Klára Brunovská nastúpila do ÚĽUV-u na vývoj v oblasti krojov na konci roku 1972. Toto oddelenie aj krátky čas viedla. Vnikala do tvorby tradičných ľudových odevov: krojov a krojových doplnkov, kroje napokon reprezentovali Slovensko na mnohých tanečných vystúpeniach doma i v zahraničí. V roku 1974 vzniklo špecializované módne oddelenie, kde sa Brunovská stala jeho najvýznamnejšou osobnosťou.

Medzi prvé výzvy patrila pre autorku technika batiky a modrotlače. V múzeách skúmala staré typy modrotlače a modrotlačové formy. V ateliéri napokon vznikali tlače aj na nových materiáloch – batiste, žoržete, viacerých typoch hodvábu, domácich ručne tkaných plátnach či modernom indickom plátne. Vytvárali sa tiež nové formy na tlač. Vynikali jej návrhy šiat v rôznych strihoch a siluetách, nohavicové komplety s kabátikom, živôtiky a sukne, vypracované podľa aktuálnej módnej línie. Po modrotlačových odevoch bol veľký dopyt.

Po modrotlači nasledovalo štúdium paličkovanej čipky, výšivky a ručného tkania. Štúdium materiálu v dokumentačných zbierkach ÚĽUV-u a v depozitoch múzeí umožnilo poznanie techník jednotlivých regiónov. Veľmi obľúbené boli uzavreté menšie vyšívané motívy, v technike maľby ihlou boli aplikované na lemy výstrihu, ramienka šiat, rukávy, volány. Výšivka vo vyťahovanej niti tvorila zaujímavé mriežkovanie s priehľadmi. Špeciálne dôležitá bola pre módu trakovická aplikácia. Brunovská bola veľkým iniciátorom prepájania rôznych techník na odeve. Neskôr dostala za úlohu aj techniku pletenia na ihliciach, ktorú prebrala po Oľge Mózsiovej. Realizovali sa svetre, pulóvre, haleny, vesty, čiapky, šále, rukavice, ponožky, štucne atď. Bol to obľúbený artikel najmä v predajniach v Prahe. Medzi ďalšími materiálmi bola tiež koža a kožušina. Išlo o náročnú prácu a získavať výrobcov nebolo jednoduché. Niektoré šaty dopĺňala opaskami z kože, s drevenými, alebo liatymi sponami s perleťou či filigránom. Odevy boli kompletizované s klobúkmi i obuvou. Počet odevov a veľkosť série sa určovala podľa dopytu, komunikovalo sa priamo s vedúcimi predajní. Hoci ceny odevov boli nemalé, vzhľadom na podiel ručnej práce stáli od 500 do 7500 Kčs, bol o ne veľký záujem.

Vzory odevných kolekcií boli pred zaradením do predajní predložené umeleckej komisii: „Bol to dlhodobý boj, presadiť materiál, vzory, farebnosť, líniu, strihy. Komisia bola prísna, majstri svojho odboru sledovali čistotu formy a dokonalosť remesla. Na komisiách som však presadila, že odevy sa predvádzali na živých modeloch. Odev musel žiť.“

Odevy a odevné doplnky sa prezentovali na rôznych kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. Doplnky ku kolekciám pripravovala často Janka Menkynová (šperky a tašky). Koncom osemdesiatych rokov sa podieľala na príprave scenárov viacerých dokumentárnych filmov pre Slovenskú televíziu – o modrotlači, o trakovickej aplikácii, pletáži, výšivke a vlne atď. V roku 1985 získala ocenenie Ministerstva kultúry.

Zuzana Dedík Šidlíková

ÚĽUV 1945 – 1989, Remeslo so značkou