Narodil sa roku 1896 v Štiavniku na úpätí Javorníkov. V dospelosti pracoval ako sezónny poľnohospodársky a stavebný robotník, viac ako dvadsať rokov chodil po Čechách ako drotár a obchodník s galantériou, v závere života hospodáril v rodnej obci.
S drevom sa bavil celý život a s neobyčajnou zručnosťou vyrábal náradie a riady potrebné pre domácnosť, ako nakoniec mnohí muži tých čias, vypomáhal pri stavbách zrubových domov. V jeho živote by sa hádam nič nezmenilo, keby roku 1961 nenarazil na jeho džber zberateľ ľudového umenia páter Jozef Balušík. Keď došiel k nemu domov do Štiavnika, aby si objednal podobný, vo dvore ho upútal drevený koník zo zakriveného dreva a veterník, ktoré majster vyrobil vnukom pre radosť. Aby Balušík vyzistil rezbársky potenciál Pavla Bavlnu, dal si uňho vyrobiť ucho k črpáku. Hoci črpák nikdy nevidel, vyrezal ho k spokojnosti zberateľa a ten ho následne začal povzbudzovať do ďalšej tvorby.
Plastika ukrižovaného Krista bola prvá, na ktorú ho Balušík prehovoril. A hoci sa Bavlna necítil na umeleckú tvorbu, keďže nemal na ňu čas, nevedel, na čo by mohla slúžiť, ani necítil potrebu umelecky sa vyjadrovať, nakoniec ju vyskúšal podľa načrtnutého vzoru zhotoviť. S každým ďalším korpusom rástla v ňom trpezlivosť i náruživosť, až nakoniec dospel pri ich zhotovovaní k vlastnému výrazu. Ako materiál mu slúžili samorasty hlohu, šípky, borievky či klena, ktoré mu uľahčovali prácu. Následne vzniesol Balušík požiadavku na vyrezanie madony. Nechal pri nej Bavlnovi voľnú ruku, pretože už nebolo treba presviedčať ho do tvorby. Za krátky čas sa škála jeho drevorezieb každoročne rozširovala o nové a nové námety zo svetského i sakrálneho prostredia, ktoré čerpal zo svojich spomienok na detstvo a mladosť.
Radosť mal z každej figúrky, ktorú vyrezal. Nerozlišoval, a ani to nevedel, medzi vynikajúcimi a priemernými kusmi. Časom začal tvoriť na objednávky, potešenie z práce bolo preňho druhoradé, hoci neustále prítomné. Zaujímavé je, že na jeho práce sa nevzťahovali normy kolektívneho cítenia ani myslenia – okrem farára nik z jeho spoluobčanov dlhý čas neprejavoval o jeho výrobky záujem. Vzhľadom na všetky tieto aspekty sa jeho tvorba vymykala kritériám ľudovosti. Na druhej strane však z výtvarného hľadiska bola výsostne ľudová. Rýdza a silná, vo výraze s neustále prítomnou štiavnickou domovinou, jeho životom, spomienkami, vierou. A preto aj keď nezačal tvoriť spontánne, z vlastnej potreby, aj keď jeho tvorba tkvie v súčasnosti, predsa len v nej na prvý pohľad možno vycítiť silnú stopu tradície, na ktorú Bavlna šťastne nadviazal spôsobom poňatia a v sakrálnej plastike aj motivicky.
(Zdroj: Plessingerová, A.: Současní lidoví řezbáři. In: Umění a řemesla. 1966, č. 4, s. XL – XLI.)