Ako vyučený strojár-nástrojár má ku kovu blízko po celý život. Azda najsilnejší dojem však v ňom zanechal tento materiál ešte v detstve, keď tancoval v kokavskom folklórnom súbore. Ako spomína, choreografom súboru bol vtedy pán učiteľ Zajac, ktorý pred každým vystúpením kontroloval pri autobuse chlapcov, či majú vyleštené opasky a valašky. A kto nemal, toho nepustil do autobusu. Takto M. Moncoľ, leštiac pracky vyrobené pre súbor majstrom ľudovej umeleckej výroby Jozefom Lenhartom, zahorel láskou k tradičným tvarom a vzorom. Samozrejme, vtedy ešte netušil, že raz ich bude vyrábať aj on sám. No v dospelosti, keď skončil s tancovaním, dozrel čas, keď si aj on sám chcel zhotoviť vlastný kroj.

Ušila mu ho manželka, on si zhotovil opasok. Ku koži a jej zdobeniu razením sa dostal tiež ako nástrojár, keď pre kamaráta zhotovoval kovové razníky. Aby odskúšal ich ostrosť, vypýtal si od neho odrezky kože a testoval. Tento proces sa mu zapáčil natoľko, až začal remene zdobiť aj on sám. Už predtým mal skúsenosti s výrobou praciek, aj preto bol tento krok logickým doplnením celého procesu tvorby tradičného opasku.

Z tradičného spracovania kovu však ako prvú ovládal výrobu drumblí. Tento hudobný nástroj, ktorý je vlastný kultúram na všetkých svetových kontinentoch, poznal len podľa zvuku. A ako nástrojár premýšľal, aký môže byť princíp hrania na ňom. Až mu raz kamarát doniesol jednu so zlomeným pierkom, ktorú mal doma. Pierko mu opravil, ale vtedy ešte nemal potrebný materiál, a tak použil strunu z budíka. Pri hľadaní materiálu vyskúšal aj rezanie plechu danej hrúbky, z ktorého si „vyrábal“ potrebné štvorhrany, až sa postupom času dostal k poriadnemu materiálu – perovej oceli profilu 4×4 mm a pružinovej oceli o hrúbke 0,5 mm na pierko. V začiatkoch vyrábal drumble len pre kamarátov a pre známych. Po výstave vo Východnej, na ktorú ho oslovila etnografka Iveta Zuskinová, však zistil, že o tieto nástroje majú ľudia záujem, a ich výrobe sa začal venovať vo väčšom (do dnešných dní zhotovil už viac ako štyritisíc drumblí). Pri výrobe drumblí používa rôzne prípravky na uľahčenie práce, ktoré si vyrába sám.

Pri výrobe z kovu a kože je samouk. Jedine pri píšťalách a fujarách, ktoré tiež vyrába, mal učiteľa – suseda Pavla Bielčika, ktorý je majstrom ľudovej umeleckej výroby. V kontakte s ním bol aj cez miestny folklórny súbor, a práve vďaka tomu sa pustil aj do výroby aerofónov. Ako dobrého speváka ho prizvali do fujarového tria, kde potrebovali mať aj niekoho na záskok. M. Moncoľ si však ako podmienku dal, že fujaru si nebude kupovať, ale si ju pod dohľadom Pavla Bielčika vyrobí. V súčasnosti sa výrobe aerofónov nevenuje, pozornosť sústredí na drumble.

V kove aj v koži je viac-menej samouk. Rady pár razy dostal od spomínaného majstra Jozefa Lenharta z Bojníc, ktorého prvý raz navštívil práve s Pavlom Bielčikom, a tiež od Samuela Švantnera z Rimavskej Soboty. Rád sa inšpiruje aj v knihách, napr. jedinečným dielom Šperk Heleny Johnovej z roku 1986, v ostatných rokoch aj internetom. Pri výzdobe a použitých materiáloch či technikách však zostáva verný miestnemu odkazu, najmä pri výrobe tzv. kokavskej pracky väčších rozmerov. Iné vzorovanie (typické najmä aplikáciou „hadíkov“ – jedo- i dvojhlavých či s korunkou – alebo „stromčekov“) si na nej ani nevie predstaviť, pretože práve vďaka tomu sa líši od iných regionálnych typov, napríklad veľmi podobnej gemerskej pracky.

Pracky nevyrába samostatne, vždy aj s remeňom. Dôvod je estetický – nechce, aby sa jeho pracka objavila na nie pekne vypracovanom remeni. Svoje vedomosti chce odovzdávať ďalej, ako perspektívny sa mu vidí Michal Beracko z Rimavských Zalužian, ktorému už vysvetlil viaceré technologické postupy a zákonitosti výroby praciek i zdobenia opaskov.

So svojím výrobným umením sa pravidelne predstavuje na vybraných festivalových jarmokoch (Východná, Detva, Hrušov, Kokava nad Rimavicou) i na podujatí Dni majstrov ÚĽUV v Bratislave, v zahraničí sa predstavil v krajinách ako Česko, Maďarsko, Poľsko, Chorvátsko, Francúzsko, Taliansko.  V roku 2010 získal prestížne ocenenie Instrumentum excellens za všetky druhy nástrojov, ktoré vyrába – fujary, píšťaly i drumble. Podobne v roku 2008 na celoštátnej prehliadke Tvorivé záujmy človeka v Liptovskom múzeu v Ružomberku bola ocenená jeho kolekcia výrobkov z kože, spôn do vlasov, drumblí i opaskov. Jeho výrobky sú dnes už súčasťou muzeálnych a súkromných zbierok doma i v zahraničí.

Pri otázke, čo ho drží pri výrobe, cituje slová kamaráta Pavla Bielčika: Keď nič nerobíš, tak načo si na tomto svete? Za podobne dôležité považuje zachovávanie odkazu predošlých generácií tvorcov a interpretov a azda najväčšou vzpruhou do ďalšej tvorby preňho je, ak majú ľudia (a najmä deti) z jeho výrobkov radosť.

V roku 2025 mu bol udelený titul majster ľudovej umeleckej výroby.