Remeslo si zamiloval vďaka starému otcovi, ktorý žil v malom domčeku s veľkou záhradou v bratislavskej Karlovej Vsi. Mal dielňu so sústruhom na drevo, cirkulár, hobľovačku, zváračku a aj kováčsku vyhňu so stokilovou kovadlinou a neustále čosi majstroval. Miroslav Homola s bratom trávili uňho každý víkend aj prázdniny a sledovali, čo majstruje. Ako starší, keď už dokázali udržať veľké kladivo, sa pod jeho dozorom kováčskemu umeniu aj trochu priučili. A rodinný vklad k remeselnej inšpirácii mu dal aj otec, ktorý vyrábal šperkovnice a sošky z dreva. Na šperkovniciach boli ručne vyrábané kovové pánty, úchytky, samootváracie mechanizmy a zámky a Miroslav Homola otcovi pri tom občas pomáhal.

V duchu týchto vzorov si vybral aj štúdium na strednej škole nábytkárskej v Bratislave, kde sa naučil robiť technické výkresy, rysovať a získal odborné informácie o dreve, materiáloch a výrobných zariadeniach. S týmto vzdelaním sa v roku 2000 zamestnal ako lektor v rezbárskej dielni novootvorenej Školy remesiel ÚĽUV, kde viedol kurzy  drevorezby.

Ako sám s odstupom rokov hodnotí, odborní zamestnanci ÚĽUV-u (A. Chlupová, Z. Valentová,  J. Menkynová, O. Fratričová a i.) mali veľkú zásluhu na jeho remeselnom rozvoji. Vďaka nim sa naučil pozerať na ľudovú umeleckú výrobu a vnímať ju inými očami, vďaka čomu považoval za samozrejmé zachovávať jej hodnoty a tradície. Takto sa dostal aj k okovaným krasliciam. Vtedajšia riaditeľka Školy remesiel ÚĽUV Oľga Fratričová hľadala v tom čase niekoho, kto by vyrobil kópiu takejto kraslice zo zbierok Tekovského múzea v Leviciach. A keďže vedela o skúsenostiach M. Homolu s výzdobou drevených šperkovníc kovovými prvkami, oslovila s touto ponukou jeho. Ukázala mu zachované záznamy o okúvaní kraslíc aj fotodokumentáciu dochovaných kusov.

Aj na základe hlbšieho uvažovania o mieste tradície v súčasnom svete, ktoré si osvojil, jej ponuku prijal a okované kraslice vyrába už 24 rokov. Jeho prístup je zameraný na zachovanie tradičného spôsobu výroby aj vzorov zo starých záznamov. Táto technika bola v minulosti rozšírená v niektorých kováčskych dielňach, kde majstri kováči dávali tovarišom v rámci záverečnej skúšky ozdobiť krehké slepačie vajíčko kovovými prvkami. Keď tovariš túto jemnú prácu zvládol, bol hoden stať sa majstrom.

Do dnešných dní vyrobil Miroslav Homola približne 170 kusov okovaných kraslíc. Je to práca náročná na cit aj čas, výroba jednej kraslice zoberie neraz aj dvadsať hodín čistého času. Aj preto sa tomuto remeslu venuje len popri zamestnaní. Používa slepačie, ale aj husacie vajíčka, kovové prvky si vyrába ručne z plechu rôznych kovov (meď, železo, mosadz, bronz). Podkovičku, na ktorej okovaná kraslica stojí, kuje na nákovke za studena. Pri výrobe okovaných kraslíc používa nástroje bežne dostupné v dielni – kliešte na plech, malú nákovu, zverák, pílku na železo, sekáč, vrták, ručnú či elektrickú vŕtačku, plochý alebo guľatý pilník na kov, kliešte, kladivo.

Postup výroby okovanej kraslice nemení. Najprv vyrobí z drôtu a guľatiny podkovičku, ktorá slúži ako podstavec pre kraslicu. Následne ju vykuje za studena, zabrúsi, vyleští a navŕta do nej diery na klince. Ozdobne prvky si nakreslí na plech, vystrihne alebo vyreže ich, upraví pilníkom a na záver vyleští a navŕta diery. Keď mám pripravené všetky komponenty, začne s ich upevňovaním na vyfúknuté vajíčko naplnené pieskom. Najprv upevní podkovičku – ceruzkou si na vajíčku označí miesta, kde budú diery, navŕta ich vrtákom či ihlovým pilníkom a následne priloží podkovičku a upevní ju cez diery klincami. Klince v piesku dobre držia a navyše časom sa piesok uchytí o klinec, klinec zahrdzavie a už sa nedá vôbec vybrať. Keď už vajíčko stojí na podkovičke, začne s upevňovaním kovových ozdôb a obručí. Každú pred osadením na vajíčko musí postupne tvarovať kliešťami, čo je veľmi detailný proces, ak chce docieliť, aby ozdoba presne kopírovala tvar vajíčka. Následne si vyznačí diery na upevnenie ozdôb, vyvŕta ich a začne s upevňovaním ozdôb klincami do dier. Ak v tejto etape vajíčko praskne, s ohýbaním ozdôb musí začať odznova, keďže každé vajíčko je originálne a inak zakrivené. Aj to sa stáva, a aj pri poslednom klinčeku – vtedy sa mu osvedčilo odísť do záhrady a prísť na iné myšlienky.

Remeslo ho naučilo tomu, že ak človek chce, dokáže urobiť všetko. A tiež to prehĺbilo jeho vzťah k tradícii a ručnej práci.

V roku 2025 mu bol udelený titul majster ľudovej umeleckej výroby.