vyzdobená. Táto výsada sa postupne preniesla i na baču ako hlavného pastiera a gazdu na salaši.

Popri úžitkovom mala valaška aj obradový rozmer, napríklad pri jarnom vyháňaní oviec na salaš a na Mitra pri jesennom schádzaní zo salaša do dediny, na fašiangy či pri prijímaní honelníkov do valaského stavu. Fokoše a čakany a novšie aj valašky sa často uplatňovali aj pri svadobných obradoch.

V súvise so zbojníckym hrdinom Jurajom Jánošíkom zohrávala valaška v povedomí ľudí aj úlohu symbolu v boji proti mocenskému útlaku. Používala sa aj pri tanci a v tomto smere je dodnes využívaná vo folklórnych súboroch pri špecifických chlapských tancoch – predovšetkým odzemku.

V súčasnosti je valaška predovšetkým upomienkovým predmetom. Komercionalizácia sa často prejavuje aj nekvalitou výrobkov, ktoré majú s pôvodným umeleckým rozmerom tohto predmetu málo spoločné, predovšetkým rôzne typy celodrevených valašiek či valašiek s dutými sekerkami zo zváraných plechov.

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Výroba organizovaná v ÚĽUV-eDown

Ústredie ľudovej umeleckej výroby nadviazalo od počiatkov svojej existencie spoluprácu s existujúcimi valaškármi spomínanými v stati o oblastiach výroby na Slovensku. Vzhľadom na tradíciou vyprofilovanú ornamentiku valašiek usmerňovali výtvarníci ÚĽUV-u tvorbu valaškárov zo stránky výtvarnej len mierne, najmä v zjednodušovaní dekóru, aby boli výrobky vzhľadom na námahu vynaloženú na prácu aj predajné. Výsledkom ich pôsobenia bolo aj spájanie výrobcov, keď jeden zhotovoval kovovú sekerku a druhý drevené porisko (známy bol tandem zložený z kováča Petra Krnáča a valaškára Juraja Benedika). Starali sa tiež o odbyt výrobkov, keď valaška bola častým reprezentačným darom pre svetových politikov alebo sa vyrábala pre folklórne súbory aj mimo našich hraníc. A v neposlednom rade hľadali nasledovníkov, aby ten-ktorý regionálny typ valašky nevymizol. Aj preto v tomto segmente nebadať posun k dizajnovaniu výrobkov a súčasní výrobcovia, ktorí spolupracujú s ÚĽUV-om, sa pri technológii výroby i zdobení držia tradičných postupov, zachovávajúc tento typický produkt slovenskej kultúry naďalej pri živote.

Remeselní vyrobcovia

Remeselní vyrobcoviaDown

Súvisiace výrobky

Súvisiace výrobkyDown

Literatúra a odkazy

Literatúra a odkazyDown
ÚĽUV