Ak ste ich niekedy videli, či ešte lepšie – držali ich v rukách a privoňali si k nim, viete, že sú dokonalé. Drobné figúrky prepracované do najmenších detailov. Krásne, ľahké, jemné, pripomínajúce výzorom éterické tanečnice na javisku. Známe šúpoľky sú už desiatky rokov jedným z najpopulárnejších a najpredávanejších výrobkov ÚĽUV-u.
Píše sa rok 1957. Ktovie, či Kamila Rauchová-Ryčlová, ktorá práve prichádza na oddelenie 09 Ústredia ľudovej umeleckej výroby v Bratislave tuší, že bude onedlho stáť pri zrode malého-veľkého fenoménu. Nič veľké sa nezrodí len tak, z ničoho. Kamila Rauchová má na to všetky predpoklady. Je výtvarníčka telom aj dušou, je všímavá a invenčná a dôkladne pozná vlastnosti materiálu, s ktorým pracuje. V časoch, keď sa u nás ani vo svete, ešte neobjavuje slovo udržateľnosť, drží v rukách odpad – kukuričné šúpolie a pred sebou má obrázky starých jednoduchých bábik, ktoré kedysi matky zhotovovali pre potešenie svojich detí. Rodí sa nápad, dolaďuje sa výtvarný výraz, výrobná technológia, námety, hľadajú sa výrobcovia a postavička zo šúpolia zakrátko prekonáva svojim charakterom všetky dovtedy zhotovené bábiky z iných materiálov, ktoré sa na oddelení zrodili. Krása hodná premeny a v pomerne krátkom čase aj nebývalý záujem domácej verejnosti i zahraničia. USA, Japonsko, Kanada, dokonca i samotný Paríž obdivuje originálnosť a remeselnú prepracovanosť figúrok z kukuričného šúpolia a otvára im dvere. 70 tisíc figúrok ročne. Apropó. Ktorý sortiment dnes vyváža Slovensko v desiatkach tisícov?
Píše sa rok 2025. Šúpoľka žije! Čas jej neubral na pôvabe a atraktivite, hoci je už podľa rodného listu zrelá dáma. Za takmer 70 rokov vzniklo toľko jej variácií, že by obsadili desiatky a možno i stovky metrov políc. Biologický odpad nemal nikdy v minulosti krajšie využitie. Hory kukuričných listov, ktoré sa v ľudských rukách premenili na postavičky odeté v tradičnom odeve a zobrazujúce rôzne remeselné činnosti a výjavy zo života našich predkov. A popri nich ďalšie – figúrky menšie ako malé, zvieratká, závesné ozdoby či záložky do kníh. Húževnato odolávajú času i záplave suvenírov bez duše. Sú vláknom, ktoré nás spája s minulosťou, s prírodou, s človekom.
Dnes žijú mnohí z nás krabicové životy. Z budovy do auta, z auta do budovy. Minimalizmus a ostré hrany, ktorými sa obklopujeme, stojí za to občas obrúsiť, zjemniť, zmäkčiť. Prišli na to mnohí dizajnéri a architekti, ktorí s obľubou spájajú nové so starým. Už len samotný pohľad na drobnú postavičku zo šúpolia lieči. Ak by vám to nestačilo, skúste ju na chvíľu podržať v rukách a privoňať si k nej. Možno si pritom spomeniete odkiaľ ste prišli a kam kráčate.
Autorka textu: Janka Motyčková
Galéria
