Výrobe bičov sa aktívne venuje od roku 2009, keď sa ako člen folklórnej skupiny Hatalovčan podujal vyrobiť tento prastarý pastiersky nástroj pre potreby scénického vystúpenia. Na Zemplíne ani v Košickom kraji sa s aktívnym výrobcom bičov nestretol, a tak sa pustil do štúdia literatúry.
Prvý bič vyrobil zo špagátov, ktoré boli dostupnejšie a lacnejšie než kožené remence (švihle). Bič bol funkčný, čo ho povzbudilo, aby sa zahĺbil do problematiky ešte viac. Do rúk sa mu dostala kniha majstra ľudovej umeleckej výroby Tibora Galgóczyho Pastierske umenie Užskej oblasti. Ten ako predseda poľnohospodárskeho družstva vo Veľkých Kapušanoch ešte zažil pastierov hovädzieho dobytka, ktorí umenie pletenia bičov ovládali, a veľa o tejto problematike zachytil. Kým na ostatnom území Slovenska plietli bič zväčša so 4 švihľami a začínali od hrubého konca, na Zemplíne sa tradične plietlo tiež so 4 švihľami, ale od tenkého konca a po zapletení cca 20 cm sa švihle rozrezali na polovicu a ďalej až do konca sa plietlo už s ôsmimi švihľami. Vraj z čím viac švihlí sa pletie, tým plynulejšie a ľahšie sa tvorí zvuk práskania.
Výroba zemplínskych bičov je špecifická aj v iných aspektoch. Napr. vrchná časť bičiska sa nad úchopom ozdobne opletala kožou, a to na mnohorako spôsobov. Ich objavovanie je pre Jána Ihnáta aj v súčasnosti veľkou motiváciou do tvorby. A láka ho aj intarzia bičiska hovädzou kosťou, motivicky vychádzajúca opäť z tradičného prostredia.
Pri vnáraní sa do problematiky výroby bičov získal popri literatúre cenné rady od majstrov Petra Blahu z Banskej Bystrice či Jozefa Ďuráčiho z Trenčína. Na Zemplíne zas realizoval vlastný terénny výskum a cezeň sa dostal aj k pastierskym kapsám. I tu musel pristúpiť k štúdiu archívov, keďže káps v teréne na Zemplíne nebolo. Z muzeálnych kusov prebral spôsob zdobenia jamkovaním do navlhčenej kože za pomoci drevenej paličky. Vzory tvorí v líniách, kombinujúc jamkovanie s motívmi z kovových razníc (polkruhy, mesiačiky atď.). Pri pastierskych kapsách si tiež osvojil ozdobný spôsob vrstvenia kože. Kapsy vybíja mosadznými cvokmi, ale striedmejšie, ako bolo zvykom v stredoslovenskej salašníckej tradícii.
Pri tvorbe bičov aj káps je tradicionalista. Kapsy zošíva ručne ihlou a dratvou alebo koženým remienkom stehom používaným aj pri pletení biča. Ako výsluhový dôchodca, ktorý nie je závislý od predaja výrobkov, má na tvorbu i dumanie nad ňou široký priestor. Jeho cieľom tak nie je len vyrábať, ale aj objavovať nové historické či technologické súvislosti, uvedomujúc si dnešné široké možnosti spájania či tvarovania kože.