Pochádza z Orlických hôr na severovýchode Čiech a hádam tam možno hľadať jeho hlboký vzťah k prírode. Zamlada by ho, ako sám vraví, doma neudržali ani párom koní – každú voľnú chvíľu trávieval s batohom v horách. A podobne aj dnes – nešoféruje, jazdí na bicykli, a čaro prírody a jej materiálov naňho naďalej pôsobí cez remeslo i spôsob života.
Košikárstvo ho zaujalo práve materiálom a úžitkovosťou výrobkov, ktoré vďaka nemu vznikajú. Prvý košík uplietol u bratrancovho svokra v Čechách. Postupne sa cez zhotovovanie pár košíkov ročne dostal k dnešnému pomerne intenzívnemu záujmu o remeslo. Spočiatku mu za inšpiráciu slúžila košikárska literatúra a z nej predovšetkým košikárska Biblia, ako ju sám nazýva – kniha Petra Jurigu Košikárstvo: premeny vŕbového prútia. Po roku 2010 sa skontaktoval s majstrom ľudovej umeleckej výroby Jánom Zemanom, čo ho posunulo v mnohých smeroch, predovšetkým však v oblasti pestovania prútov.
Vo vlastnom prútniku dnes na ploche troch árov pestuje desať druhov vŕby – uralku (ktorá mu na pletenie vyhovuje najviac), lineárku, citrónku, amerikanu, čiernu vŕbu, mandľovku, rubru, enduru, bielu vŕbu, purpureu. O prútnik sa stará podobne starostlivo ako o zvyšok svojho pozemku – trikrát ročne ho strieka proti škodcom a rastliny prihnojuje na lepšiu tvorbu listov. Prúty strihá v čase Vianoc do Troch kráľov alebo počas mrazov. Azda jedinou hrozbou je preňho neoplotené družstevné pole v susedstve. Pracovníci družstva si už z jeho prútnika spravili miesto na otáčanie traktora a postriekali ho aj herbicídom, v dôsledku čoho bola tretina úrody spálená. Keďže však Josef Bilka berie veci, ako prichádzajú, podobne húževnato ako vŕba, ostávajú tieto skutočnosti len v rovine konštatovania.
Napriek zintenzívneniu košikárskej činnosti sám seba stále nepovažuje za odborníka. Výrobky, ktoré dnes zhotovuje celoročne, sú však ihneď rozobrané, a to ani nechodieva na jarmoky. Popri košíkoch vyrába z prútia aj rôzne druhy korbáčov. Na košikársku prácu používa nelúpané prúty, rád by si však skonštruoval kotol na ich varenie a používal na prácu aj lúpané. Prúty nesuší, po zbere uschnú samy. Pred prácou ich namáča v nádobe, ktorú si sám zhotovil. Sám si spravil aj šidlá zo starých skrutkovačov, štiepačku na prúty na tri a štyri šlemy mu darovala manželka.
Raritné sú aj jeho cirokové metly s ručne opracovanými rúčkami z listnatých drevín. Do ich výroby sa pustil, pretože nebol spokojný s metlami, ktoré sa predávajú v obchodoch. Cirokovú časť robí dlhšiu, aby si ju ľudia, keď ju zoderú, mohli skrátiť a používať ďalej.
Počas roka si tiež odkladá výduvky z vajec a v čase pred Veľkou nocou ich zdobí technikou voskovania. Vyskúšať by si chcel tiež výrobu lubových košov, ale aj prácu s kožou či vyčiňovanie kožušín. Ako vraví – ak ho niečo zaujme, pokračuje v tom ďalej, ak nie, nechá to po vyskúšaní tak. V oblasti práce s vŕbovými prútmi ho do budúcnosti láka záhradný nábytok na štýl stolov, stoličiek či kresiel z ratanu.
O jeho príklone k prírode hovorí aj fakt, že je chovateľom včiel a záhradkárom. A o láske k remeslu zas každoročné prezentovanie výroby píšťaliek z vŕby a korbáčov deťom v škôlkach a školách v Šuranoch a okolí.