Ľudovej umeleckej výrobe sa venuje odmlada. Určite aj vďaka vplyvu rodiny, keď mal vo svojom úzkom okruhu hneď dve inšpirácie – strýkov Jozefa Hupku, majstra výrobcu ozdôb zo slamy, a Michala Hupku, majstra tokára, oboch dlhoročných aktívnych spolupracovníkov ÚĽUV-u. Učarovala mu najmä práca druhého. Možno aj preto, že v časoch jeho mladosti bola práca s drevom na točovke medzi jeho rovesníkmi vo veľkej obľube.

Strýkovu dielňu v Seredi tento vyučený elektromechanik so stavebnou priemyslovkou intenzívnejšie vyhľadával od roku 1976 po návrate zo základnej vojenskej služby. Fascinovalo ho, že strýko opúšťal svoje pracovisko len pár razy za mesiac, keď odchádzal do ÚĽUV-u odovzdať svoje výrobky. Inak sústavne tvoril, v tandeme so svojou manželkou Boženou, ktorá zdobila opracované výrobky vbíjaním mosadzného plechu. Výrazným znakom tvorby tejto nerozlučnej dvojice bol zmysel pre detail a precíznosť. „Dodnes si pamätám, ako strýko hodil do pece dokončenú misku, pretože v nej bola skrytá chyba, malá prasklina. Nedokonalý výrobok nepustil z rúk ani sa ho nepokúšal predať, lebo bol presvedčený, že platiaci zákazník očakáva stopercentnú prácu,“ spomína na roky zbierania skúseností Eduard Hupka. A podobný prístup k remeslu dnes zachováva v duchu rodinnej tradície aj on sám. Badateľný je už vo fáze prípravy materiálu. Vlastní všetky nástroje potrebné na spracovanie dreva, ktoré si vyberie, ešte keď rastie na koreni. Po spílení necháva strom rok preschnúť, následne ho nareže na fošne na vlastnom gátri a uskladňuje na dvore. Na vzduchu schne ďalšie roky, postupne spracúvané na točovke na polotovary, ktoré sa znovu voľne sušia. Správne vysušené drevo je pre Eduarda Hupku prosto zárukou kvality a stability výsledného tvaru.

Čo sa týka výrobkov, v začiatkoch tvorby pokračoval v sortimente svojho strýka, od ktorého si osvojil aj výzdobnú techniku vbíjania mosadzného plechu. Neskôr svoje portfólio obohatil o vlastné tvary, zdokonaľujúc ich predovšetkým na miskách a svietnikoch. Mosadzný plech nastrihaný na tenké pásiky s nabrúsenou jednou hranou si tvaruje na vlastnoručne zhotovenej vlnovačke z ozubených koliesok. Sám si tiež brúsi a kalí nože a dláta a taktiež si zhotovuje plechové misky, ktoré sú súčasťou jeho svietnikov. Pri úprave výrobkov siaha niekedy po čiernom tuši, ktorý v kontraste necháva ešte viac vyniknúť prirodzenú farbu dreva – najčastejšie orech, ale v obľube má aj jaseň či ovocné stromy. Každé drevo je preňho jedinečné, predovšetkým hutnosťou a farebnosťou, najviac sa však na piedestáli jeho dlhoročnej praxe vyníma slivka a jabloň. Výrobok finalizuje obrúsením jemným brúsnym papierom a nanesením povrchovej ochrany – v minulosti politúry, teda šelaku zmiešaného s denaturovaným liehom, dnes skôr včelieho vosku či ľanového oleja.

Lásku k drevu zdedila po otcovi jeho dcéra Zuzana Danišková, ktorá vyštudovala dizajn a tvarovanie dreva na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave a následne aj na Vysokej škole výtvarných umení. Zdanlivo nepotrebné odrezky z diel majstra ľudovej umeleckej výroby, tak nachádzajú využitie v ďalšej originálnej autorskej tvorbe.

Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.

V roku 2018 získal od ÚĽUV-u osvedčenie o priznaní kvalifikácie ľudový umelecký výrobca v odvetví tokárstva, ktoré mu udelila komisia na posudzovanie pracovníkov ľudovej umeleckej výroby.

Ďalšie informácie o výrobcovi nájdete v článku Martiny Bizovskej Srdcom tokár v časopise RUD 1/2019.