Lukáš Jurčo sa narodil v roku 1992 v Detve. Región, v ktorom sa narodil je všeobecne spájaný najmä so živými prejavmi tradičnej ľudovej kultúry. Navzdory tomuto faktu, v rodine, ktorá pochádza zo západného Slovenska tradičná kultúra nijako neakcentovala. Prvotný impulz, ale i následné smerovanie bolo podmienené stretnutím s učiteľom Antonom Trebuľom – Kečkárom. Anton Trebuľa je miestny učiteľ, ktorého primárnym záujmom bol výskum tradičnej kultúry a fotografovanie jej zanikajúcich prejavov. Počas spoločných výletov v rámci turistického krúžku mu bolo prostredníctvom Antona Trebuľu  vštepované, ktoré prejavy tradičnej kultúry sú významné, pozoruhodné, ktoré zanikajú a treba ich rýchlo dokumentovať.  Počas týchto výletov získal prvé artefakty do svojej zbierky tradičného odevu, historických predmetov, fotografií a podobne. Tieto výskumné výlety po rozsiahlom lazníckom zázemí regiónu Podpoľanie trvali i počas gymnaziálnych štúdií  a nasmerovali ho i k ďalším životným krokom – štúdiu histórie na FF UMB v Banskej Bystrici.

Už počas základoškolských, i gymnaziálnych čias skúšal remeselnú činnosť v podobe drevorezby, pokusov o výrobu píšťal a podobne. Tieto pokusy však nemali potrebnú kvalitu a pri týchto formách remeselnej činnosti nezotrval. Zlomovým momentom bola spomienka matky na muža z ich susedstva, u ktorého ako dieťa trávila mnoho času, nakoľko rodiny boli priateľsky spriaznené. Tým mužom bol kožušnícky majster Martin Kamenský. Matka si dobre pamätala na zariadenie jeho dielne, atmosféru a vône v nej obsiahnuté. Táto skutočnosť ho namotivovala a s pomocou matky, bez akejkoľvek erudície a potrebných nástrojov ušil prvý kožuch –  hneď kópiu (veľmi nevalnej kvality) jedného z kožúškov, ktoré  mal v zbierke. Bolo však zrejmé, že bude potrebovať radu a pomoc od niekoho skúsenejšieho. Zhodou šťastných okolností  v blízkosti vysokoškoslkého internátu býval a tvoril kožušník Karol Jurášek, ktorý mu ochotne ukázal základné kožušnícke postupy pri strihaní a šití výrobkov. U majstra Juráška sa naučil používať tri základné kožušnícke stehy a používať kožušnícky nôž na strihanie dielov. S postupom získavania remeselných zručností bolo previazané i získavanie teoretických poznatkov. Začal vykonávať cielený, systematický terénny výskum zameraný na fotografovanie a prípadné získanie zachovaných kožušníckych výrobkov, nástrojov a historických fotografií. Prvým výstupom z týchto výskumov boli kožušnícke výrobky, ale i záverečná práca, za ktorú získal bakalársky titul. Akademické vzdelanie v odbore histórie zavŕšil diplomovou prácou „Sociokultúrny vývin mužského ľudového odevu na Podpoľaní,“ za ktorú získal magisterský titul. V tomto čase sa stále zdokonaľoval v kožušníckej práci a naplno rozvíjal spoluprácu s p. Jozefom Kučerom, ktorý sa rovnako venoval kožušníckemu remeslu –  primárne však spracovaní materiálu – kožušín. Spoločne tak vytvorili kožušnícky „tandem“ a  niekoľko rokov si prácu, ktorú v minulosti zvládol jeden kožušník, delili.

Po skončení štúdia na VŠ nezískal prácu v odbore, a žiaľ, nijaká sa perspektívne ani nečrtala. Rozhodol sa preto naplno venovať kožušníckemu remeslu ako živnostník. Živnostenské oprávnenie získal v roku 2018. V roku 2O22 sa presťahoval z mesta Hriňová do osady „U Bábeľov,“ v miestnej časti Slanec. V zrekonštruovanom objekte bývalej roľníckej usadlosti si založil dielňu, v ktorej sa môže venovať aj spracovaniu kožušín a kože. V súčasnosti je tak zrejme jediným aktívnym kožušníkom, ktorý ovláda kompletný proces tradičnej kožušníckej práce, bez použitia strojov. Ako kožušník, spisovateľ a výskumník tradičnej ľudovej kultúry pracuje dodnes.

Práca Lukáša Jurča v sebe spája viaceré aspekty. Samotná kožušnícka činnosť sa napája na niekoľko rokov pretrhnutú reťaz autentickej kožušníckej výrobnej činnosti v regióne Podpoľanie a Novohrad. Základné parametre pre vykonávanie tejto práce však vychádzajú z intenzívneho výskumu v teréne. Interpretovanie výsledkov tohto výskumu prostredníctvom kožušníckej práce je teda vedeckou metódou – experimentom. V oblasti etnológie tento prístup na Slovensku nie je vôbec bežný, ale v iných vedných odboroch, napr. archeológií je veľmi rozšírený. V princípe môžeme povedať, že niektoré remeselné techniky nepopisovala ani staršia literatúra, ani informátori a jedinou možnosťou ako sa s nimi oboznámiť, uchopiť ich a ďalej ich využívať bolo realizovanie experimentov. Ich výsledkami sú teda konkrétne výrobky, ktoré v drvivej väčšine reprezentujú kópie nenávratne poškodených výrobkov nájdených v teréne, ale i osvojenie si stratených remeselných zručností. Túto metódu aplikoval i na iné prejavy tradičnej kultúry – napríklad pri výrobe obuvi (krpce, kapce pletené z vlny), pri výrobe opaskov a remenných káps, pri pletení jednoduchých košíkov – opálok, či retiazok zdobiacich mužské klobúky. Rovnako postupuje i v oblasti tradičného staviteľstva, kde sa naučil vyrábať a inštalovať slamenú strešnú krytinu, ručne opracovávať drevo kresaním a podobne. Všetky tieto techniky boli v lokalite, kde žije už zabudnuté a  osvojoval si ich technikou „pokus – omyl.“

