Majstri svojho remesla II.

Ústredie ľudovej umeleckej výroby sprístupní od 3. júla 2018 v Galérii a predajni ÚĽUV v Tatranskej Lomnici výstavu Majstri svojho remesla II. Návštevníkom v nej predstaví tvorbu druhej trojice talentovaných výrobcov, ktorí získali minulý rok prestížny titul majster ľudovej umeleckej výroby – hrnčiara Tomáša Mihoka, vyšívačky Anny Kováčovej a výrobcu hudobných nástrojov Jozefa Svoreňa.

Miesto: Galéria a predajňa ÚĽUV Tatranská Lomnica 14036
Organizátor: Ústredie ľudovej umeleckej výroby
Kurátorka: Mária Mizeráková
Trvanie výstavy: 3. 7. 2018 – 27. 10. 2018 (predĺžená do 16. 11. 2018)

Tradícia udeľovania čestných titulov majster ľudovej umeleckej výroby siaha do roku 1959. Do dnešných dní ním ÚĽUV ocenil 417 výrobcov z rozmanitých odvetví tradičných remesiel a domáckych výrob. Roku 2017 sa stali laureátmi ocenenia títo šiesti majstri: Ladislav Jurovatý ml., Ján Fotta, Milan Stieranka, Tomáš Mihok, Anna Kováčová a Jozef Svoreň. Prvá trojica ocenených bola predstavená v rámci výstavy Majstri svojho remesla I. S tvorbou druhej trojice sa návštevníci zoznámia prostredníctvom výstavy Majstri svojho remesla II. Prístupná bude od 3. júla do 27. októbra 2018.

Tomáš Mihok, Anna Kováčová a Jozef Svoreň sú skutočnými majstrami svojho remesla – zadymovanej keramiky, výšivky krivou ihlou, resp. výroby píšťal a fujár. Ich tvorba reprezentuje poctivé remeslo a precíznosť ich práce je dôkazom trpezlivosti a talentu, ktorými disponujú a neustále ich rozvíjajú.

„Cez predstavenie tvorby ďalších troch majstrov ľudovej umeleckej výroby na výstave v Galérii a predajni ÚĽUV v Tatranskej Lomnici ponúkame návštevníkom možnosť zoznámiť sa s vysokou technickou úrovňou vyhotovenia ich výrobkov, ktorými uchovávajú naše kultúrne dedičstvo,“ hovorí kurátorka výstavy Mária Mizeráková z Múzea ľudovej umeleckej výroby v Stupave.

Tomáš Mihok, Kurima (okr. Bardejov)
Začínajúci učiteľ Tomáš Mihok bol po zoznámení sa s výrobcom keramiky Štefanom Tomečkom natoľko očarený točením na hrnčiarskom kruhu, že si sám zhotovil kopací kruh a z pivnice si spravil hrnčiarsku dielňu. Neskôr si stavia aj svoju prvú poľnú pec na vypaľovanie keramiky a roku 1978 začína spoluprácu s ÚĽUV-na výrobe bardejovskej keramiky. Roku 1991 sa obnovuje zaniknutú zadymovanú keramiku, ktorú zdobí geometrickými vzormi a zjednodušenými rastlinnými motívmi. Svoje skúsenosti dnes ochotne odovzdáva mladším keramikárom. Titul majster ľudovej umeleckej výroby mu bol udelený za jeho aktivity, ktorými prispel k udržaniu dvoch tradičných druhov keramiky (bardejovskej a zadymovanej), ako aj starých technologických postupov, materiálov a tvarov.

Anna Kováčová, Liptovský Mikuláš
S technikou vyšívania krivou ihlou sa Anna Kováčová stretla už ako dieťa, keď obdivovala jej krásu v časopise Slovenka. Vyrastala v Dunajskej Lužnej, kde sa týmto spôsobom nevyšívalo, no od detstva sa venovala iným ručným prácam. K vyšívaniu technikou krivej ihly sa dostala v strednom veku, keď sa v Detve stretla s Veronikou Golianovou, ktorej výšivky videla v detstve v časopise. Pani Golianová ju zaučila do tajov tejto tradičnej detvianskej techniky a Anna Kováčová sa do vyšívania krivou ihlou pustila naplno. Prvými výrobkami, ktoré vyšli spod jej rúk, boli prikrývky. S ÚĽUV-om spolupracuje od roku 2000. Začala s vyšívaním obliečok na vankúše, neskôr sa pustila do výroby detvianskych mužských košieľ. Vo svojom sortimente má aj prikrývky, obrusy či vyšívané obrázky rôznych veľkostí, farebností i vzorov. Titul majster ľudovej umeleckej výroby jej bol udelený za umelecký prínos a výnimočné výsledky pri remeselnom spracovaní úžitkových predmetov s dominantnou výšivkou krivou ihlou.

Jozef Svoreň, Detva
Jozef Svoreň poznal vôňu dreva odmalička, jeho otec bol vyučený kolár a stolár. A tiež si zamiloval ľudovú hudbu. K výrobe ľudových hranových aerofónov (vzduchozvučných hudobných nástrojov, ktorých zdrojom zvuku je hrana oblôčika píšťalovej trubice) sa dostal roku 1984 cez svojho uja Petra Pacigu, slávneho výrobcu fujár a píšťal, ktorý hľadal nástupcu. Cez neho bol zasvätený do tajov výroby píšťal a fujár a spoznal mnohých ďalších majstrov výrobcov. Pri výrobe sú u Jozefa Svoreňa na prvom mieste zvukové vlastnosti hudobného nástroja, až potom výzdoba. Ako sám vraví, keď človek zoberie z hory drevo na hudobný nástroj, je povinný vrátiť mu dušu cez krásny zvuk, aby mohol strom znovu ožiť. Neznamená to však, že by podceňoval výzdobu. Robí ju šalvajstrom, kyselinou dusičnou, tradičnou pre región Podpoľania, a verný odkazu Petra Pacigu kreslí ornamenty voľnou rukou, nie za pomoci šablón. Jeho hlavným sortimentom sú fujary a šesťdierkové píšťaly, no vyrába aj koncovky, dvojačky či palice, ktoré slúžia zároveň aj ako fujarka alebo koncovka. Svoje skúsenosti dnes nezištne odovzdáva všetkým, ktorí prejavia záujem.