Otec Jozefa Boďu plietol z vŕbového prútia v turčianskom Dubovom štvorcové koše na zemiaky a oválne filfasy na predaj už ako malý chlapec, keď pásaval kravy. Neskôr pracoval v strojárňach v Martine ako zvárač, no výrobe košov ostal počas zimy verný celý život. A hoci Jozef Boďa ako stredoškolák ani vysokoškolák o košikárstvo záujem nejavil (občas pomohol otcovi nanajvýš odniesť prúty), otcov príklad ho ku košom – hoci nie k takým, aké vyrábal on – nakoniec predsa len priviedol.

V trnavskom paneláku, kde s manželkou žije podnes, sa tesne pred štyridsiatkou na roztiahnutom gauči v obývačke pustil do skúšania košov s okrúhlym dnom a do opletania demižónov. Samozrejme, že tento priestor nemohol košikárskej činnosti vyhovovať trvalo, aj preto sa postupne presunul do spoločnej chodby a neskôr pivnice panelákového domu. No keďže ani tam mu ľudia zo susedstva neposkytli vytúžený pokoj na tvorbu, nakoniec sa rozhodol postaviť si vlastnú dielničku pri chalupe v obci Čechy v novozámockom okrese. Tá mu slúži dodnes, na povale dokonca aj ako priestor na sušenie a úschovu materiálu. Intenzívnejšie sa košikárstvu venuje od roku 2003. K vŕbovému prútiu postupne pridal ďalšie prírodné pletivá, a tak dnes jeho sortiment zahŕňa košíky zo slamy, z pálky, ostrice, ale aj z materiálov, ktoré neboli na Slovensku v košikárstve až tak hojne používané (borovicové ihličie, levanduľa). Do niektorých pridáva na zvýraznenie čuchového vnemu aj iné rastliny (myší chvost, mätu či medovku). Slamené košíky opletá surovými i varenými vŕbovými lubkami alebo pedigom, košíky z ďalších materiálov obšíva za pomoci čalúnnickej ihly bavlnenou niťou alebo prírodným či umelým lykom. Niektoré kusy vytvára aj za pomoci pedigu, materiálu, ktorý rád využíva na precvičovanie si techník. Slamu získava za pomoci kosáka v čase pred žatvou od poľnohospodárov v chotári Čiech, pálku a ostatné močiarne rastliny berie z divo rastúcich zdrojov. Vŕbové prúty berie z rôznych vŕbových revírov a pestuje si ich aj sám, nie však s veľkým úspechom, keďže hladina spodnej vody v obci Čechy je veľmi nízka. V posledných rokoch však zasadil prúty aj pri potoku mimo svojho pozemku. Borovicové ihličie zbiera na sídlisku v Trnave pri prechádzkach so psom, pričom dbá o to, aby bolo čo najdlhšie. Pletie s vysušeným materiálom, aby v ňom nebola voda a výsledný tvar zostával čo najstabilnejší.

V tvorbe ho posúva neustále hľadanie nových spôsobov práce a možností farebného kombinovania materiálov. Inšpiruje sa literatúrou, ale aj skúsenosťami košikárov z myjavských kopaníc a z Moravy (Ostrata, Morkovice Slížany), ktoré získava na spoločných odborných podujatiach, kurzoch i v rámci individuálnych stretnutí. Jeho inklinácia k prírode a svetu rastlín je zaujímavá, najmä vzhľadom na jeho pracovnú minulosť chemika. Na staršie kolená si čoraz viac uvedomuje, že práve ekologickosť výroby a príklon k obnoviteľným materiálom sú pre budúcnosť našej planéty nevyhnutné. To potvrdila jeho účasť na podujatí Eco ďalej, ktorá sa konala v ÚĽUV-e na jeseň 2023. Jeho chuť napredovať potvrdzuje aj množstvo spoluprác s mladými návrhármi a tvorcami, ktorým rád pomáha zhmotniť ich výtvarné predstavy.

Svoje výrobky prezentoval aj prostredníctvom hlavnej výstavy roka prírodných pletív v Galérii ÚĽUV v priebehu roka 2023 a začiatkom roka 2024 s názvom Tradícia netradične: Prírodné pletivá.

V roku 2022 sa zúčastnil súťaže Kruhy na vode organizovanú ÚĽUV-om v spolupráci so študentmi Školy umeleckého priemyslu Jozefa Vydru v Bratislave, vďaka čomu spoločne získali niekoľko uznaní poroty. Hlavnú cenu v súťažnej sekcii C získal poločne s pedagógom a dizajnérom Martinom Hartiníkom za misy Drevokruhy – kolekciu drevených sústružených mís a mís zhotovených z borovicových korienkov technikou pletenia.