Realizovanie remeselných experimentov nie je samoúčelné. Okrem replík nenávratne poškodených výrobkov výsledky výskumu a experimentov sumarizuje do podoby samostatných monografických diel, či štúdií v dielach iných zostavovateľov, či štúdiami v zborníkoch. Posledné dielo s názvom „Kušnierske denníky – príbehy zabudnutých kožušníckych majstrov a ich výrobkov“ v sebe spája exaktné vedecké fakty získané výskumom a poznatky získané realizovaním experimentov. Tieto fakty sú však čitateľovi prezentované v podobe silne beletrizovanej, s prvkami literatúry faktu. Toto dielo je poctou všetkým kožušníckym majstrom z Podpoľania a Novohradu. Vo väčšine prípadov je jediná hmatateľná spomienka na ich prácu. Bázou pre vydávanie publikácií je Občianske združenie Krnofeľ, ktorého je predsedom.

Výrobky, ktoré tvorí sú vyhotovované dvomi prístupmi. Obzvlášť hodnotné  a zaujímavé kusy sa snaží vyhotoviť i v mierke 1:1 k dochovanému originálu. V prípade, že je kópia určená pre súčasné potreby zákazníkov, sú veľkostne upravované na konkrétne postavy zákazníkov.

Vo svojej práci sa primárne fokusuje na kožušnícke výrobky a to hlavne z regiónov Podpoľanie a Novohrad. Keďže však ovláda všetky potrebné technologické postupy, dokáže vyrobiť i kožuchy z iných regiónov, napr. Liptov (Osada, Teplička), Spiš – (Vikartovce, Orlov, bačovský serdak z Oľšavice), Horehronie – (Polomka) i z Hontu – (Senohrad, Sucháň, Žibritov). Lukáš Jurčo svoju prácu prezentuje na viacerých platformách. Primárnou je publikovanie obsiahlych príspevkov na sociálne siete a web OZ Krnofeľ. Ďalej je tvorba, či zbierkové predmety z jeho fondu pravidelne prezentovaná na rôznych festivaloch a kultúrnych podujatiach – napríklad Koliesko v Kokave nad Rimavicou, Klenovská Rontouka, Podpolianske slávnosti v Detve, Gazdovanie na Hriňovských lazoch a podobne. Významnou súčasťou jeho tvorby sú lektorské a prednáškové aktivity. Ako lektor remesiel pôsobí od roku 2017 v rámci festivalu Rozhybkosti. Remeselné workshopy sú zamerané primárne na deti a mládež a prezentované je najmä kožušnícke remeslo. Obdobné lektorské aktivity vykonáva i pre viaceré osvetové strediská v okolí. Ako lektor výroby pletených vlnených kapcov  spolupracoval i s RCR Úľuv v Banskej Bystrici.

Vo svojej práci nevyhnutne musí spolupracovať. Medzi najbližších spolupracovníkov patrí Peter Brada, odborník na tradičné staviteľstvo z Hrušova, s ktorým absolvuje takmer všetky výskumy v teréne. Pri výskume v pamäťových inštitúciách spolupracuje i s výrobcom fujár a píšťal Františkom Kostúrom, alebo odborníkom na novohradský odev a tradičnú kultúru Matejom Balážom.  V rámci konzultácií pri realizovaní výskumov, či publikačných aktivít spolupracuje s poprednými slovenskými etnológmi a etnologičkami – Peter Obuch, Katarína Babčáková. Jednu z jeho publikácií recenzoval prof. Ján Botík. Veľkú vážnosť prikladá i spolupráci s poprednými foklórnymi kolektívmi, pričom najhodnotnejšou bolo oslovenie Umeleckým súborom Lúčnica vo veci zásadnej výmeny kožuchov z ich šatnice. Táto spolupráca je skutočnou cťou, nakoľko pôvodné kožuchy pre tento kolektív vyrobil najznámejší podpoliansky kožušník Mikuláš Šufliarsky. To, že jeho výrobky boli nahradené výrobkami Lukáša Jurča,  považuje za skutočné ocenenie kvality jeho tvorby.

Kožušnícke remeslo sa stalo jeho živobytím a bol by rád, ak by ním ostalo i do budúcna. Za dvanásť rokov aktívnej kožušníckej činnosti si osvojil všetky potrebné technologické postupy a zvládol vyrobiť každý z výrobkov z podpolianskeho kožušníckeho výrobného portfólia, pričom výrobu viacerých výrobkov obnovil z úplného zabudnutia (zápästky, kožuchy s bočným zapínaním, rukavice, nohavice ).