Vyrastala v Hrušove pri Galante, v Myjave absolvovala strednú školu strojársku. Tá ju naučila presnosti a zručnosti, čo využila jednak v zamestnaní ako nástrojárka a konštruktérka a jednak vo svojej umeleckej tvorbe, ktorá vychádza z tradičných domáckych výrob.

Zruční boli už jej rodičia – otec popritom, že vedel upliesť košík, zhotoviť cirokovú metlu či drevené hrable, vyšíval aj obrazy či tkal koberce. Aj preto sa už ako štrnásťročná aj ona púšťala do háčkovania, šitia či patchworku a vytrvala pri nich do dospelosti.

Zlomovým bol pre ňu rok 2000, keď sa v novovytvorenej Škole remesiel ÚĽUV začalo s remeselnými kurzami pre verejnosť. V rámci detského prázdninového kurzu výroby šúpoľovej bábiky sa priučila jej zhotovovaniu, a keďže ÚĽUV hľadal do Školy remesiel lektorov, už na ďalší rok tento kurz viedla. Čoskoro k nemu pridala aj lektorovanie kurzu zdobenia kraslíc a napokon sa stala lektorkou Školy remesiel ÚĽUV na plný úväzok.

Nasledovala etapa objavovania ďalších remeselných techník cez kurzy, ktoré organizoval ÚĽUV. Ich absolvovaním zistila, že najviac z tradičných materiálov – možno aj vďaka celoživotným strojárskym skúsenostiam – jej konvenuje drôt a kov.

Popri šúpolí a krasliciach tak čoskoro začala v ÚĽUV-e viesť aj kurzy výroby drôteného šperku, drotárskych techník a výtvarného spracovania drôtu. V týchto plodných časoch spoluzakladala pri ÚĽUV-e drotársky klub Džarek. Klub pomáha nadšencom pre drotárstvo najmä pri vzájomnej výmene skúseností a jeho členkou je dodnes.

V oblasti spracovania kovu po absolvovaní základného kurzu v ÚĽUV-e každoročne odborne rastie cez letné akadémie šperkárky Hany Kašičkovej, čo podnietilo aj jej súčasné zameranie na autorský šperk. Z techník, ktoré v rámci jej akadémií spoznala, najradšej využíva vo svojej práci tepanie a leptanie kyselinou (ručne i fotolepom). Navyše roku 2016 ukončila stredoškolské odborné štúdium zlatníctva, na ktoré sa zo záujmu taktiež prihlásila.

„Čo sa týka vplyvu tradície na moju tvorbu, určujú ju predovšetkým použité materiály – drôt, meď, mosadz. Z kovu vyrábam široký sortiment ženských ozdôb – náramky, prstene, náhrdelníky, brošne, spony, náušnice, s kameňmi i bez. Najradšej pracujem na brošniach s motívmi zvierat a vtákov, obľúbené u ľudí sú spony do vlasov. Nápady mi prichádzajú v procese tvorby, ale určujúce sú pre mňa aj reakcie zákazníčok. Pri drôte idem radšej do plastík, úžitkové predmety robím nerada. Tvorím na základe tém, ktoré máme rozpracované v Džarku, respektíve v drotárskom občianskom združení, ktoré sme tiež založili. Na drôtených plastikách ma priťahuje, že si ich sama navrhujem a že výsledok vie niekedy príjemne prekvapiť,“ vyznáva sa zo svojej aktuálnej tvorby Oľga Obertová.

V drotárstve sa snaží vyjadrovať výlučne prostredníctvom dvoch druhov drôtu – počierneného a pozinkovaného. Naopak, pri kove sa farebnosti nebráni. Veľa jej pri práci pomôže manžel – jednak hlbokým pochopením pre jej tvorivý zápal a jednak technologicky pri zhotovovaní prototypov. Výrobky Oľgy Obertovej sú charakteristické originálnym autorským rukopisom a vysokou kvalitou, vychádzajúcou zo zásady, že z ruky nepustí nič, čo by sa jej nepáčilo.

Roku 2011 bola ocenená titulom majsterky ľudovej umeleckej výroby v odvetví výroby z drôtu.

Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.